Denník N

Štvrtý mesiac na cestách. Chýba mi maková štrúdľa

„Neopúšťam sa. Žijem si svoj sen.“ Tak znie nápis na tričkách, ktoré nám naši kamaráti darovali pred cestou – na cestu. Toto tričko si obliekam najradšej, keď mám náročnejší deň. Napríklad po úpale na Filipínach alebo keď s bolesťou hrdla a nádchou šliapem po niekoľkých tisícoch schodov k prekrásnym koreňovým mostom v Indii.

Svoje takmer ročné cestovanie sme začali v novembri na Novom Zélande. Potom nasledovala Austrália a následne sa na Filipínach začal náš cestovateľský sen, ktorý sme nazvali Hodvábna cesta 2016. Plánujeme totiž navštíviť dohromady 19 ázijských krajín, ktoré ležia resp. ležali na legendárnej hodvábnej ceste, s hlavným zameraním na ich sviatky a festivaly. Návrat je naplánovaný na október/november.

Martin a ja sme na cestách už štvrtý mesiac. Moji kamaráti a rodina mi čoraz častejšie píšu emaily a pýtajú sa ma, či sa mi necnie, či sa nechcem vrátiť, či som zdravá, či nemáme ponorku a či ma to vôbec ešte baví presúvať sa ako nomád deň čo deň. Týmto článkom chcem na jednej strane odpovedať na otázky takéhoto druhu, na druhej strane je to aj moja osobná spoveď a pýtam sa sama seba, ako sa na tejto ceste cítim.

Necnie sa mi?

Zvláštne, ale občas áno. Zvláštne je to preto, lebo doteraz sa mi nikdy necnelo, ani keď som bola v zahraničí dlhšie. Ale táto clivosť trvá len pár sekúnd, počas ktorých si uvedomím, že mi len niečo v tom momente chýba.

Čo mi chýba?

  • Chýba mi mama. A to som vôbec nebola mamičkin maznáčik, ani som nikdy nemala vo zvyku telefonovať mame každý deň. Teraz mi ale občas chýba pokecať s ňou pri káve, či začať variť kávu už keď počujem, že parkuje autom do garáže, nech ju má už pripravenú, keď vojde. Cítim, že na mňa veľa myslí. Žeby existovalo prepojenie matky a dieťaťa aj v dospelosti? Chýba mi aj otec, brat a sestra, ale hlavne mama.
  • Chýba mi mak. Mak v akomkoľvek prevedení. Už na Vianoce v Austrálii mi chýbali opekance s makom – bobaľky, teraz snívam už aj makovom koláči, o rezancoch s makom a mliekom, ale najmä o makovej štrúdli s višňami. Občas si predstavujem, že hryznem do toho mäkkého premočeného cesta s makovou plnkou a kúskami šťavnatého ovocia. Hlavne, keď sa mi na nejakom treku ťažšie šliape. Mám akútny deficit maku. Prosím pošlite mi ho niekto.
  • Chýbajú mi kamaráti. Myslím, že mám v živote veľké šťastie na kamarátov. Občas mi chýba, že neviem, čo robia, že nestíham byť s nimi v kontakte, že mi unikajú detaily z ich zaujímavých životov. A pritom som si istá, že im strašne rýchlo beží čas, lebo sú strašne busy – ako zvyčajne všetci doma – a možno si ešte ani neuvedomili, že som preč.
  • Chýba mi môj klavír.
  • Chýba mi tanec a ranný beh so Zuzkou na Kolibe alebo na Železnej studienke.
Neopúšťame sa a žijeme si svoj sen. Napríklad aj pri filipínskych Chocolate Hills.
Neopúšťame sa a žijeme si svoj sen. Napríklad aj pri filipínskych Chocolate Hills.
IMG_1754
A takto vyzerá zadný dieľ našej cestovateľskej uniformy

Čo čistota a hygiena? Ako to zvládam?

Zatiaľ oveľa lepšie, než som si myslela. Môj suchý šampón stále čaká iba v zálohe, takmer všade je sprcha alebo aspoň vedierko s vodou. Bez sprchy sme boli maximálne dva dni po sebe. Považujem to za luxus, keďže počas cestovania v Pamíre pred dvoma rokmi som musela vydržať aj päť dní. Zase nebudem sa ani tváriť ako tvrďas. Občas prešľapujem v pofidérnych kúpeľniach, lebo si veci odmietam položiť na umývadlo alebo kdekoľvek inde. Pod pazuchou držím kozmetickú taštičku, na krku uterák, medzi kolenami čisté oblečenie, nemotorne skackám na jednej nohe, aby sa mi druhá pri prezliekaní nedotkla zeme.

hrôza
Cestovanie to nie sú vždy iba vysmiate selfies

Čo je na celom najťažšie?

Paradoxne, najťažšie na celom nie je to, čo som si pred cestou myslela, že bude. Pred tým, než sme vyrazili do sveta som si totiž myslela, že raz príde tá chvíľa, keď si poviem „a dosť! Už mám dosť tohto hnilého batohu, už sa doňho nechcem viac každodenne baliť, vyťahovať z neho skrčené veci a vyzerať ako ufúľaný backpacker!“. Toto zatiaľ neprišlo a snáď ani nepríde.

Najťažšia je asi únava, ktorá na mňa dolieha. Máme vysoké tempo, chceme toho veľa vidieť a zažiť, popritom chceme písať články, spracovávať fotky a videá, spravovať webstránku, robiť svoju vlastnú online prácu, a to v kombinácii s presunmi, ktoré sú občas dlhé a vyčerpávajúce. Takmer každý deň spíme v inej posteli. Takže v podstate taká cestovateľská klasika, nič výnimočné. Doma by si možno mysleli, že som predsa na dovolenke, užívam si, robím si selfies a flákam sa po svete. Áno, ale… som unavená.

Okrem toho, je to to neskutočne veľké množstvo vnemov, ktoré akoby nestíham spracovávať. Krajiny, mestá, ľudia, scenérie, zážitky sa striedajú bleskovou rýchlosťou a niekedy by som rada spomalila, utriedila si, čo som zažila a videla. Príčinou spomínanej únavy je možno aj to množstvo úžasných zážitkov a vnemov, často nedostatočne spracovaných. A to som si pôvodne chcela so sebou zobrať ešte aj ihlice na pletenie, že si budem štrikovať, keď nebudem mať čo robiť.

Nemám toho ešte dosť?

Nie. Zatiaľ nič nebolo také zlé, aby som si povedala, že končím. Teším sa na nové zážitky a som aj príliš tvrdohlavá, aby som skončila na pol ceste. Cestovanie je droga.

Zdolať schody sa oplatilo! Living root bridges (živé koreňové mosty) na severovýchode Indie boli úžasné.
Zdolať schody sa oplatilo! Living root bridges (živé koreňové mosty) na severovýchode Indie boli úžasné.

Opustila som sa už?

Áno. A niekoľkokrát. Len pre vysvetlenie – výraz „opúšťať sa“, zaviedol niekto v okruhu mojich kamarátov. Veľmi rýchlo sa ujal a dnes je medzi nami takmer rovnako frekventovaný ako slovíčka „ahoj“ alebo „ako sa máš“. V preklade to znamená niečo ako rezignáciu, keď človek klesne na duchu a tele, zvesí plecia a cíti sa ako úbohá kôpka nešťastia.

  • Opustila som sa na koncerte AC/DC vo Wellingtone, keď som počas skvelého songu Highway to Hell, mačkajúc sa v dave Novozélanďanov, zacítila na nohe teplý prúd. Jeden z fanúšikov sa mi potajomky zozadu vymočil na nohu. Trvanie opustenia: nasledujúcich päť pesničiek.
  • Opustila som sa, keď mi počas plavby na filipínskom trajekte vyliezol z postele šváb, a to práve, keď som sa chystala natiahnuť si na ňu plachtu. Sadla som si schúlená na kraj matracu a pozerala ostražito okolo seba, či sa neobjavia ďalšie. „To je v pohode“, hovorí mi Martin. „Mne na Komorských ostrovoch prebehol v noci po tvári potkan.“ Po týchto povzbudivých slovách som potom zaspala. Vedela som, že tých švábov počas cestovania ešte zopár uvidím. Čím skôr sa s tým zmierim, tým lepšie pre mňa. Trvanie opustenia sa: 10 min.
  • Opustila som sa pri ryžových poliach vo filipínskom Batade. Majiteľ nám ponúkol ubytovanie v ich tradičných vyvýšených domčekoch so strechou z tŕstia. Veľmi som sa tešila. Mám rada tradičné veci. Až kým som neuvidela desiatky lebiek, ktorým bola chalúpka na stračej nôžke ozdobená. Asi tucet opičích lebiek, tucet nejakých mŕtvych kopytníkov a ďalšie vzácne trofeje. Viem, viem, väčšina z vás by bola poctená a celá bez seba od radosti, ale ja ako vegetarián som bola z toho dosť nešťastná. Nakoniec sme skončili v malej komnate bez svetla. Tak mi treba. Trvanie opustenia sa: 15 min.
  • Opustila som sa, keď som sa po niekoľkých dňoch bolesti hrdla zobudila na to, že chrčím ako zombík zo záhrobia. Trvanie opustenia sa: 5 min.
  • Opustila som sa, keď som si v zeleninovom sabdží v bangladéšskej reštaurácii našla asi desať centimetrovú ocucanú kosť. Trvanie opustenia sa: 3 min.
  • Opustila som sa v nákupnom centre v Kuala Lumpur, kde som uvidela vo výklade perfektné šaty. Tie šaty, to som bola čistá ja! Pozrela som na svoje zničené tenisky a nudné šatstvo a zachcelo sa mi konečne sa aspoň na chvíľu vyfintiť a obliecť ako žena, nie ako praktický turista. Vtedy však nastúpi povzbudenie menom Martin a povie mi, že som pekná. Vraví, to aj keď sa tak vôbec necítim, resp. hlavne vtedy, keď sa tak necítim. Trvanie opustenia sa: 1 min.

Summa summarum. Všetko je v najväčšom poriadku. Z cestovania máme radosť, tešíme sa na nové a nové miesta. Aj keď príde nejaká malá neplecha, väčšinou netrvá dlho. Niekedy si len želám, či by som sa nemohla teleportovať domov na jeden deň. Ráno by som sa zobudila vo svojej perine, dala by som si raňajky – čerstvý chlieb z komárňanskej pekárne s maslom, syrom, paprikou a paradajkou a kávu z červenej šálky s bodkami. Zahrala si na klavíri, upiekla nejaký koláč, posedela chvíľu s mamou. A zvyšok dňa? Asi už na obed by som nepokojne behala po dome, že chcem okamžite niekam vycestovať.

Cestovanie je droga
Cestovanie je droga

Text: Marta Rajková

Naše ročné cestovanie po Hodvábnej ceste môžete sledovať na facebooku https://www.facebook.com/travelistan/ a na stránke www.travelistan.sk.

Teraz najčítanejšie

Marta Rajková

Som cestovateľka, blogerka a freelance prekladateľka. Hovoria mi digitálny nomád, no ja si len žijem svoj sen.