Denník N

V boji proti Rusom som prešiel peklami, nič už nebude ako predtým

Čo je najťažšie? Keď ráno kamarátovi zaželáš pekný deň a napoludnie je mŕtvy, hovoria vojaci v meste Časiv Jar na východe Ukrajiny.

Zničená budova domu kultúry v Časiv Jare. Kým ešte stála, rozdávali tu humanitárnu pomoc.

Časiv Jar verí Ozbrojeným silám Ukrajiny, načmáral niekto sprejom na zbombardovanú budovu domu kultúry. Ticho mesta v ruinách neďaleko frontovej línie ruší iba hlasný zvuk guľometu. Ukrajinci mieria na ruský dron niekde nad nami. Na prvý pohľad sa zdá, akoby tu okrem vojakov už nikto nezostal. Až na druhý pohľad vidím známky prítomnosti obyvateľov ťažko skúšaného mesta. Je chladno. Z pivníc pod rozbitými bytovkami sú porobené provizórne komíny a z tých sa dymí. Tam žijú ľudia. V bytoch to nie je bezpečné. Hoci funguje obchod, obyvatelia sa spoliehajú skôr na humanitárnu pomoc.

Tatiana.

Ako babička Tatiana. Kráča po ulici a pred sebou tlačí naložený vozík. Rozpomína sa na vek. „Šesťdesiatdeväť,“ myslí si. No vyzerá o minimálne pätnásť rokov staršie. Ako prežila zimu? Časiv Jar, vzdialený od Bachmutu desať kilometrov, už dávno nemá elektrinu, vodu ani plyn. Nevidím tu žiadnu budovu, ktorú by nepoškodilo ostreľovanie. „Máme buržujky, chystáme drevo, aj ja, aj syn, vozia nám humanitárnu pomoc… Neodišla som, kam by som šla? Niektorí, čo odišli, sa už vrátili domov.“ Prečo? Tatiana sa začuduje mojej otázke. „Inde nemali z čoho žiť, z presídleneckej podpory dvetisíc hrivien im to nevychádzalo. Tu majú aspoň strechu nad hlavou.“

Tatiana.

Zvláštna strecha nad hlavou, na ktorú vo dne v noci padajú ruské bomby… Svoje o tom vedia Pavel a Míša. Vojaci z aerorozviedky, ktorí ma sprevádzajú. Usmievajú sa, no majú unavené oči. Bojujú od prvého dňa vojny. 38-ročný Pavel pracoval ako advokát v Kyjeve. „Zobudil som sa a bola vojna. Neexistovala iná možnosť ako narukovať.“ Niekoľko mesiacov bol pri Bachmute. Najprv v pechote. „Potom som pochopil, že vojnu možno vyhrať iba technológiami. Naučil som sa pracovať s dronmi a začal som na ne zbierať peniaze.“ Čo je na tom celom najťažšie? Na tom sa s Míšom automaticky zhodnú. „Keď kamarát, vedľa ktorého spíš a ráno mu ešte zaželáš pekný deň, tu už napoludnie nie je.“

Zničený dom kultúry.

Pavel nerozumie, čo ľudí drží na miestach, ako je Časiv Jar. Ako bol Bachmut a ďalšie mestá a dediny na frontovej línii. Stretávajú tam proruských, aj humanitárnu pomoc im nosia. „Povedia ďakujem, ale to neznamená, že začnú rozmýšľať inak. Môžu odísť. Nemusia zostávať uprostred bojov bez elektriny, vody a plynu. Vlani sme v Bachmute navštevovali rodinu s päťročným dieťaťom. Frontová línia bola vzdialená osemsto metrov. Chceli sme im pomôcť odísť. Povedali, že nie. Že nenechajú svoj dom len tak.“

Míša. Jeho žena s deťmi odišli do Kanady.

Čo budú robiť, keď skončí vojna? „Žiť,“ odpovedajú jednoducho. Pavel sa rozviedol, jeho bývalá žena so štvorročnou dcérkou sú v Nemecku, jedenásťročný syn sa nedávno vrátil, lebo chce byť s otcom a na Ukrajine. Býva v Kyjeve s Pavlovými rodičmi. Míšova žena a deti odišli do Kanady a chcú, aby po vojne prišiel za nimi. „Žiť. Byť s deťmi. Dočkať sa vnukov. Vidieť more…“ Na Kryme? – usmejem sa a vojaci pridajú ešte širšie úsmevy. Míša je zo Sevastopoľa. „A ja tam mám byt,“ dodá Pavel. „Pri našom krásnom mori na južnom brehu Krymu.“

Dima z antidronovej jednotky s krycím menom Tanečník ma do Časiv Jaru priviezol z Konstantinivky v DIY obrnenom vozidle; hoci my sme už v ňom museli sedieť vo vestách a prilbách, za oknom sa občas mihol miestny človek len tak na bicykli. Kráčame po rozbitej ulici okolo poškodených budov s vybitými oknami a obhorenými bytovými jednotkami. Znaky ľudskej činnosti pomaly pohlcuje vegetácia. Dima má tridsať. Rozpráva, že kedysi pracoval ako kameraman. Narukoval, lebo mal dron a dronistov armáda veľmi potrebovala.

Dima. Kedysi tancoval a nakrúcal videá.

Táto vojna sa bojuje dronmi. Obrancovia Ukrajiny ich súrne potrebujú. Jedným z dôvodov je aj nedostatok munície. Vďaka dronom môžu delostrelci cieliť presne. Drony kupujeme a osobne vozíme vojakom, ktorých poznáme a vieme, ako veľmi ich potrebujú. Ak chcete pomôcť, naša kampaň na nákup dronov na Doniu je tu: https://www.donio.sk/darceky-pre-putina

Pred vojnou tancoval Dima moderné tance, vystupoval v klipoch známych ukrajinských spevákov. „Vtedy sa hovorilo, že ak pred vystúpením nemáš strach, pomýliš sa. Na fronte mám podobné pravidlo: ak sa nebojíš, urobíš hlúposť, kvôli ktorej ťa zrania alebo zabijú. Strach nás ochraňuje, aby sme zostali celí.“

Blízko frontovej línie stále žijú ľudia.

Dvakrát po sebe sa ozve artiléria. „Musíme ísť,“ trochu sa zamračí Tanečník. Pridá do kroku, aby sme sa rýchlo dostali aspoň zo širokej ulice, kde bol na nás dobrý výhľad. Pýtam sa ešte, či bude preňho po vojne všetko ako predtým alebo si ju so sebou ponesie ďalej. „Veľmi by som chcel, aby sa všetko vrátilo. Ale keď prejdeš cez takéto peklá, je ti jasné, že všetko bude iné. Nedokážem si napríklad ani len predstaviť, že by som ešte niekedy vyšiel na javisko a tancoval.“

Teraz najčítanejšie

Jana Čavojská

Reportérka a fotografka, autorka dvoch reportážnych kníh: Dunaj – Rieka príbehov a Humans: 30 tvárí lepšieho Slovenska, spoluautorka dokumentárneho filmu danubeStory o rieke Dunaj a príbehoch dvadsiatich ľudí, ktorí žijú na jeho brehoch. Vo svojich reportážach sa venuje hlavne príbehom ľudí v komplikovaných životných situáciách, téme migrácie a utečencov. Precestovala za nimi takmer osemdesiat krajín vrátane Južného Sudánu, Haiti, Rwandy, Venezuely, Iraku či Libanonu. Od začiatku vojny na Ukrajine tam cestuje nielen ako reportérka, ale aj s potrebnou pomocou pre civilistov a obrancov Ukrajiny.