Denník N

Dvaja kamaráti, časť 10 – júl 1998

Po dvoch nekonečných týždňoch sa Lenka vráti do Bratislavy. Viac by som sa netešil ani z miliónovej výhry vo Viki! Rovno zo stanice ju unesiem na privát a cez víkend sa od seba neodtrhneme ani na milisekundu, ale v nedeľu večer mi ujde na internát, lebo si ešte chce čosi zopakovať. Študuje na Prírodovedeckej fakulte UK učiteľský odbor matematika ‒ biológia a čaká ju najtvrdší oriešok druhého ročníka, obávané bezchordáty. Prisahá, že stopro vyletí, ale skúšku zvládne na ohviezdičkovanú jednotku, ako vždy. Konečne môžeme byť spolu! Poriadne jej úspech oslávime, pár dní býva u mňa, no a potom ma pozve do Popradu. Celý týždeň budem lietať po Tatrách, navyše s nádhernou dievčinou!

O najmenších veľhorách už čo-to viem. Prechádzal som sa okolo Štrbského aj Popradského plesa, stál na vrchole Predného Soliska, Veľkej Svišťovky, Ostrvy, dokonca aj Gerlachu, hoci nelegálne. Na bláznivú amatérsku akciu ma nahovoril strelený spolužiak z výšky. Hučal do mňa, že vraj pozná Tatry ako vlastné gate, no pri zostupe vo Velickej Próbe pochopím, aký má v šatníku bordel. Scénu zahalí hmla, spustí sa lejak, padajú krúpy, k Sliezskemu domu sa plazíme už potme a chatár nás musí prebaliť.

Paťo ma dotiahol do Tatier aj v zime. Lyžoval som na Hrebienku, na Solisku, v Lomnickom sedle, raz sme pri návrate zo Skalnatého plesa dokonca museli preslalomovať lesom popod Malú Svišťovku až na Bielu Vodu. Krkolomná jazda, ale inak to nešlo, lebo zjazdovka do Lomnice bola bez snehu a nám sa nechcelo vyhadzovať peniaze za lístky na lanovku. Keď o tom budem hovoriť s budúcim svokrom, zdvihne obočie. Dobre vie, aký je to hazard, Tatry pozná ako vlastnú dlaň a miluje nadovšetko, veď sa v nich narodil.

Strašne mu závidím, o svojej kolíske totiž viem prd. Mamina pochádza z Turca, ocino od Štiavnice, na juh ich dotiahla pracovná ponuka zo smradľavej chemičky. Malé mestečko s monotónnou nadmorskou výškou mi vyhovovalo iba do puberty, neskôr ma to stále častejšie ťahá do hôr ‒ najlepšie mi je v tichej banskej dolinke, no a vždy ma hreje pri srdci, keď idem navštíviť príbuzných či známych do Martina. Je jedno, či do nádhernej turčianskej záhradky schádzam od Banskej Bystrice, Kremnice, Prievidze, Žiliny či Kraľovian. Cítim, že sa vraciam tam, kam patrím, kde ležia kosti mojich predkov.

S Lenkou teraz spoznávam jej nádherný domov. Počasie nám praje, tak lozíme po kopcoch a v Poprade iba nocujeme. V nedeľu preskúmame Malú aj Veľkú Studenú dolinu a prešmykneme sa Priečnym sedlom, takže si deň skrášlime čajom s rumom aj na Téryne, aj na Zbojníčke. V pondelok vybehneme na Brnčalku, vyšliapeme na Jahňací štít, prejdeme cez Kopské sedlo a zamierime do Javoriny. V utorok sa štveráme hore Velickou dolinou na Sliezsky dom, odkiaľ pokračujeme na Poľský hrebeň a Východnú Vysokú, potom sa vlečieme nekonečnou Bielovodskou dolinou až do Lysej Poľany. V stredu vylezieme z Lomnice k Skalnatému plesu, magistrálou zbehneme na Hrebienok, no a popri Studenovodských vodopádoch zídeme do krajiny Lenkinho detstva, do Tatranskej Lesnej. Frajerôčka je v Tatrách ešte krajšia, ako si ju pamätám z mesta ‒ žiari, kvitne, ako vzácny krokus. Dala by sa presadiť do bratislavskej záhrady? Alebo počkám, kým doštuduje, a potom sem prídem aj ja? Bože, pred pár týždňami bola len chutnou tváričkou z trafoparkotéky, a teraz je predstava života bez nej šedivá, bezútešná… No nič, to sa vyrieši! Veď bude v škole ešte tri roky, zatiaľ čosi vymyslím.

Rozprávkový týždeň na horách sa končí, musím sa vrátiť do roboty. Už po pár dňoch sa nudím ako pes v klietke, potreboval by som vypadnúť, ďaleko, napríklad k moru, do Grécka! Bleskovo obehnem milión cestoviek, preskúmam miliardu ponúk, vyberiem najlepšie a presvedčím váhavú frajerku, aby sa so mnou vybrala autobusom a trajektom na Korfu. Radšej by som letel, ale cenový rozdiel je obrovský, kočka má prachy len za doučovania a finančnú pomoc hrdo odmietne. Nevadí, po roku zase na mojom ostrove, paráda!

Zatiaľ čo od Zuzky ma dovolenka definitívne odpútala, s Lenkou nás ešte viac zblíži. Cítime sa tam úžasne, aj dlhočizná cesta, ktorej som sa bál, sa nám páčila. Najprv nádherné rakúske a talianske hory, potom nekonečné olivové háje, nalodenie v Brindisi, leňošenie na palube, ako sen. A v Dassii si naplno užívame každú minútu. Zabudnem na nezáživnú prácu, úbohý privát, dokonca aj na Viki, nič také v Grécku neexistuje! Ani v Tatrách.

Dorazíme domov a začnem myslieť na ďalšiu dovolenku. Vlastne žijem iba pri mori a na horách, v Bratislave trpím a chradnem, dofrasa, treba si nájsť zamestnanie, čo ma bude baviť! Lenže leňošenie v nemeckej firme ma fatálne otupilo. Len pasívne čakám, či sa náhodou čosi nestane, možno ma zachránia nebesá, zjaví sa dobrá víla a ponúkne mi skvelý džob. Ale osud zázraky nenadeľuje ako na bežiacom páse, no a iba pred polrokom mi daroval Lenku. Tak čo, Dragon, kamarát zlatý, ešte aj dnes by si mi dal kurz milión? Už sa teším, ako z nej padneš na zadok, keď sa konečne vrátiš do Bratislavy.

Teraz najčítanejšie

Rasťo Kubis

"Tu leží Rasťo Kubis, vyliečený gambler. Vydržal, česť jeho pamiatke!" Verím, že tieto slová budú raz stáť na mojom náhrobnom kameni. Áno, som závislák! Posledný tiket som síce podal pred 18 rokmi, štvrtého júna 2005, ale definitívne ma vylieči až Cháron, ako každého gamblera. Dovtedy budem abstinovať a nezlyhám, prisahám! A niečo vám o tom všetkom vyrozprávam.