Denník N

Pravda a láska proti diablikovi našej zvrátenosti

Líbání a potřásání
Líbání a potřásání

Moderná slovenská štátnosť je neprestávajúcim bojom medzi vlastencami a vlastizradcami

V dialógu Satinského a Lasicu sa zlodej-respondent kategoricky ohradí, keď sa ho redaktor opýta, kedy sa mu najlepšie kradne. Prirodzene, že sloveso kradnúť mu nevonia, a navrhuje nahradiť ho inými, hlboko humánnejšími ekvivalentmi, napríklad, odňať, previesť, prebrať, odbremeniť, prisvojiť si, prevziať do trvalého užívania bez súhlasu pôvodného majiteľa, či uchmatnúť.

Nazvať ich povolanie pravým menom však vadí zlodejom nielen takpovediac v súkromnej, podnikateľskej sfére, ale aj v štátnom sektore. Odnepamäti, počas celej histórie našej modernej štátnosti.

To preto si slovenskí fašisti uzákonili možnosť ukradnúť majetok svojich spoluobčanov a vymysleli tomu názov – arizácia. Z toho istého dôvodu slovenskí komunisti ustanovili zákon s názvom – kolektivizácia – , keď pre zmenu oni okrádali svojich spoluobčanov. A aby si uchmatnutý majetok ochránili, spakruky vyprodukovali zákon o rozkrádaní majetku v socialistickom vlastníctve.

Modernú slovenskú štátnosť založili v podobe Československa pred viac ako 100 rokmi Tomáš Garrigue Masaryk a Milan Rastislav Štefánik, ľudia milujúci demokraciu a slobodu, – v nepoškvrnenom zmysle toho slova – vlastenci.

O dve dekády neskôr si Československo prisvojili vlastizradcovia – takisto v pravom zmysle toho slova – z fašistickej gardy okolo Tisa, aby ho odovzdali nacistickému Nemecku. To o pár rokov prehralo svetovú vojnu a Československo sa opäť stalo slobodnou krajinou. Znovu to bola zásluha ľudí milujúcich slobodu, Jána Goliana, Rudolfa Viesta a ďalších.

Netrvalo dlho a znovuzískanú slobodu nám zasa, tentoraz na dlhých 40 rokov, odňali vlastizradcovia, Gottwald, Husák, Biľak a ich brigáda socialistickej práce, aby ju previedli do vlastníctva boľševického Ruska. Aj Rusko neskôr prehralo vojnu, studenú, a stratená vláda našich vecí sa k nám opäť navrátila. Pravda a láska zvíťazili nad lžou a nenávisťou. A zasa to bolo vďaka ľuďom milujúcich slobodu – študentom, umelcom, robotníkom, Václavovi Havlovi, Marte Kubišovej, Milanovi Kňažkovi, Petrovi Budajovi, Fedorovi Gálovi, a mnohým ďalším mužom a ženám Novembra.

Po nich prišiel Mečiar so svojimi kumpánmi, ktorý nás chcel od demokracie odbremeniť, ale aj ten napokon prehral súboj s ľuďmi združenými v koalícii Mikuláša Dzurindu a my sme sa konečne dostali do spoločenstva demokratických, slobodných, prosperujúcich krajín Európy, kam patril štát založený Masarykom a Štefánikom. Síce už nie ako Československu, ale ako Slovensku sa nám podarilo zachrániť našu demokratickú podstatu, ktorú sme dostali do vienka.

Moderná slovenská štátnosť je neprestávajúcim bojom medzi vlastencami a vlastizradcami, demokratmi a autokratmi, rovnými ľuďmi a zločincami, medzi tými, čo majú v úcte život a milujú slobodu, a tými, čo životmi druhých pohŕdajú a slobodu nenávidia.

Dnes je za našou východnou hranicou znovu vojna. Despotické Rusko zasa raz napadlo slobodnú Ukrajinu. Kradne tam a zabíja. A u nás sa tradične vyrojili vlastizradcovia. Vo veľkom počte. Fico a kolektív vyhral voľby. A s tým istým cieľom ako ich predchodcovia začali svoje politické úlohy novelou trestného zákonníka.

Pred voľbami som kdesi napísal, že si vyberáme medzi svetom, v ktorom vám zastaví auto na prechode, a svetom, v ktorom vám šofér dá po papuli, ak mu vojdete na prechode do cesty. Po prijatí novely trestného zákona to však vyzerá, že som to zamak podcenil. Bude horšie. Rovno vás zrazia. Beztrestne. Zníženie trestných sadzieb a premlčanie trestného stíhania sa týka korupcie, znásilnenia, vrážd a čertvie čoho ešte všetkého, čoho sa v minulosti azda aj dopustili tí, čo sa takto musia amnestovať.

Chýba tam však vlastizrada, ktorej sa svojím činom novelizátori trestného zákonníka nepochybne dopúšťajú dnes. Ale je pravdepodobné, že sadzbu za vlastizradu naopak zvýšia. Obvinenia z vlastizrady si totiž chystajú na tých ostatných, presne ako to robili slovenskí fašisti a komunisti. A predpokladám, že príde na rad aj čosi, ako bol obuškový zákon, samozrejme v zrýchlenom konaní. Nejaký vhodný názov tomu už vymyslia.

Keď slobodu v našej krajine v minulosti prebrali vlastizradcovia, fašisti či komunisti, aby ju zničili, mohol sa slovenský ľud utešovať, že to nebolo z jeho vôle, že to takto niekto silnejší zariadil – o nás, bez nás. Dnes sa zdá, že samotný slovenský ľud sa vzdal vlastnej slobody dobrovoľne. Že ju zlodeji prevzali do trvalého užívania so súhlasom pôvodného majiteľa.

Edgar Allan Poe v poviedke Diablik zvrátenosti píše:

„Stojíme nad priepasťou. Nazrieme do hlbiny – zdvihne sa nám žalúdok a zakrúti sa nám hlava. Prvý impulz je cúvnuť pred nebezpečenstvom. Prečo áno, prečo nie, necúvneme. Pomaly slabosť, závrat a hrôzu pohlcuje mračno nevýslovného pocitu… Je to číra myšlienka na pocit, čo by nás schvátil pri páde do temravej hlbiny… Poddať sa myšlienke čo i len na chvíľu znamená nenávratnú záhubu… Ak by nebolo priateľskej ruky, čo by nás v tej chvíli zachytila, alebo ak by sa nám v náhlom úsilí nepodarilo odhodiť sa od priehlbne, vrhneme sa do nej a zahynieme.“ (Tatran, 1984, preklad Michal Breznický).

Je takmer pol roka po voľbách a volebné preferencie sa nemenia. Z vtáčej perspektívy to vyzerá, že Slováci sa už diablikovi zvrátenosti celkom poddali. Sú napohľad poslušní a so všetkým zmierení.

Ale pri podrobnejšom pohľade sa nedá nevidieť tisícky ľudí milujúcich slobodu na námestiach, ktorí s prevzatím slobody do trvalého užívania vlastizradcom rozhodne nesúhlasia. A nedá sa nevšimnúť si, že jeden z nich, rovný človek a demokrat, Ivan Korčok, kandiduje v blížiacich sa prezidentských voľbách. Nedá sa nezbadať priateľskú ruku, čo sa nás snaží v poslednej chvíli zachytiť.

Boj o modernú slovenskú štátnosť medzi pravdou a láskou na jednej strane a diablikom zvrátenosti na strane druhej pokračuje.

Ak sa vzdáme, nezostáva nám nič iné ako, tak ako kedysi v časoch neslobody, čakať, že azda Rusko opäť prehrá vojnu. Že za nás a bez nás opäť rozhodne niekto iný.

 

Február 2024

Teraz najčítanejšie