Denník N

V USA robí doktorát v neurovede: “Na motivácii, vytrvalosti a iniciatíve môže záležať viac ako na zručnostiach”

V jeseni sme si na Dartmouth College vyskúšali aj behaviorálne štúdie na potkanoch. Na fotke držím Snowball, ktorého sme si so spolužiačkami natoľko zaľúbili, že po skončení experimentov sme si ho, aj s jeho sestrou Charlotte, adoptovali. (Zdroj: archív P.B.)
V jeseni sme si na Dartmouth College vyskúšali aj behaviorálne štúdie na potkanoch. Na fotke držím Snowball, ktorého sme si so spolužiačkami natoľko zaľúbili, že po skončení experimentov sme si ho, aj s jeho sestrou Charlotte, adoptovali. (Zdroj: archív P.B.)

Petra Bachanová pochádza z Ružomberka. Absolvovala bilingválne gymnázium Milana Hodžu v Sučanoch. Odtiaľ pokračovala na Imperial College v Londýne, kde dokončila bakalársky stupeň v medicínskych biovedách. Nedávno sa presťahovala do Nového Anglicka, kde si robí PhD v neurovede na Dartmouth College.

V článku sa dozviete:

  • Prečo sa Petra rozhodla pre štúdium v Londýne
  • Ako si vybrala študijný odbor a ako sa pripravovala na prijímacie pohovory
  • Prečo je dôležité nebáť sa oslovovať profesorov a hľadať si stáže
  • O jej skúsenosti s výskumom v priemysle
  • Ako sa rozhodla pre návrat k akademickej vede
  • Aké rady by dala slovenským študentkám a študentom

Ako mnoho slovenských maturantiek a maturantov, aj ty si sa rozhodla pre štúdium v zahraničí. Prečo a prečo práve Británia?

Učitelia a absolventi zo strednej v Sučanoch, a rovnako aj organizácie ako LEAF a Discover každý rok inšpirujú percento nových maturantov zažiť zahraničie a ja som nebola výnimkou. Rozhodla som sa pre Veľkú Britániu vďaka veľkému výberu vynikajúcich škôl s moderným edukačným prístupom, obrovským výskumným rozpočtom a mnohými vymoženosťami, ktoré garantujú profesionálny aj osobný rozvoj. V neposlednom rade mi k rozhodnutiu tiež napomohli pozitívne skúsenosti mentorov, ktorí si tým systémom prešli.

Aká bola tvoja cesta na Imperial College? Čo všetko si musela absolvovať, kým si sa stala ich študentkou?

Zahraničné univerzity si veľmi vážia angažovanosť študentov a mimoškolské aktivity považujú za takmer rovnako dôležité ako známky. Ja som sa v rámci prípravy na univerzitné prihlášky zúčastnila letných kurzov biomedicíny na Jihočeskej univerzite v Českých Budějovicích a King’s College v Londýne. Dovtedy som sa o výskume učila len pasívne, no tam som si vyskúšala extrakciu DNA z vlastných slín, či kultiváciu rakovinových buniek. Doktorandi a profesori nám okrem čisto technických stránok vedy začali odhaľovať aj tie abstraktnejšie, napríklad, že veda okrem poznatkov vyžaduje od človeka kreativitu, psychickú výdrž a konštantnú sebareflexiu. Tiež som si uvedomila, že asi neexistuje vedec, ktorý by nechcel vysvetliť svoj výskum zapálenému študentovi. Aj vďaka tomu sme sa so spolužiačkou odhodlali kontaktovať profesora na Jesseniovej lekárskej fakulte v Martine ohľadom možnosti stáže cez jarné prázdniny. Milo nás prekvapilo ako rýchlo sme sa dohodli a s akou vášňou nám profesor neskôr vysvetlil ciele laboratória, či špecifické princípy mikroskopie.

Aký odbor si si vybrala a ako na teba pôsobilo akademické prostredie na Imperial?

Nakoniec som sa rozhodla pre bakalársky program medicínskych biovied na Imperial College v Londýne. Odbor bol špecifický novodobým prístupom k výučbe, ktorá sa diala formou diskusie a interakcie medzi študentmi a profesormi, s dôrazom na prehlbovanie vedeckého zmýšľania a zdokonaľovanie interpretácie a prezentovania dát. Tradičné prednášky boli skôr vyhradené pre pútavé témy, ktoré sa tiež skúmali na Imperiali. Napríklad prednáška o potenciáli psychedelík v liečbe depresie a posttraumatickej stresovej poruchy, alebo téma s profesorkou o používaní 3D biotlačiarne na výrobu plátkov srdcových buniek (v budúcnosti by sa takéto plátky mohli používať na regeneráciu srdca v kardiovaskulárnych chorobách). Veľmi som si vážila otvorenosť a neformálny prístup profesorov, ktorí naše otázky prijímali s rešpektom a rovnocenne ako od svojich kolegov a vo väčšine prípadov sa nám predstavovali krstným menom.

Už počas štúdia ťa to ale začalo lákať aj iným smerom…

I keď sa náš odbor snažil prepájať vedecké poznatky s laboratórnou praxou, postupne sa vo mne prebúdzala túžba iniciovať vo výskumnom prostredí aj vlastné nápady. Niektoré odbory na univerzite síce ponúkali možnosť ročnej praxe v priemysle, ale môj k nim nepatril. Po niekoľkých rozhovoroch s fakultou sa to predsa len zdalo možné. Hlavnou prekážkou v mojom prípade boli financie – veda mohla byť zaujímavá akokoľvek, no podnájom by sa sám nezaplatil. Popri škole som prvé dva roky pracovala v baroch a reštauráciách a plánovaný rok práce v priemysle som okrem iného chcela využiť ako príležitosť našetriť si na posledný ročník bakalárskeho štúdia.

“Veľmi som si vážila otvorenosť a neformálny prístup profesorov, ktorí naše otázky prijímali s rešpektom a rovnocenne ako od svojich kolegov a vo väčšine prípadov sa nám predstavovali krstným menom.”

Ako prebiehalo hľadanie novej pozície? Ako si vedela, koho osloviť?

Najprv som sa sústredila na prihlášky na oficiálne programy vo farmaceutických firmách, no po neúspešných pokusoch som sa zamerala na priame emaily profesorom, ktorých výskum ma zaujímal. Chcelo to desiatky emailov, no nakoniec som do schránky dostala pozitívnu odpoveď. Laboratórium v anglickom Cambridge, o ktorom som sa dozvedela na verejnej prednáške o amyloidóze a pridružených chorobách (napr. Alzheimerova choroba), mi odpísalo s tým, že hľadajú výskumných asistentov pre ich startup. Pohovor prebiehal formou neformálneho rozhovoru o vede a projektoch, na ktoré sa firma sústredí – najviac im záležalo na tom, či sa viem orientovať v ich oblasti, klásť otázky aj keď ideme hlbšie do tém, v ktorých sa necítim komfortne a či na základe nových informácií viem predkladať nápady a hypotézy. Pohovor som si napriek miernemu stresu nesmierne užila – k neurovede som mala blízko už dlhšiu dobu a priebežne som sa zaujímala o nové poznatky z výskumu Alzheimerovej choroby. V septembri 2019 som tak na rok prerušila štúdium a odcestovala na svoju prvú väčšiu prax. Firma sa sústredila na vývoj liekov na amyloidné a neurodegeneratívne choroby, ako už spomínaná Alzheimerova, ale aj Parkinsonova choroba, či Amyotrofická Laterárna Skleróza (ALS, ak si spomeniete na fundraiser Ice Bucket Challenge).

Ľudské neuróny sa v petriho miske prirodzene zhlukujú a vytvárajú si spojenia. Každá masa na obrázku v sebe má stovky neurónov, ktoré medzi sebou dokážu komunikovať elektrickými signálmi. Takýto model sme používali na testovanie potenciálnych liekov proti Alzheimerovi. (Zdroj: Archív P.B.)
Ľudské neuróny sa v petriho miske prirodzene zhlukujú a vytvárajú si spojenia. Každá masa na obrázku v sebe má stovky neurónov, ktoré medzi sebou dokážu komunikovať elektrickými signálmi. Takýto model sme používali na testovanie potenciálnych liekov proti Alzheimerovi. (Zdroj: Archív P.B.)

Ako sa ti práca vo farma-firme pozdávala? Bolo to iné ako na univerzite?

Pracovala som v tíme bunkovej biológie, kde sme pozorovali správanie neurónov so symptómami danej choroby v prítomnosti potenciálnych terapeutík, ktoré vyvíjal tím chemikov. Napriek tomu, že som bola vo firme najmladšia a prakticky bez titulu, kolegovia ku mne pristupovali seberovne a zaujímali sa o moje nápady. Najviac záležalo na tom, ako boli nápady premyslené, či vychádzali z predošlých štúdií a tiež či boli doplnené myšlienkami o ich realizácii. Bolo to veľmi motivujúce a výskum som si rýchlo zamilovala.

“…asi neexistuje vedec, ktorý by nechcel vysvetliť svoj výskum zapálenému študentovi.”

Čo si sa počas roka vo firme naučila? Zmenilo to tvoj pohľad na vedu a/alebo tvoje možnosti?

V biomedickom výskume je čím ďalej tým jednoduchšie získať veľa dát z tých najmenších vzoriek. Donedávna sa genomika robila na súhrne stovkách až tisícok buniek, no teraz je už možné profilovať nielen genóm jednotlivých buniek (súhrn všetkých génov) ale aj ich traskriptóm (gény, ktoré sú v danom momente v bunke aktívne), či proteóm (bielkoviny, ktoré bunka momentálne produkuje). Tieto technológie sa kolektívne volajú “omics” (odvodené od tých všetkých “-ómov”) a sú veľmi užitočné.

Okrem toho, či má daný liek účinok, nás zaujíma, ako funguje a teda tiež ako ovplyvňuje aktivitu génov alebo ich transláciu do bielkovín. Keď si však predstavíme, že každá bunka má okolo 20-tisíc génov a z každého jedinca by sme ideálne odmerali niekoľko stoviek tisíc buniek, zrazu zistíme, že máme obrovské množstvo dát. Dáta v takomto objeme sa ťažko analyzujú tradične v exceli a je oveľa žiadúcejšie použiť analytické metódy z informatiky. Vo firme som si tak uvedomila hodnotu programovacích zručností a na Imperial College som sa po ročnej praxi na Cambridge vrátila motivovaná vrhnúť sa na bioinformatiku.

Podarilo sa?

Áno. Na bakalárskom projekte som pracovala v laboratóriu infekčných chorôb na štúdiu imunitného systému v tuberkulóze. Analyzovala som krvný transkriptóm pacientov s tuberkulózou, konkrétne gény aktívne v imunitných bunkách a porovnávala ich so zdravými ľuďmi. Keďže diagnóza aktívnej tuberkulózy je časovo náročná a niekedy nepresná, naše laboratórium sa snažilo vymyslieť lacný a rýchly krvný test na základe špecifickej aktivity génov počas infekcie.

Promócie na Imperial College London s nádhernou Royal Albert Hall za nami. (Zdroj: Archív P.B.)
Promócie na Imperial College London s nádhernou Royal Albert Hall za nami. (Zdroj: Archív P.B.)

Pred ukončením bakalárskeho štúdia si ešte stihla stáž v Centre pre vakcinácie a imunoterapiu v Bostone, čomu si sa tam venovala?

Laboratórium sa zaujímalo o nové generáciu lepších a efektívnejších vakcín. Náš tím spolupracoval s firmou, ktorá vyvíjala univerzálnu vakcínu proti chrípke, ktorá by chránila pred viacerými typmi chrípkového vírusu a nemusela by sa špecificky vyrábať na každé chrípkové obdobie (keďže počas každého obdobia môže kolovať iná kombinácia virálnych kmeňov). Konkrétne nás zaujímalo, ako táto vakcína ovplyňuje imunitný systém a aké kategórie imunitných buniek sú viazané na ochranu proti budúcej infekcii. Počas stáže som analyzovala dáta z novej technológie, hmotnostnej cytometrie, ktorá je veľmi podobná proteomike, teda poskytuje informácie o bielkovinách, ktoré bunky v danom čase produkujú. Ak vieme, aké bielkoviny rozlišujú bunkové typy v imunitnom systéme, vieme rozlíšiť napríklad B bunky, ktoré produkujú protilátky, od T buniek, ktoré zabíjajú infikované bunky a pomáhajú aktivovať B bunky. Takto vieme získať profily imunitného systému (aké a koľko špecifických imunitných buniek sa nachádza v danej vzorke) od zaočkovaných a placebo jednotlivcov a zistiť ako sa naša vakcína správa v ľudskom organizme.

Videla si už vtedy svoju budúcnosť v akademickom výskume, alebo ťa stále lákali iné možnosti?

Pár mesiacov pred ukončením bakalárskeho štúdia som si začala hľadať prácu. Nevedela som presne, akým smerom sa chcem vydať a či vôbec patrím do akadémie. Magisterské štúdium som robiť nechcela, hlavne kvôli cene programov v UK – zdalo sa mi, že ročný MRes (magisterské štúdium výskumu) by mal byť ekvivalentný roku strávenom ako (platený) výskumný asistent. Okrem hľadania oficiálne zverejnených ponúk pozícií som kontaktovala aj profesorov, ktorých výskum som poznala z verejných prednášok, článkov a kníh. Nakoniec prišiel vysnívaný email s pracovnou ponukou. Získala som ročný grant v USA v Austine a v októbri 2021 som odcestovala do Texasu študovať neurobiológiu bolesti.

“Napriek tomu, že som bola vo firme najmladšia a prakticky bez titulu, kolegovia ku mne pristupovali seberovne a zaujímali sa o moje nápady. Najviac záležalo na tom, ako boli nápady premyslené, či vychádzali z predošlých štúdií a tiež či boli doplnené myšlienkami o ich realizácii. Bolo to veľmi motivujúce a výskum som si rýchlo zamilovala.” 

Čomu si sa venovala tam?

Pracovala som na nenávykovom lieku proti bolesti, ktorý pochádzal z jedu morského slimáka. Keďže liekom bola bielkovina, mohli sme jej gén vsunúť do genómu baktérií na jednoduchšiu produkciu – ja som potom testovala, či takto (bakteriálne) vyprodukovaný liek má rovnaký účinok na ľudské neuróny.

Profesor, ktorý laboratórium viedol, bol veľmi excentrický a rád sa púšťal do odvážnych projektov, ktoré mali naoko spoločnú len tému genetického inžinierstva. Napríklad, jeden kolega geneticky upravoval baktérie, aby rozkladali plast; ďaľší pracoval na bakteriálnych nanodrôtoch, ktoré vodili elektrinu a dali sa poskladať do miniatúrnych tranzistorov; či iný, ktorý robil na biosenzoroch, teda baktériách, ktoré svietili, keď detekovali špecifickú látku, napríklad arzénovú kontamináciu vody.

Laboratórny social v Austine. Maľovali sme na agar baktériami, ktoré produkovali červené a zelené fluorescenčné bielkoviny. (Zdroj: Archív P.B.)
Laboratórny social v Austine. Maľovali sme na agar baktériami, ktoré produkovali červené a zelené fluorescenčné bielkoviny. (Zdroj: Archív P.B.)

 

Ako si sa nakoniec dostala na svoje aktuálne pôsobisko?

Počas tohto roku sa mi čoraz viac páčil výskum v akadémii a rozhodla som sa prihlásiť na doktorandské štúdium. Avšak, život sa nie vždy uberá, tak ako si to človek naplánuje a prvý turnus prihlášok nevyšiel. Keďže sa mi cnelo aj za programovaním a v Bostone som mala rozrobené projekty zo stáže, rozhodla som sa vrátiť sa do bostonského laboratória po skončení grantu v Texase. Posledný rok som teda pokračovala ako dátová analytička a popri tom som si dôkladnejšie pripravovala prihlášky na doktorantúru. Sústredila som sa hlavne na americké univerzity, na ktorých doktorandské štúdium síce môže trvať o čosi dlhšie, no v mnohých prípadoch fungujú na báze “create your own adventure” s možnosťami absolvovania rôznorodých predmetov alebo prednášania pre vysokoškolákov.

S lepšou prípravou to na druhýkrát vyšlo a v auguste 2023 som nastúpila na PhD v neurovede na Dartmouth College v USA. Prvých pár mesiacov bolo teoretickejším obdobím s prednáškami z molekulárnej a kognitívnej neurovedy, mnohými debatami o etike vo výskume a menšími stážami zameranými na špecifické techniky. Zvyšok roka strávime “rotáciami”, teda získavaním skúseností z troch vybraných laboratórií počas trojmesačných projektov. Začiatkom leta sa rozhodneme, ktoré laboratórium nám najviac sedí po vedeckej ale aj ľudskej stránke a v ňom začneme pracovať na svojej doktorandskej téze. Momentálne prebieha moja prvá rotácia a venujem sa imunitnému systému v Parkinsonovej chorobe, čo mi veľmi sedí vďaka skúsenostiam z analýzy imunologických dát.

Čo podľa teba môže pomôcť študentkám a študentom stať sa raz dobrými vedkyňami a vedcami?

Jednou z najdôležitejších vecí vo výskumnej komunite je mentoring začínajúcich vedcov – dobrý mentor dokáže inšpirovať a pretaviť vášeň študenta do efektívnej a produktívnej práce. Na druhej strane mám tiež pocit, že je tu paralela s Newtonovým zákonom gravitácie a motivovaný študent taktiež priťahuje mentorov, respektíve v nich osvieži ich chuť do vedy. Toto som si všimla, až keď som mala možnosť byť mentorkou a nielen “mentorčaťom”.

Samozrejme, už hľadanie mentorov môže byť orieškom. Na Slovensku našťastie máme mnoho organizácií, ktorým záleží na rozvoji mladých ľudí, ako napríklad LEAF, Discover alebo Nexteria. Treba sa angažovať, hľadať, a v neposlednom rade niekedy jednoducho poslať zopár emailov.

Aké sú tvoje odporúčania slovenským študentkám a študentom, ktorých láka veda a zvažujú štúdium v zahraničí?

  • Na motivácii, vytrvalosti a iniciatíve môže záležať viac ako na zručnostiach.
  • Príležitosti sa často neozvú samé, je potrebné ich aktívne hľadať – niekedy existujú bez toho, aby boli zverejnené ako pracovná ponuka.
  • Začni plánovať, zaujímať sa skoro a nenechaj sa odradiť hierarchiami – nemusíš byť profesor, ani doktorand, aby si mohla presadzovať svoje nápady.
  • Neboj sa, že budeš obťažovať profesorov alebo doktorandov, keď im napíšeš. Ak majú čas, veľmi radi ti odpovedia.
  • Čo sa týka mentoringu, udržiavaj kontakty a vyhľadávaj možnosti to “pay it back” cez leadership a mentoring iných študentov.
  • Vždy je tu príležitosť “to pivot”, skúsiť niečo nové a iné. Netreba sa báť preskúmať viacero možností, alebo ísť aj tam kam ťa to na prvý pohľad až tak nepriťahuje.
  • Je málo ľudí, ktorí sa dopracovali tam kde sú, priamočiarou cestou.

Udržiavaš profesionálne kontakty zo Slovenskom? Ak áno, aké?

Zatiaľ nie. Možno to bolo tým, že som si dlho hľadala odbor a kus sveta, v ktorom som sa chcela prechodne uhniezdiť a možno som tomu zatiaľ nevenovala pozornosť akú by som bola chcela. Aj vďaka “Žijem vedu” si všímam networkingové akcie, ktorých sa v budúcnosti určite chcem zúčastniť. Postupne na tom pracujem!

Čo ti v tomto smere chýba?

Tým, že na Slovensku netrávim veľa času, je pre mňa zložité prísť na prezenčné stretnutia. Asi mi teda chýba povedomie o online akciách, ak nejaké existujú, alebo o meetingoch slovenských vedcov na zahraničných konferenciách.

Plánuješ do budúcna spolupracovať s niekým na Slovensku, prípadne sa vrátiť? 

Ak by sa našla príležitosť, určite by som tomu bola otvorená. Na Slovensko by som sa eventuálne vrátiť chcela, no mám pocit, že najlepší čas na to bude, až keď moja kariéra dosiahne isté momentum. Ak sa vrátim, rada by som so sebou priniesla dostatočné skúsenosti a prostriedky zo zahraničia.

Ak vás článok zaujal a máte otázky priamo na Petru, napíšte nám na [email protected]

Rozhovor s Petrou pre Žijem vedu spracovala Dominika Hroššová

Ste vedci a vedkyne, ktorí sa tiež chcú podeliť o svoj náhľad na dianie vo vede? Napíšte nám na [email protected].

Viac informácií o Žijem vedu nájdete tu, na Facebooku na stránke Žijem vedu, na TwitteriLinkedIne alebo Instagrame.

 

Teraz najčítanejšie

Žijem vedu

Žijem Vedu je platforma, ktorá dáva priestor všetkým slovenským vedkyniam a vedcom prispieť k napredovaniu vedy na Slovensku.