Denník N

Môže minister Susko (z)mariť výkon rozhodnutia Ústavného súdu?

Foto - Denník N
Foto – Denník N

Nevyhlásenie prípadného rozhodnutia Ústavného súdu o pozastavení účinnosti novely Trestného zákona v Zbierke zákonov pred 15. marcom, ak bude včas prijaté a doručené Ministerstvu spravodlivosti na zverejnenie, môže naplniť skutkovú podstatu trestného činu marenia výkonu rozhodnutia Ústavného súdu.

Nadpis tohto textu v momente jeho zverejnenia prirodzene predbieha udalosti.

Otázka v ňom položená je postavené na predpoklade, že prezidentka uspeje na Ústavnom súde (ÚS) so svojim návrhom na pozastavenie účinnosti novely Trestného zákona a iných zákonov, čo zároveň predpokladá, že novela bude včas vyhlásená v Zbierke zákonov.

Pre účely tohto textu si predstavme, že sa tak stane, a že ÚS o návrhu prezidentky rozhodne tak, že mu (aspoň sčasti) vyhovie, avšak neurčí jeho skoršiu vykonateľnosť ako žiada prezidentka, a teda bude platiť, že rozhodnutie sa stane právoplatným a všeobecne záväzným dňom jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

Zároveň pripusťme to, čo sa z časového hľadiska javí pri tomto scenári ako najpravdepodobnejšie, a síce že rozhodnutie ÚS príde zopár dní pred 15. marcom, kedy má novela Trestného zákona nadobudnúť účinnosť.

V tom momente sa naše pohľady uprú na Ministerstvo spravodlivosti, ktoré je povinné zabezpečiť vyhlásenie rozhodnutia ÚS v Zbierke zákonov do 15 dní od predloženia žiadosti predsedu ÚS o jeho vyhlásenie. Spraví tak do 14. marca? Stihne tak spraviť? Trúfne si tak nespraviť?

A skutočne by v takomto prípade vyhlásenie rozhodnutia v Zbierke zákonov po 15. marci ostalo bez následkov, ak by poriadková 15-dňová lehota podľa zákona o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov bola dodržaná?

Odpoveď na túto otázku môže mať zaujímavú, trestnoprávnu rovinu.

Súčasný Trestný zákon, ktorý platí od 1. januára 2006, obsahuje jeden nenápadný paragraf, ktorý podľa dostupných štatistických ročeniek o činnosti prokuratúry nebol doposiaľ nikdy uplatnený, teda nikto podľa neho nebol (od)súdený ani trestne stíhaný.

Ide o §350 s názvom Marenie výkonu rozhodnutia Ústavného súdu, podľa ktorého: „Kto marí alebo podstatne sťažuje výkon rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky tým, že nesplní povinnosť vyplývajúcu z jeho rozhodnutia, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky“.

Tento krátky paragraf je dôležitý, pretože zaplátal dovtedy jestvujúcu dieru v trestnom práve, ktoré neposkytovalo trestnoprávnu ochranu rozhodnutiam ÚS (ale iných súdov áno). Dôvodová správa k nemu mala len jednu vetu, ktorá však stručne a výstižne pomenovala objekt tohto trestného činu: zabezpečenie riadneho plnenia povinností vyplývajúcich z rozhodnutí ÚS.

Rozhodnutie o pozastavení účinnosti zákona (jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia), rovnako ako rozhodnutie o nesúlade zákona (jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia) s Ústavou, je zo svojej podstaty rozhodnutím, ktoré nie je adresované konkrétnym osobám (napr. účastníkom konania) ale všetkým (t.j. je všeobecne záväzné). Znie jednoducho „Ústavný súd Slovenskej republiky pozastavuje účinnosť…“.

Na prvý pohľad sa môže javiť, že takéto rozhodnutie ÚS nikomu konkrétnemu neukladá žiadnu konkrétnu povinnosť a teda o nesplnení povinnosti nemôže byť reč. To by však bol nesprávny záver, pretože by z trestnoprávnej ochrany poskytovanej §350 Trestného zákona vylučoval podstatný okruh dôležitých rozhodnutí ÚS (tých, ktoré sú všeobecne záväzné).

Môže sa to javiť ako slovíčkarenie, ale je dôležité podčiarknuť, že §350 Trestného zákona hovorí o nesplnení povinnosti vyplývajúcej z rozhodnutia ÚS, nie o nesplnení povinnosti uloženej rozhodnutím ÚS.

A keďže stavom, ktorý rozhodnutie ÚS o pozastavení účinnosti má za cieľ nastoliť, je neúčinnosť zákona (jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia), potom z rozhodnutia ÚS o pozastavení účinnosti jednoznačne vyplýva povinnosť konať všetkým tým, ktorí sa zo zákona na dosiahnutí cieľa, v našom prípade vyhlásení rozhodnutia ÚS o pozastavení účinnosti v Zbierke zákonov, podieľajú.

Pre lepšie pochopenie si môžeme pomôcť príkladom, v ktorom ÚS vyhlási voľby za neplatné. Takéto rozhodnutie zakladá nielen povinnosť orgánov verejnej moci rešpektovať neplatnosť volieb, ale aj povinnosť konať tak, aby sa zabezpečilo opakovanie volieb (hoci toto v samotnom rozhodnutí ÚS nie je napísané).

Logika je v našom prípade aj v spomenutom ilustratívnom príklade rovnaká: pre všetky rozhodnutia ÚS platí, že orgány verejnej moci sú povinné zabezpečiť bez zbytočného odkladu ich vykonanie, teda aktívnym konaním v rozsahu svojej právomoci a pôsobnosti docieliť ústavno-konformný stav v súlade s rozhodnutím ÚS.

V našom prípade, akonáhle plénum ÚS rozhodne o pozastavení účinnosti, povinnosť konať má predsedu Ústavného súdu (podáva Ministerstvu spravodlivosti žiadosť o vyhlásenie) a Ministerstvo spravodlivosti (zabezpečuje samotné vyhlásenie rozhodnutia ÚS v Zbierke zákonov.

Dodajme, že ak má ÚS zo zákona povinnosť o návrhu na pozastavenie účinnosti rozhodnúť bezodkladne, potom akýkoľvek výklad, ktorý by (administratívnu) povinnosť Ministerstva spravodlivosti vyhlásiť rozhodnutie ÚS v Zbierke zákonov považoval za inú než bezodkladnú (okamžitú), bude jednoducho absurdný.

Ak teda bude Ministerstvo spravodlivosti zdržiavať vyhlásenie rozhodnutia ÚS o pozastavení účinnosti novely Trestného zákona v Zbierke zákonov, bude konať v priamom rozpore so svojou povinnosťou konať tak aby bol výkon rozhodnutia ÚS zabezpečený ústavne-konformným spôsobom, teda tak, aby vôbec nenastali neželané následky, ktoré môže privodiť účinnosť novely Trestného zákona. Ak sa tak stane, výkon rozhodnutia ÚS bude nielen marený či podstatne sťažený, ale – minimálne vo vzťahu k nezvrátiteľnej strate možnosti domôcť sa v trestnom konaní svojich práv u všetkých osôb poškodených trestnými činmi, ktoré sa 15. marca majú podľa novely premlčať, – doslova zmarený.

Nakoniec, každý trestný čin musí mať svojho páchateľa. Aktuálny štatút Ministerstva spravodlivosti, ktorý nadobudol účinnosť schválením uznesenia vlády č. 68 zo 6. februára 2024, uvádza, že ministerstvo „zabezpečuje vydávanie Zbierky zákonov Slovenskej republiky a Obchodného vestníka“, pričom podrobnejšie vymedzenie tejto a iných úloh má ustanoviť organizačný poriadok ministerstva. Aktuálny organizačný poriadok neurčuje, ktorá sekcia, odbor, oddelenie či referát má túto povinnosť na starosti. Zo štatútu však jednoznačne vyplýva, že za činnosť ministerstva zodpovedá minister.

Mohol by byť za vinného uznaný sám minister? O tom by samozrejme rozhodoval súd, ak by k tomu došlo, ale možné to je, nakoniec jeden takýto precedens na Slovensku už máme.

Autor je právnik

Teraz najčítanejšie