Denník N

Skeptikov sprievodca Fenoménom: Časť sedemnásta – Konferencia Sol Foundation – Neidentifikované anomálne fenomény a veda (časť prvá)

Dnešný príspevok bude veľmi dlhý a celý bude venovaný prvej polovici konferencie zorganizovanej na Stanfordskej univerzite v Huangovom centre, Fakulte inžinierstva, ktorej sponzorom bolo Nolanovo laboratórium z Inštitútu patológie na Lekárskej fakulte Stanfordskej univerzity. Najbližšie dva príspevky nebudem venovať ničomu inému, pretože táto konferencia je suverénne to najdôležitejšie, čo sa v rámci problematiky prírodovedného, sociálneho, kultúrneho a politického skúmania Fenoménu kedy v histórii stalo. Spočiatku som si rozhodne nemyslel, že táto konferencie bude nejako obzvlášť zaujímavá a dozviem sa niečo, čo som už do teraz nečítal alebo nepočul, no som rád, že som sa mýlil. Osobne som sa zúčastnil niekoľkých vedeckých konferencií na rozličné témy, no nikdy som nebol na jednej, kde by moju pozornosť udržal každý jeden z prezentujúcich, teda až na túto. Každopádne, jej obsah posúďte sami.

Tento príspevok rozdelím po vzore programu konferencie Sol Foundation na dve časti. V tej prvej, dnešnej, časti Vám predstavím jednotlivých prezentujúcich a ich príspevky, ktoré sa týkali súčasného stavu skúmania Fenoménu v celej jeho podstate, od fyziky, astronómie, materiálnej vedy, až po jeho konceptualizáciu v rámci antropológie a filozofie. V druhom príspevku Vám o niekoľko dní (týždňov – v závislosti od času) neskôr predstavím druhú časť prezentujúcich, ktorí sa venovali primárne (no nie výlučne) problematike tzv. disclosure (teda priznania existencie Fenoménu širokej svetovej verejnosti) a jeho politických a spoločenských implikácií. Po tom, čo dočítate tieto dva moje príspevky si skúste porovnať úroveň diskurzu z tejto konferencie s verejným a mediálnym diskurzom okolo UAP a NHI. Tieto dve pozície sú totiž zvonku momentálne zdanlivo rovnako tekuté a je len otázka času, kedy tá dopraskaná stena medzi nimi povolí a jedna sa vleje do druhej. Uvidíme, ktorá vyhrá, no nech je už výsledok akýkoľvek, faktom je, že po tom sa budeme nachádzať v novej realite, úplne inej od tej dnešnej.

Konferenciu otvorila prednáška Aviho Loeba, PhD. pod názvom Nové hranice medzihviezdnych objektov (New Frontiers of Interstellar Objects). V prvom rade si ale predstavme prezentujúceho. Avi Loeb, PhD. získal doktorát z plazmovej fyziky na univerzite v Jeruzaleme a neskôr pôsobil na Inštitúte pokročilých štúdií na americkom Princetone. Do roku 2020 bol riaditeľom Harvardského astronomického inštitútu a v súčasnosti pôsobí ako riaditeľ Inštitútu teórie a výpočtov na Harvarde, ako aj riaditeľ Projektu Galileo, ktorý sa okrem iného venuje skúmaniu UAP za použitia štandardnej vedeckej metódy. Avi Loeb sa do pozornosti širšej verejnosti dostal najmä svojím príspevkom publikovanom v časopise Astrobiology pod názvom O možnosti umelého pôvodu Omuamua, kde na základe rozličných meraní, ktoré neboli konzistentné s tým, čo v našej Slnečnej sústave poznáme, vyslovil hypotézu, že vôbec prvý zaznamenaný medzihviezdny objekt v našej Slnečnej sústave by mohol byť umelého pôvodu (napr. sondou vypustenou inou civilizáciou). Omuamua vykazovala nasledujúce anomálne charakteristiky: mala podlhovastý a zároveň sploštený tvar, vykazovala známky negravitačnej akcelerácie a nemala kometárny chvost (nič sa z nej nevyparovalo).

V rámci samotného príspevku hovoril Loeb najmä o dvoch rovinách svojho výskumu v rámci Projektu Galileo, menovite o výskume medzihviezdnych objektov (dodnes sme zaznamenali tri takéto objekty a dve z nich majú anomálne charakteristiky) a v krátkosti aj o jednotlivých fázach observačného úsilia tohto projektu v rámci detekcie a identifikácie anomálnych objektov na oblohe (UAP). Tu sa zmienim len o prvej časti príspevku, pretože tá tvorila jadro celej prezentácie a práve tam odzneli tie najpodstatnejšie veci.

Úplne prvým medzihviezdnym objektom, ktorý aj dopadol na našu planétu bol tzv. IM1 (Interstellar Meteor 1) 8. januára, 2014 pri pobreží Papui Novej Guinei. Tento objekt bol anomálny, pretože napriek tomu, že bol približne len o veľkosti melónu, nezhorel v atmosfére, čo znamená, že jeho materiálna pevnosť bola neobyčajne vysoká. Zároveň, tlak, ktorý na objekt atmosféra vyvíjala bol znásobený tým, že jeho rýchlosť bola taktiež vyššia, ako je pri obdobných prípadoch bežné (obyčajne je rýchlosť objektov vstupujúcich do atmosféry 12-40 km/s, pričom rýchlosť IM1 bola až 60 km/s, čo pri vrchnej hranici konvenčných objektov vstupujúcich do atmosféry predstavuje rozdiel až 72 000 km/h). Aby toho nebolo málo, jeho materiálna kompozícia bola taktiež nezvyčajná a povieme si o nej bližšie o malú chvíľu. IM1 nakoniec explodoval nad morom, pričom sila jeho explózie úlomky objektu skvapalnila a následne dopadli na oceánske dno v podobe drobných guľôčok (tzv. sferulitov). Dáta o IM1 obdržal Loeb od americkej vlády a podarilo sa mu vypočítať približné miesto dopadu úlomkov objektu. Za pomoci financií od súkromného darcu sa mu nakoniec podarilo zorganizovať expedíciu, ktorá sa konala 14. – 28. júna 2023 a z ktorej Loeb napísal aj veľmi pekný denník (chronologicky sa jednotlivé zápisky hľadajú chaoticky, no stojí to zato). Samotná expedícia pozostávala z toho, že expedičná loď s tímom na palube za sebou ťahali „sane“ po morskom dne, ktoré mali vo svojej spodnej časti magnet. Tento magnet na svoj povrch následne pritiahol už spomínané sferulity, ktoré tím následne za pomoci pinzety odobral a uschoval do plastových nádob. Celkovo má Loeb so svojím tímom k dispozícii 792 sferulitov, väčšina z nich o veľkosti menšej než 1 milimeter. Dodnes bolo verejne analyzovaných 57 sferulitov, ktorých kompozícia pozostáva primárne zo železa s iným pomerom izotopov ako sa nachádza v našej Slnečnej sústave. Okrem železa sú vo sferulitoch prítomné rozličné prvky, z ktorých tie najzaujímavejšie sú: berýlium, lantán a urán v zastúpení sto až tisíc krát väčšom, ako je bežné v Slnečnej sústave. Jednoznačne teda ide o objekt medzihviezdneho pôvodu a vzhľadom na jeho anomálne charakteristiky (pevnosť, rýchlosť a kompozíciu) je úplne legitímne na stole aj jeho možný umelý pôvod. A tu sa na chvíľu zastavme, pretože si nemyslím, že väčšina ľudí, ktorá o tejto expedícii vie, úplne rozumie tomu, čo sa Loebovi a jeho tímu podarilo. Tak ešte raz, na ploche niekoľko desiatok štvorcových kilometrov a v hĺbke jednotiek kilometrov dokázal nájsť takmer 800 metalických guličiek o veľkosti okolo jedného milimetra. A urobil to napriek tomu, že, ako sám podotkol vo svojej prezentácii, veľké množstvo jeho kolegov ho pred expedíciou spochybňovalo, robilo si z neho žarty a myslelo si, že prišiel o rozum. A tu hovoríme o špičkových vedcoch. Dokonca aj vo svetle tvrdých dát, ktoré sú verejne dostupné sú ľudia vo vedeckej komunite schopní tvrdiť, že Loeb nič také nenašiel, čo je skutočne famózne popieranie reality. Jeho oponenti totiž tvrdia, že namiesto metalických sferulitov našiel len vulkanický prach, ktorý ale neobsahuje dostatok železa na to, aby sa zachytil na magnetickom povrchu „saní“ a už vôbec by neobsahoval železo s iným pomerom izotopov. Samozrejme, je tu nutná aj ďalšia rigorózna analýza už existujúcich vzoriek, ako aj následná ďalšia expedícia do Papui Novej Guinei za účelom nájsť väčšie kusy z objektu označeného ako IM1. Dokiaľ sa tak neudeje, z vedeckého hľadiska jednoducho musí ostať na stole hypotéza o prirodzenom, ako aj o umelom pôvode tohto objektu. Ak má byť veda objektívna, nech taká aj je. Na stole musia ostať všetky možné hypotézy, pokiaľ sa nenaakumulujú dáta, ktoré ich budú postupne vylučovať. Dotyční vedci by o tomto mali rozhodne vedieť.

Beatriz Villarroel, PhD. som do konferencie Sol nikdy nepočul, no čosi mi hovorí, že o nej počuť ešte budem. Ide o vedkyňu, ktorá svoje doktorát získala z astronómie na Univerzite v Uppsale vo Švédsku. V súčasnosti pôsobí na Nordickom inštitúte teoretickej fyziky na Štokholmskej univerzite. Zároveň je súčasťou rozličných vedeckých projektov, medzi ktoré patrí aj známe SETI (Hľadanie extraterestriálnej inteligencie), ako aj projekt, o ktorom budeme dnes hovoriť, zvaný VASCO (Miznúce a objavujúce sa zdroje počas storočia pozorovania).

Prednáška Villarroel je mimoriadne zaujímavá, pretože v nej predostrela víziu projektu, ktorý je obdobou SETI (skúmanie akustických signálov z kozmu), no v rovine optickej namiesto tej akustickej. Zachytávanie akustických signálov je totiž niečo, čo zatiaľ, až na malé neidentifikované výnimky, neprinieslo želané výsledky po dobu niekoľkých dekád. Keďže rýchlosť svetla je podstatne väčšia ako rýchlosť zvuku, Villarroel a jej tím si myslia, že hľadanie optických signálov z kozmu môže priniesť želané výsledky s omnoho väčšou pravdepodobnosťou ako v prípade súčasného SETI. Projekt VASCO má dve fázy, z ktorých prvá a pre nás momentálne najzaujímavejšia pozostáva z fyzického prezerania astronomických platní, ktoré boli zhotovené v 50-tych rokoch minulého storočia. V tom čase bolo nebo úplne čisté, keďže na obežnej dráhe Zeme nebol žiaden satelit (1957 – Sputnik 1). Projekt VASCO pôvodne hľadal objavujúce sa alebo miznúce hviezdy za účelom zachytenia tranzitórnych kozmických udalostí, no našli niečo radikálne odlišné a veľmi podivuhodné. V niekoľkých prípadoch totiž narazili na tranzitívne zdroje svetla, ktoré boli prítomné na jednej platni, no na tej ďalšej, urobenej cca 50 minút neskôr už prítomné neboli. To znamená, že tieto zdroje svetla boli na svojom mieste v rozmedzí od 1 sekundy do 49 minút a 59 sekúnd. Jednu takúto platňu aj pilotne zdokumentovali a publikovali v časopise Naturečlánku nazvanom Skúmanie deviatich súčasne sa vyskytujúcich tranzientov z 12. apríla 1950. Článok sa zaoberá detailným výskumom deviatich „tranzientov“ (teda prechodných javov) vo vybranom regióne oblohy, ktoré sú jasne viditeľné na jednej platni, no nie sú prítomné na tej nasledujúcej (ani žiadnej inej potom). V zelených krúžkoch sú označené tranzienty a v tých fialových zasa defekty na platni. V rámci článku a výskumu, ktorý pokračuje dodnes ako vysvetlenie týchto tranzientov do miery pravdepodobnosti rovnajúcej sa číslu hlboko pod štatistickou chybou vylúčili všetky možné prozaické vysvetlenia od všetkých známych astrofyzických javov, cez lietadlá, až po elementárne častice a defekty na platniach. Osobne prajem veľa šťastia komukoľvek, kto bude chcieť nájsť prozaické vysvetlenie pre tieto javy. Jediné vysvetlenie, s ktorým bol tím schopný prísť bolo, že tieto tranzienty sú odrazom slnečného svetla o niečoho kovového, čo môže byť len umelého pôvodu (7 rokov pred Sputnikom 1).

Toto nebol jediný príklad tranzientov. Šesť ďalších našli na platni zo 6. augusta 1954 s približnou pravdepodobnosťou 0,003. Päť ďalších tranzientov našli aj na platni z 28. júla 1952 s približnou pravdepodobnosťou 0,0001, ako aj ďalšie tri extrémne svetlé tranzienty dňa 19. júla 1952. No a teraz tá skutočne zaujímavá zhoda náhod a veľmi by ma zaujímalo ako by niekto vyrátal pravdepodobnosť dvoch prozaicky nevysvetliteľných javov na oblohe v rámci jednej polovice mesiaca toho istého roka, najmä v kontexte tohto: medzi 12. a 29. júlom 1952 sa odohrala nám už známa (vyhľadajte si v texte Washington, aby ste nemuseli strácať čas) vlna pozorovaní objektov nad Washingtonom D.C., teda prípad, kde je množstvo kredibilných svedectiev a radarových dát. Podľa môjho názoru je skutočne krajne nepravdepodobné, aby išlo o zhodu náhod, no to už posúďte sami.

Na záver svojho príspevku Villarroel ešte predstavila druhú fázu projektu VASCO pod názvom Exoprobe project, ktorého podstatou by bolo vytvorenie globálnej siete teleskopov so širokým zorným poľom. Tieto teleskopy by boli situované za obežnou dráhou Zeme, aby sa predišlo falošne pozitívnym výsledkom pri hľadaní týchto tranzientov.

Na záver ešte jedna drobnosť. Villarroel sa taktiež zdôverila obecenstvu na Stanforde so šikanou, ktorá sa jej a jej tímu ušla od tých istých ľudí, ktorí šikanovali a stále šikanujú aj Aviho Loeba, a teda prominentných členov vedeckej komunity. V kombinácii s konštatovaniami panelu NASA, ktorý má skúmať UAP (ozaj, od augusta 2023 som o nich vôbec nič nepočul), ktorých taktiež šikanovali ich kolegovia – členovia vedeckej komunity, sa tu už pohodlne dá hovoriť o vzorci správania. Legitímnou otázkou ostáva či ide o spontánnu závisť, stigmu, prípadne profesionálnu a ľudskú aroganciu alebo o koordinovanú snahu zdiskreditovať kolegov z vedeckej komunity, ktorý sa snažia téme Fenoménu venovať náležitú odbornú pozornosť.

Kevin Knuth, PhD. získal svoj doktorát na Univerzite v Minnesote a v súčasnosti pôsobí ako profesor fyziky na Univerzite v Albany. V minulosti pracoval na projektoch pre Kornelovu univerzitu a NASA. V súčasnosti sa okrem svojho pôsobenia na univerzite úplne otvorene venuje výskumu fyzikálnych charakteristík UAP v rámci svojho pôsobenia v organizáciách akými sú už spomínaný Galileo Project, SCU, SUPAS, IFEX alebo UAPx.

Knuth na konferencii Sol Foundation vystúpil s príspevkom pod názvom Fyzika UAP s indíciami o tom, ako ich zaznamenať, monitorovať a ako sú skonštruované. Svoj príspevok začal Knuth častým tvrdením o UAP, že popierajú zákony fyziky, ako aj kritikou svojich kolegov, ktorí nie sú ochotní pozrieť sa na dostupné dáta a a priori tvrdia, že UAP ako hmotné objekty nemôžu existovať, pretože oni „poznajú fyziku“. K týmto dvom tvrdeniam Knuth podotkol, že tu nutne nemusí ísť o novú fyziku, no môže v tom byť aj veľmi šikovná konštrukcia týchto objektov. Zároveň vyslovil o skúmaví UAP dve tvrdenia: 1. prikláňa sa k tomu, aby sa pozornosť sústredila na menej kontroverzné aspekty Fenoménu ako celku (s čím osobne nesúhlasím, pretože ak chceme uchopiť Fenomén je nevyhnutné buď uplatniť holistický prístup k jeho skúmaniu alebo vytvoriť úplne nový metodologický rámec na báze radikálne iného nazerania na problematiku, ako sme zvyknutí), 2. potreba sústrediť sa na fenomenológiu problematiky, a teda na jednotlivé charakteristiky, ktoré Fenomén má. V prípade Knuthovej odbornosti hovorí o jednotlivých fyzikálnych charakteristikách objektov.

Týmto charakteristikám sa Knuth venuje v jadre svojho príspevku a prevzal ich od programu AATIP, o ktorom v roku 2017 písal The New York Times. Tieto charakteristiky sú: 1. pozitívny zdvih (positive lift), 2. náhla/okamžitá akcelerácia, 3. hypersonická rýchlosť bez sprievodných znakov (sonický tresk, zvuk, kondenzačná stopa), 4. transmediálny pohyb (voľný pohyb medzi médiami – voda, vzduch, vákuum vesmíru), 5. slabá pozorovateľnosť a kamufláž (cloaking), 6. biologické vplyvy.

Knuth sa v príspevku rozhodol venovať prvým štyrom. V prvom rade sa vrátil k incidentu z roku 2004, ktorý je známy ako stret stíhacích lietadiel z lietadlovej lode USS Nimitz s neidentifikovaným objektom v tvare „cukríku tik-tak“ o veľkosti lietadla FA-18 Superhornet (o dĺžky cca 17m a cca 10 000kg). Tento incident bol predmetom môjho úplne prvého príspevku v rámci tohto blogu. V jeho časti som sa sústredil na konkrétny manéver tohto objektu (objektov), pri ktorom tento objekt klesol minimálne z výšky obežnej dráhy tesne nad hladinu mora v priebehu 0,78 sekundy. Na tento manéver sa sústredil aj Knuth a, zdá sa, že som svoj odhad gravitačnej sily pôsobiacej na objekt výrazne podhodnotil, keďže prepočty Kevina Knutha, ktorý si ako hypotetickú váhu objektu zobral len 1/10 váhy FA-18 Superhornet, vypovedajú o gravitačnej sile pôsobiacej na objekt pri tomto jednom manévri o veľkosti 5400G. To však nie je ani zďaleka všetko. Knuth s kolegami zároveň vypočítali energiu, ktorú musel objekt vydať len pri tomto jednom manévri na šialených 1100 GW. Celoročná výrobná nukleárna kapacita celých Spojených Štátov je 94,7 GW. Aj to len za predpokladu, že objekt vážil len tonu namiesto väčšieho čísla. Zároveň spomenul niečo, čo som pri rozbore tohto incidentu ešte nepočul nikoho povedať, a teda, že sa pri analýze tohto konkrétneho manévru úplne zabúda na dispozíciu energie objektu pri takomto klesaní, ktorá predstavuje silu cca 100 ton TNT, čo by spôsobilo slušnú explóziu ekvivalentnú slabšej atómovej bombe. Celý podrobný rozbor a prepočty tohto incidentu je možné nájsť publikované v časopise Entropy. Keďže komplexnejšie matematické prepočty sú dobrodružstvom, do ktorého by som sa nerád púšťal, nechám na čitateľovi, aby si to v prípade znalosti a záujmu prešiel. Zatiaľ mi stačí, že, pokiaľ viem, nikto tento príspevok dodnes nespochybnil.

Knuth ďalej pokračuje tým, že všetky tieto veci už dávno vieme a komunikuje aj svojou frustráciu nad tým, že za 7 dekád sme sa (minimálne) vo verejnom vedeckom priestore absolútne nikam neposunuli. Ako príklad uvádza prepis prednášky nemeckého vedca a otca moderných rakiet Hermana Obertha, ktorý v roku 1954 konštatoval, že má k dispozícii viac ako 50 radarových meraní, kde objekty dosahovali rýchlostí 19 km/s (68 400 km/h). To bolo pred sedemdesiatimi rokmi. Knuth podotýka, že táto rýchlosť (a podstatne väčšie namerané rýchlosti) je konzistentná s hypotetickými rýchlosťami medzihviezdnych kozmických lodí. Ako podotýka Knuth „netreba mať doktorát na to, aby sme si to uvedomili“ a potichu dodáva „napriek tomu to ľudia s doktorátmi nechcú pochopiť“. Ako druhý príklad tohto argumentu uvádza výskum francúzskeho vedca Clauda Pohera, ktorý sa zaoberal prípadmi objektov pri základni amerického letectva s nukleárnymi kapacitami Minot v Severnej Dakote. Dňa 24. októbra 1968 boli v blízkosti tejto základne spozorované dva objekty vajcovitého tvaru, ku ktorým sa približoval bombardér B-52H. Objekty zaznamenali pozemné radary, ako aj radar na palube bombardéra vo vzdialenosti 4,8 km. Všetky radary boli nastavené tak, že celé svoje okolie zaznamenávali v trojsekundových intervaloch. Jeden z objektov sa začal rapídne približovať k bombardéru a v čase od jedného záznamu radarov po druhý (3 s) sa k bombardéru priblížil o 3,2 km. To znamená, že na objekt pôsobila gravitačná sila 209G a dosiahol okamžitú rýchlosť 15 000 km/h.

Ďalší príklad, ktorým Knuth ilustruje neuveriteľnú rýchlosť UAP je nám už známy prípad, kedy kapitán nákladného lietadla so svojou posádkou uvideli na oblohe obrovský lietajúci objekt, ktorý ich prenasledoval pri meste Anchorage na Aljaške. Čo som v čase písania môjho vtedajšieho príspevku nevedel je, že existujú radarové záznamy z tohto incidentu, ku ktorým má Knuth prístup. Podľa neho zaznamenal radar pri lietadle objekt, analýza ktorého ukázala, že sa pozdĺž trajektórie lietadla presúval obrovskou rýchlosťou, ktorej vrchol bol radarom zaznamenaný ako 432 000 km/h a na objekt pôsobila miestami sila prevyšujúca 9000G.

Príklad obrovskej generácie energie zo strany týchto objektov ďalej Knuth dokladoval prípadmi, kedy boli zaznamenané vysoko svietivé objekty a poskytol aj fotografické príklady. V literatúre je skutočne možné dohľadať obrovské množstvo prípadov, kedy tieto objekty celé žiarili, čo v niektorých prípadoch umožňuje vypočítať aj ich približnú svietivosť. V príklade, ktorý poskytol Knuth sa dopracoval k svietivosti rovnajúcej sa 2500 – 30 000 MW (v závislosti od vzdialenosti objektu). Následne sa Knuth pýta, „načo by ste pre Boha potrebovali svetlo s tisícami megawattov“? A poznamenáva, že možno to inak nejde, pretože svetlo môže byť vedľajším produktom pohonu takéhoto objektu. V tom prípade ale zdroj energie takéhoto objektu nemá problém s tým, že vynakladá obrovské množstvo energie na vedľajší produkt pohonu. Osobne sa prikláňam k tomu, že svietivosť objektov nie je náhodná, práve naopak, je dosť možné, že je úmyselná, no o tom v neskoršom príspevku.

Knuth sa ďalej venuje elektromagnetickým vplyvom, ktoré sa dejú v blízkosti objektov a zameriava sa primárne na prípady, kedy v prítomnosti objektov sa uprostred cesty benzínové motory (dieselové motory to neovplyvňuje) ovplyvnených áut vypli a v niekoľkých prípadoch sa po tom, čo sa od nich objekt vzdialil opäť naštartovali. Jeho hypotéza tohto efektu je, že mechanizmus pohonu objektov generuje silné elektromagnetické pole, ktoré ionizuje vzduch a vyskratuje sviečky a iné komponenty motora. Keďže sa absolútne nevyznám do nuáns benzínových (ani iných) motorov, nebudem sa Vám tu ani len pokúšať vysvetliť ako môže silné elektromagnetické pole vplývať na benzínové motory staršieho typu tak, že ich po svojom kolapse aj naštartuje, no pokojne si to pozrite a pošlite mi mail, kde mi to vysvetlíte, akoby som mal 5 rokov. Vopred vrelo ďakujem. Podstatne zaujímavejšie však je, že Knuth vypočítal pravdepodobnosť, s ktorou môže nastať opätovný zážih motora a vyšlo mu číslo 10%. Potom to porovnal s databázou 268 hlásených prípadov, ktoré mal k dispozícii a zistil, že v 27 z týchto prípadov sa motor vozidla spätne naštartovalo po tom, čo sa objekt vzdialil. Tak, ako v prípade predchádzajúceho príspevku, pravdepodobnosť, že ide o náhodu je veľmi malá. Knuth ďalej pokračuje a tvrdí, že takto silné elektromagnetické pole by vytváralo polarizáciu oblohy a pokiaľ by ste takýto objekt odfotografovali za pomoci polarizačného filtra, na fotografii by sa okolo neho objavili vlny.

Poslednou oblasťou, ktorej sa príspevok venuje je transmediálny pohyb objektov a ich afinita k vode. Ako klasický príklad transmediálneho pohybu objektu je poskytnutý priblížený záber z videa z mesta Aguadilla v Portoriku. Objekt v tomto videu neinteraguje s vodou a pri vnorení sa do mora sa jeho rýchlosť zmení len minimálne, čo, pokiaľ vieme, nie je možné, keďže voda má podstatne väčší odpor ako vzduch. Následne sa v prezentácii spomína aj zaujímavý incident z Nového Zélandu, kde sa vo februári 1987 vydala loď HMNZS (Her Majesty’s New Zealand Ship) Southland na jedno zo svojich každodenných plavieb priamo za účelom nájdenia tzv. USO. USO je skratkou pre neidentifikovaný ponorený objekt (unidentified submerged object), teda v zásade UFO pod vodou. Zároveň je USO aj podmnožinou širšieho termínu UAP. Táto informácie je veľmi zaujímavá, pretože dnes sa už vie, že Nový Zéland je súčasťou tzv. Five-Eyes Alliance, ktorá predstavuje platformu pre zdieľanie spravodajských informácií medzi spojencami, medzi ktoré patria aj informácie o UAP. Zároveň patrí Nový Zéland medzi krajiny s pomerne vysokým výskytom pozorovaní týchto objektov. Poďme však späť k HMNZS Southland, pretože tento incident je skutočne fascinujúci. V inkriminovaný februárový deň totiž túto loď prenasledoval objekt, ktorého rozmery podľa sonaru lode predstavovali 244 m x 46 m. Objekt bol v čase jeho detekcie 20 km za loďou a túto vzdialenosť sa mu následne podarilo prekonať v priebehu troch sekúnd. Objekt mal ¼ kilometra… Vo vode… Dosiahol okamžitú rýchlosť 2400 km/h. Potom prešiel priamo popod loď, na ktorej vypadol prúd a posádke sa dostalo pomoci až štyri hodiny po incidente, keď na nich narazila miestna rybárska loď.

Garry Nolan, PhD. je profesorom na Inštitúte patológie Lekárskej fakulty Stanfordskej univerzity. Medzi jeho primárne oblasti výskumu patria hematopoéza, rakovina a leukémia, autoimunita a zápal, ako aj komputačné prístupy pre sieťovú a systémovú imunológiu. Je autorom alebo spoluautorom 330 vedeckých článkov a držiteľom 50 amerických patentov. Zároveň je recipientom mnohých prestížnych ocenení, grantových schém (aj vládnych), ako aj zakladateľom a spoluzakladateľom niekoľkých veľmi úspešných medicínsko-technologických spoločností. Jeho cesta ku skúmaniu Fenoménu bola veľmi kľukatá a pomerne divoká, preto si o nej povieme viac v neskoršom príspevku. V rámci skúmania tejto problematiky sa Nolan v súčasnosti venuje najmä materiálovej kompozícii vzoriek údajných materiálov objektov UAP. Zároveň je jeden zo zakladajúcich členov novovzniknutej nadácie Sol, ktorá zorganizovala túto konferenciu.

Jeho konferenčný príspevok niesol názov Materiálna veda Neidentifikovaných anomálnych fenoménov. Ako teda analyzovať údajné materiály z UAP? V prvom rade Nolan neberie akékoľvek materiály, ku ktorým sa dostane, pretože ich dôkladná analýza je veľmi drahá. Pri takýchto materiáloch sú najdôležitejšie dve veci: tou prvou je tzv. reťazec držby (angl. chain of custody) a tým druhým je príbeh, ktorý je s tým spojený. Materiály, ktoré má Nolan k dispozícii majú pomerne jasne definovaný reťazec držby a s každým z nich sa spája udalosť uprostred ktorej figuroval neidentifikovaný lietajúci objekt.

Úvodom svojho príspevku Nolan etabluje metodológiu materiálovej analýzy a predstavuje jej rozličné modality:

  1. Fyzikálna a chemická analýza – a) materiálna kompozícia (časticová a molekulárna analýza), b) štrukturálna analýza – mikroskopia a odoberanie vzoriek na štrukturálnu analýzu;
  2. Analýza funkcie – a) identifikácia zdroja energie, b) analýza signálov: elektromagnetické a iné signály, c) interakcia s okolím: monitoring odozvy na stimuly;
  3. Kolaboratívny výskum – vystavanie interdisciplinárneho tímu pozostávajúceho z odborníkov na fyziku, inžinierstvo, biológiu a počítačovú vedu.

Nolan v prezentácii analýzy niektorých vzoriek údajných materiálov z UAP povedal, že niektoré zo skúmaných vzoriek mu dal priamo Jacques Vallée, ku ktorému sa počas dekád jeho výskumu dostali a rigorózne u nich skúmal reťazec držby. Viac si o tom povieme v neskoršom príspevku tohto blogu. Nolan a Vallée, spolu s dvoma ďalšími spoluautormi, takúto analýzu publikovali v renomovanom časopise Journal of Aerospace Sciences pod extra krkolomným názvom Vylepšené inštrumentálne techniky, vrátane izotopovej analýzy, použiteľné na charakterizáciu neobvyklých materiálov s potenciálnym významom pre leteckú a kozmickú forenznú vedu. Pred tým, než si predstavíme predbežné výsledky analýz jednotlivých materiálov sa tu na moment zastavme. Cítim totiž potrebu vyjadriť sa k absurdite vedeckých časopisov ako takých. Keď si prečítate články Aviho Loeba, Beatriz Villarroel alebo Garryho Nolana so Jacquesom Valléem v skutočne špičkových časopisoch, zistíte dve veci. Tou prvou je, že museli až komicky a absurdne kľučkovať, a siahodlho a extrémne komplikovane opisovať skúmanú problematiku, len preto, aby to bolo daným časopisom akceptované a prešlo to peer-review procesom, pretože boli extrémne limitovaní stigmou vedeckej komunity voči Fenoménu. Druhým postrehom je, že z každého jedného z týchto článkov priam srší frustrácia ich autorov s tým, že tam nemôžu explicitne povedať nasledovné: „skúmaná problematika môže byť spojená s UFO a pre toto tvrdenie máme vierohodné dôvody“. Je rovnako absurdné, že z totožného dôvodu musel Kevin Knuth svoj článok publikovať v časopise, ktorý je síce vnímaný ako renomovaný, no zároveň vykazuje charakteristiky predátorského časopisu. Za všetko hovorí krátka anekdota, kde Villarroel hovorila o tom, že chceli publikovať výsledky z analýzy iných platní za použitia identickej metodológie ako v ich prvom už publikovanom príspevku, no s inklúziou možných vysvetlení tranzientov (ktoré by určite zahŕňali aj „vedecky“ nekonformné vysvetlenie o charaktere týchto objektov) a daný renomovaný časopis im publikáciu odmietol, a to dokonca bez toho, aby príspevok poslal na peer-review proces. Z profesionálneho akademického hľadiska Vám viem zaručiť, že toto nie je normálna prax, ba dokonca, že je natoľko absurdná, že sa prieči aj zdravému rozumu, nieto ešte akademickej etike a vedeckej integrite. Teraz som sa opäť opustil, a teda môžeme sa vrátiť späť k výsledkom analýzy Garryho Nolana a kol.

Analýzu prvého materiálu, ktorý Nolan predstavil pochádza z 17. decembra 1977. O 19:45 pri meste Council Bluffs v Iowe videlo dohromady 11 svedkov na oblohe červenkastý objekt, ktorý smeroval k zemi a na mieste jeho dopadu uvideli modrasté svetlo a dve „ramená ohňa“, ktoré stúpali do výšky troch metrov. Keď časť z nich prišla na miesto dopadu, uvideli žiariacu oranžovú zmes roztaveného, žeravého kovu s modrastou kryštalickou látkou uprostred. V rovnakom čase uvidel pár blízko miesta dopadu „veľkú oválnu vec“ pod úrovňou stromov. Nakoniec zalarmovali miestnych požiarnikov a policajnú stanicu. O 15 minút neskôr na miesto dopadu materiálu dorazil zástupca náčelníka požiarnikov Jack Moore. Matriál bol ešte stále horúci a jeho rozmery boli približne 1,8 m x 1,2 m x 10 cm. Ako sa na miesto dopadu materiál dostal nie je dodnes známe, napriek množstvu pokusov túto záhadu vysvetliť. Jediné „vysvetlenie“, ktoré sa dáva v kontexte tejto problematiky aký-taký zmysel je, že z elipsovitého objektu, ktorý bol na mieste incidentu spozorovaný táto substancia jednoducho vypadla na zem. Táto hypotéza nie je ani zďaleka bezprecedentná. Existuje slušné množstvo hlásených prípadov, kedy sa od objektov oddelil nejaký materiál. Sú dokonca aj prípady, kedy bolo hlásené, že tieto objekty mali problém udržať sa vo vzduchu a v momente, keď z nich nejaký materiál vypadol, ich let sa stabilizoval a odleteli preč. Vtedajšia analýza materiálu, ktorý spadol pri Council Bluffs preukázala, že išlo o obyčajnú oceľ s vysokým podielom uhlíka, ktorá je bežná v hutníctve. Nolanova analýza však hovorí trochu (hoci nie veľmi) iný príbeh. Analýza bola vykonaná na piatich vzorkách tohto materiálu, ktoré boli odobraté z rozličných miest. Pomer izotopov bol normálny, no čo je na týchto vzorkách zvláštne je, že pomer prvkov, ktoré sa v nich nachádzali bol v každej vzorke úplne iný. To znamená, že napriek tomu, že tento materiál nie je prirodzeného pôvodu a zjavne pochádza z priemyselného procesu, je nehomogénny. My ale nevyrábame zliatiny, ktorých štruktúra je nehomogénna, pretože to so sebou prináša nemalé problémy v podobe štrukturálnych deformít materiálu, a teda existuje omnoho väčšia pravdepodobnosť, že sa materiál pri používaní poškodí. Nolan sa na materiál ďalej pozrel prostredníctvom atómovej sondovej tomografie (angl. atomic probe tomography). Táto metóda preukázala úplne protichodnú vec, a to, že tento materiál nemá žiadne známky toho, že bol vyrobený technologickým procesom, no zároveň je výsledkom priemyselného procesu. Podobne ako Knuth, Nolan sa pýta prečo a načo…

Ďalší analyzovaný materiál pochádza z brazílskej obce Ubatuba, ktorá sa nachádza na brehu mora medzi Sao Paulom a Riom de Janeirom. V septembri v roku 1957 dostal Ibrahim Sued, novinár v Rio de Janeiru obálku, v ktorej bol list a tri úlomky bieleho kovu. V liste boli popísané udalosti, ktoré predchádzali nájdeniu týchto kovových úlomkov. Anonymný autor listu uviedol len to, že tesne nad morom pri pláži v Ubatube letel lietajúci objekt, ktorý mal problémy s letom a tesne nad úrovňou hladiny vybuchol a rozletel sa na kúsky. Jeden z úlomkov z tohto objektu sa prostredníctvom Sueda dostal k známemu brazílskemu výskumníkovi dr. Olavovi Fontesovi, následne k Jacquesovi Vallée a potom ku Garrymu Nolanovi.

Nolan skúmal dva metalické fragmenty z Ubatuby prostredníctvom hmotnostnej spektrometrie sekundárnych iónov. V jednom z nich bol pomer izotopov úplne mimo normálu. Ten druhý z nich mal normálny pomer izotopov a pozostával z takmer čistého silikónu. Každý z fragmentov pochádza z dvoch rozličných reťazcov držby. V prvom prípade išlo o extrémne čisté magnézium (99,9%), teda v ňom takmer neboli prítomné žiadne kontaminanty v podobe iných prvkov. Takýto proces síce dokážeme v súčasnosti replikovať, no ide o veľmi drahý špás. Zároveň si pripomeňme, že vzorky pochádzajú minimálne z roku 1957, kedy proces takejto purifikácie materiálu buď nebol známy a ak aj bol, bol by extrémne drahý. Nolan teda nerieši, či ide o kus neidentifikovaného lietajúceho objektu, no opäť sa pýta prečo… Prečo by niekto v roku 1957 vyrobil objekt technológiou, ktorá by bola neuveriteľne drahá (hovoríme o stovkách miliónov až miliardách, aj to za predpokladu, že takáto technológia bola v tom čase dostupná), len preto, aby ho mohol vyhodiť do vzduchu nad neznámou plážou v Brazílii? Zároveň sa pýta načo meniť pomer izotopov v magnéziu, keď pre to neexistuje známa praktická aplikácia? Pri konštruovaní materiálov ich totiž neskladáme z izotopov prvkov, no z prvkov samotných. Ak využívame izotopy, využívame ich pri špecifických prvkoch ako sú napr. prvky rádioaktívne, a to pri výrobách jadrových bômb alebo v medicíne. Fragment takmer čistého magnézia so zmeneným pomerom izotopov pre nás nemá (pokiaľ vieme) žiadnu praktickú konštrukčnú aplikáciu. Analýza druhého fragmentu preukázala, že pozostáva z takmer čistého silikónu, ktorý vieme vyrobiť (od roku 1977 – možno ale išlo o iný proces, ako som našiel) a používa sa najmä pri výrobe polovodičov v elektronike. Nolan sa opäť pýta prečo sa niečo takéto našlo v roku 1957 pri neznámej pláži v Brazílii. Podobne ako v prípade materiálu z Council Bluffs, fragmenty z Ubatuby nejavia známky výroby žiadnym známym technologickým procesom, no napriek tomu ide o absolútne zjavný produkt výroby.

Tretím a posledným materiálom, ktorý Nolan analyzoval (a o ktorom takmer nikto netušil, že existuje) je vzorka, ktorá pochádza z veľmi známeho a veľmi kredibilného prípadu príslušníka polície Lonnieho Zamoru, ktorý v roku 1964 neďaleko mesta Socorro v Novom Mexiku uvidel pristáť objekt a vedľa neho stáť malé entity v overaloch. Doteraz nebolo vôbec verejne známe, že existuje materiál, ktorý by bol priamo spojený s týmto prípadom, čo na jeho vierohodnosť vrhá ešte väčšie svetlo. Samotná analyzovaná vzorka nepozostáva z ničoho špeciálneho (hliník a zinok), až kým sa nepozriete na atómovú štruktúru tohto materiálu. Nolan totiž vzorku prehnal cez prístroj, ktorý je schopný určiť presnú pozíciu jednotlivých atómov vo vzorke materiálu a výsledky sú mimoriadne zaujímavé. Ukazujú totiž, že jednotlivé atómy hliníka sú doslova poukladané jeden vedľa druhého a prítomnosť hliníka je neuveriteľne čistá – nenachádzajú sa v ňom takmer žiadne častice iných prvkov. Zinok je taktiež pomerne čistý a má v sebe o niečo viac častíc hliníka. To celé znamená, že tento materiál je výsledkom výrobného procesu, pri ktorom boli jednotlivé prvky na seba navrstvené s neskutočnou presnosťou na úrovni atómov.

Skúsme si to teda zhrnúť. Každý jeden z týchto materiálov je veľmi zvláštny, no nie až natoľko zvláštny, aby bolo možné samé o sebe kategoricky konštatovať, že nie sú ľudského pôvodu. Zároveň sú však okrem svojej podivuhodnej štruktúry spojené s absurdnými udalosťami: UFO zo svojich útrob vypustilo žeravú masu nehomogénneho kovu, ktorý je výsledkom výrobného procesu, no jeho kompozícia nejaví žiadne známky takéhoto procesu; nad hladinou mora vybuchol lietajúci objekt, ktorého úlomky obsahujú prvky s mimoriadnou čistotou ich atómovej kompozície (Mg a Si) a izotopická štruktúra jedného z nich sa nachádza úplne mimo jej normy, čo nemá žiadne praktické využitie a je to šialene drahé; blízko náhodného mesta v Novom Mexiku pristál objekt, vystúpili z neho dve bytosti malého vzrastu, potom doňho nastúpili a odleteli preč, a kompozícia materiálu, ktorý po sebe zanechali je na sebe navrstvená s presnosťou na atóm.

Nič z tohto nedáva žiaden racionálny zmysel, teda pokiaľ nevezmeme do úvahy to, čo Garry Nolan dopovedať v akademickom prostredí úplne nemohol, a to je nasledujúci citát: „ultračisté vákuum vesmíru dovoľuje vytvoriť mimoriadne čisté materiály a predmety. Použitie parnej dispozície môže byť v tomto prostredí použité na konštrukciu materiálov vrstvu po vrstve, bez akýchkoľvek defektov.“ Toto vysvetľuje len časť z toho, čo je uvedené vyššie. Stále to však nevysvetľuje ako by to bolo možné docieliť 6 až 7 dekád dozadu a načo by to vôbec bolo v rámci okolností uvedených v jednotlivých incidentoch dobré. Názor si už urobte sami.

Jacques Vallée, PhD. je mimoriadne ťažko definovateľná osoba. Narodil sa vo francúzskom Pontoise v roku 1939. V roku 1959 ukončil bakalára v odbore matematika na parížskom Sorbonne a v roku 1961 dostal titul z astrofyziky na Univerzite v Lille. V tom istom roku pôsobil ako astronóm na Parížskom observatóriu. V roku 1962 odišiel do Spojených štátov, kde sa stretol s Alanom Hynekom a od roku 1963 sa na Univerzite Northwestern v Chicagu venoval umelej inteligencii a urobil si doktorát z priemyselného inžinierstva a počítačovej vedy. Neskôr pracoval pre súkromné spoločnosti, rozličné univerzity v rátane Stanfordu, americké vládne programy a neskôr založil niekoľko úspešných spoločností, a stal sa poskytovateľom rizikového kapitálu, čím pomohol mnohým svetoznámym firmám k ich vzniku a etablovaniu sa na svetovom trhu. Počas svojej skutočne nevídanej kariéry pracoval na prvom zmapovaní Marsu, na Stanforde spolupracoval na vytvorení Arpanetu (predchodca dnešného internetu) a množstva ďalších technológií, ktoré tu nie je možné vymenovať. Popri tom všetkom sa dodnes venuje aj skúmaniu UFO, do ktorého prináša metódy fyziky, matematiky, štatistiky, počítačovej a informačnej vedy.

Na úvod musím upozorniť, že Jacques Vallée hovorí často veľmi záhadne, v náznakoch a v metaforách, no vie byť aj mimoriadne priamočiary. Svoju prezentáciu s názvom Fenomén UFO: Skutočný vedecký problém začal pripomenutím si histórie, ktorá v súčasnosti nie je vôbec všeobecne známa, prostredníctvom fotografie Billa Clintona s jeho vtedajším hlavným vedeckým poradcom Johnom Gibbonsom. Ako Vallée pripomína, v tom čase sa Lawrence Rockefeller vyslovil, aby Clinton konečne zodvihol rúško tajomstva okolo existencie UFO. Keď sa Gibbonsa opýtali, či by poradil Clintonovi, aby existenciu UFO potvrdil širokej verejnosti, Gibbons povedal, že svoj názor zhrnie v krátkom príbehu: Starší muž je v jeden večer unavený a je na ceste domov, keď odrazu cestou zazrie zvláštne svetlo. Ako sa k tomu svetlu priblíži objaví žabu, ktorá má na hlave svetielkujúcu zlatú korunu. Žabu zodvihne a dáva ju do vrecka, keď sa odrazu žaba ozve a začne sa s ním rozprávať. Vysvetlí mu, že je krásna a bohatá princezná a jediné, čo má urobiť je pobozkať ju a budú spolu navždy. Muž o tom chvíľu popremýšľa a nakoniec si žabu strčí do vrecka hovoriac „v mojom veku by som radšej mal hovoriacu žabu“. Toto vystihuje minulý aj súčasný stav tejto problematiky dokonale. Na jednej strane sa zdá, že ju majú v područí staré štruktúry vo vnútri americkej vlády a súkromných korporácií a na strane druhej sú tajnosti o existencii Fenoménu podmienené možnou existenciou technológie, ktorá by mala revolučné dopady na každý jeden aspekt fungovania sveta.

Vallée ďalej pokračuje upriamením pozornosti na dva zásadné metodologické problémy, ktoré inhibujú vedecké skúmanie tejto problematiky. Tým prvým, ktorý je pre každú dekádu skúmania Fenoménu charakteristický a zároveň úplne rovnaký je ten, že každý jeden z verejných programov, ktoré sa oficiálne zaoberali a zaoberajú skúmaním UAP (Blue Book, AARO, francúzsky GEIPAN), má v počte celkových hlásených prípadov nízke percento „reziduálnych hlásení“, ktoré nie sú identifikované. V súčasnosti má GEIPAN takých prípadov 2-3%, AARO bude kdesi vyššie, no nevedno koľko, pretože zahmlieva a Blue Book bol kdesi okolo 15%. Tie percentá nie sú až tak dôležité. Podstatné totiž je, že aj po dôkladnej analýze a dostatočnému množstvu dát to rezíduum ostáva, no pozornosť vedy a širokej verejnosti sa na tieto incidenty vôbec nesústreďuje, čo je monumentálna chyba. Dôležitých absolútne nie je napr. tých 98% vysvetlených prípadov (aj keď pri AARO si nemôžeme byť istí ani tým), ale práve tie 2%, ktoré sa prehliadajú. Vallée v tomto kontexte povedal príbeh o tom, ako v čase jeho pôsobenia na Stanforde pod prof. Sturrockom zorganizovali skupinu, ktorá dátovo-analyticky spracovávala hlásenia UFO. Jej súčasťou bol aj bývalý príslušník americkej armády, ktorého úlohou bolo v roku 1943 pozorovať hladinu mora, pretože hľadali nemecké ponorky. Valléeho skupine povedal, že ufológovia na to idú zle. Ak by sa za jeho čias potvrdilo, že v dvoch percentách prípadov by išlo o nemecké ponorky, situácia by bola veľmi vážna.

Druhý problém, ktorý Vallée v dátovej analýze prípadov spojených s Fenoménom identifikuje je spojený s grafom, ktorý prezentuje. Na začiatku tejto časti prezentácie sa pýta: „Prečo je v súčasnosti Fenomén rovnako záhadný po tom, čo sa študuje už 65 rokov?“ Vallée je totiž presvedčený, že nie len široká verejnosť netuší čo sa deje, no netuší to ani samotný Pentagón. Odpoveď na túto otázku nachádza Vallée čiastočne vo vyššie spomínanom grafe. Tento graf ukazuje distribúciu pravdepodobnosti, že svedok nejakého incidentu v spojitosti s Fenoménom ho aj nahlási (polícii, armáde, civilným organizáciám, samostatným výskumníkom, a pod.) a je z neho možné čítať fascinujúcu vec, ktorú som už v rámci tohto blogu kdesi spomenul. Pravdepodobnosť, že jednotlivec takýto incident nahlási je priamo úmerná zvláštnosti/absurdnosti tejto skúsenosti. Vallée v tomto grafe identifikuje 7 kategórií zvláštnosti: 1. svedok vidí nejaké nezvyčajné svetlo na oblohe alebo blízko pri zemi – pravdepodobnosť, že to svedok nahlási sa rovná 9%; 2. spozorovaný objekt je lepšie definovaný (napr. žiarivé teleso s komplexným tvarom alebo guľa vo vetre, ktorá sa pohybuje proti vetru) – tu je pravdepodobnosť 30%; 3. incident, pri ktorom napr. svietivá guľa nasleduje vozidlo, flotila svetiel sa pomaly pohybuje po nočnej oblohe, cylindrický objekt je v blízkosti lietadlovej lode (Nimitz) – prevdepodobnosť je 45%; 4. objekt, ktorý pristáva alebo odlieta – pravdepodobnosť je 20%; 5. stretnutie sa s entitou, forma komunikácie alebo fyziologická reakcia (napr. dočasná paralýza) – pravdepodobnosť je 10%; 6. stretnutie s entitou, pri ktorom sa stane ešte niečo rádovo zvláštnejšie (prípad Joea Simontona a jeho kozmických palaciniek) – pravdepodobnosť je cca 5%; 7. únosy – pravdepodobnosť je blízka 0%. To znamená, že drvivá väčšina všetkých incidentov nie je nikdy nahlásená a nikdy neuzrie svetlo sveta.

Teraz sa opäť trochu pozastavme. Rozhodol som sa totiž trochu zariskovať tým, že Vám tu dám skvelý príklad incidentu, o ktorom spoľahlivo viem, že nebol nikdy nahlásený do nijakého štátneho alebo civilného systému na svete, ktorý by združoval hlásenia o neidentifikovaných objektoch. Dňa 13. augusta 2023 som bol so svojou rodinou na chate oslavovať narodeniny mojej malej netere. Sedeli sme spolu pri ohni a niekoľko minút pred 15:30 som sa pozrel na malý výsek oblohy, ktorý mi nezakrývali okolité stromy. Nezvyknem sa pozerať hore napriek tomu, o čom tu píšem. Na úplne jasnej oblohe som videl dve kondenzačné stopy po lietadlách, ktoré práve vtedy leteli vysoko nad nami, jedno na sever, druhé na juh. Odrazu som medzi tými dvoma kondenzačnými stopami zahliadol čosi zvláštne. Veľmi hrubým odhadom asi 200-300 m vysoko som uvidel objekt, ktorý bol v tvare gule o odhadovanej veľkosti 0,5-1,5 m (v závislosti od vzdialenosti). Bol veľmi ťažko viditeľný, pretože jeho povrch sa zdal byť veľmi hladký a metalický. Nech už bol akýkoľvek, bol reflektívny, pretože jeho celú jednu polovicu osvetľovalo Slnko, ktoré sa od neho odrážalo. Jeho druhá polovica bola veľmi ťažko viditeľná a zdala sa byť takmer priehľadná. Objekt som sledoval približne 2-3 minúty, počas ktorých mal spočiatku priamu trajektóriu a následne sa veľmi pomaly oblúkom presunul za stromy po ľavej strane môjho zorného poľa smerom na západ. Chvíľu som nechápavo pozeral a potom som začal premýšľať nad tým, čo som videl. Bezprostredne po tom ma napadli nasledujúce prozaické vysvetlenia: balón, dron, lietadlo, veľký chumáč bielych púpavových semien. Problém je v tom, že ani jedno z týchto vysvetlení veľmi nezachycuje to, čo som videl. Balón a chumáč semien púpavy to veľmi pravdepodobne neboli, pretože objekt sa pohyboval presne proti smeru vetra (jedine, že vietor fúkal úplne opačne len niekoľko sto metrov nado mnou, čo sa mi nezdá pravdepodobné). Dron to nemohol byť pre úplnú absenciu zvuku a fakt, že na objekte nebol viditeľný žiaden zdroj pohonu. Lietadlo je úplne najviac nepravdepodobné, pretože objekt bol dosť nízko, tvarom to bolo úplne iné a nevydával žiaden zvuk. Následne som sa o niekoľko minút pozrel na oblohu opäť a znova som spozoroval ten istý objekt, v tej istej výške, idúci po presne tej istej trajektórii, na ktorej bol pred tým. Vtedy ma vyrušila moja mama, ktorú zaujímalo na čo sa pozerám. Odvetil som, že na nič také. Keď som sa od nej pozrel smerom k oblohe, objekt bol preč a už sa nevrátil. Po tom, čo som sa toto pozorovanie snažil nejako spracovať, som si uvedomil, že ma počas toho aj napadlo vziať do ruky telefón a urobiť video alebo fotografiu, no vzápätí som si povedal, že to aj tak nebude na fotografii vidieť, pretože to bolo ťažko viditeľné aj voľným okom. Následne som si povedal, že namiesto toho, aby som svoju pozornosť preniesol na telefón, zapínanie fotoaparátu a nastavovanie videa, sa na to, čo som na oblohe videl, radšej poriadne a detailne pozriem. Keď nad tým teraz rozmýšľam spätne, je úplne absurdné, že som to neodfotografoval alebo že som aspoň neupozornil niekoho z mojej rodiny, aby sa pozrel hore, no zároveň teraz trochu lepšie rozumiem psychológii svedkov, ktorí niečo videli, no nikdy nezaznamenali, aj keď pri sebe mali fotoaparát alebo kameru, a v súvislosti s ktorými som si často vnútorne povedal „aká zhoda náhod, klamú, nič nevideli, inak by to určite odfotili“. Vy teraz takisto stojíte pred touto voľbou. Veriť mi alebo nie? Nemám žiaden dôkaz, žiadneho svedka, len príbeh, o ktorom síce viem, že sa stal presne tak, ako som ho vyššie popísal, pretože si to dokonale pamätám, no Vaša pozícia je radikálne odlišná od tej mojej. Je to teda na Vás. Môžem z toho, že to tu píšem niečo získať? Skôr práve naopak. Bolo by odo mňa pokrytecké, ak by som sa tu o tom nikdy nezmienil? Určite. Prečo som to potom aspoň nenahlásil do zložiek organizácií ako sú MUFON alebo CUFOS, ktoré združujú takéto hlásenia po celom svete? Jednoducho preto, lebo netuším, čo som videl. Z môjho pohľadu to bolo rovno na hrane niečoho zvláštneho a prozaického. Je to 50:50, a tá neistota už pravdepodobne navždy ostane. Nateraz sa teda zaradím medzi 70% ľudí, ktorí vo Valléeho kategórii 2 nenahlásili pozorovanie.

Späť k Valléeovým tézam. Závery z prvého a druhého problému a ich následná syntéza má podľa Valléeho za následok to, že súčasné metódy sú nedostačujúce a slepé voči väčšine incidentov a že ak sa k tomu pridá hlásenie len 2-3% nevysvetlených prípadov, aj keď sa to zdá nízke, ich skutočné percento by bolo omnoho vyššie a ich skutočné číslo by sa rátalo minimálne v tisícoch až desaťtisícoch. Podľa Valléeho totiž nemáme ucelený obraz toho, ako sa Fenomén správa naprieč celým svetom, a teda nemáme ani dostatočne zmapované jeho ucelené charakteristiky (Vallée sa správne pýta či niečo vieme napr. o Afganistane alebo Indii). Tento absolútny chaos v dátach o Fenoméne sa ešte viac zhoršuje faktom, že americká armáda síce disponuje technologickými a vedeckými kapacitami, ktoré by tejto mimoriadne náročnej skladačke pomohli, no ich spôsobilosti sú od všeobecnej populácie úplne odtrhnuté, čo má za následok len ďalšiu predpojatosť dát.

Diana Walsh Pasulka, PhD. je profesorkou religióznych štúdií na Univerzite v Severnej Karolíne vo Wilmingtone. Zaoberá sa najmä dejinami katolíckej tradície a novými náboženskými hnutiami. Jej cesta ku problematike Fenoménu je úzko spätá s Garrym Nolanom a je minimálne rovnako kľukatá a komplikovaná ako tá jeho. Navyše, jej spôsob prezentácie je do veľkej miery totožný s tým mojím, čo zvyčajne zahŕňa nervozitu, kopu komplikovaných téz, ktoré vlastne ani nestíhate pri danej časovej dotácii odprezentovať a, samozrejme, nekoherentné miešanie myšlienok, ktoré Vás práve napadnú do pripraveného príspevku. To všetko má za následok faktickú nemožnosť Vám tu predstaviť tézy jej prezentácie, pretože na to, aby ste tomu porozumeli potrebujete obrovské množstvo informácií, z ktorých sme si doposiaľ povedali iba malú časť. Hlboko sa Vám teda ospravedlňujem, no sľubujem Vám, že k práci Diany Walsh Pasulky sa nepochybne v dohľadnej dobe dostaneme a určite jej venujem pozornosť, ktorú si jej podivuhodné bádanie za poslednú ani nie dekádu určite zasluhuje.

Posledný prezentujúci, ktorého si dnes predstavíme je Peter Skafish, PhD., ktorý je spoluzakladateľom nadácie Sol. Skafish, ktorý je sociokultúrnym antropológom, svoj doktorát získal na Kalifornskej univerzite, Berkeley a svoju akademickú kariéru realizoval na univerzitách v Spojených štátoch, Kanade, Francúzsku a Nemecku. V súčasnosti sa venuje otázke konceptualizácie NHI z antropologickej, kultúrnej, politickej a filozofickej perspektívy. Názov jeho prednášky bol Konceptualizácia neľudskej inteligencie: antropomorfizmus a ontológia.  

Tak a konečne tu máme aj plnohodnotného zástupcu humanitných vied. Keď totiž hovorím o holistickom prístupe pri lúštení enigmy UFO, mám jednoznačne na mysli aj inklúziu celého zástupu humanitných vied, a to od filozofie, cez literárnu vedu, až po lingvistiku. K zdôvodneniu tohto tvrdenia sa vrátim v neskoršom príspevku, keď budem písať aj o Diane Walsh Pasulke.

Zatiaľ si však predstavme z môjho pohľadu excelentnú prezentáciu Petera Skafisha. Vyššie som písal, že existujú dva spôsoby, ako je možné uchopiť komplex diverzných kontradikcií, ktoré predstavuje problém Fenoménu. Jedným z nich je uplatnenie holistického prístupu, ktorý zastával aj Kevin Knuth, aj keď v inej podobe, o akej som písal ja. Tým druhým je vytvorenie nového metodologického rámca, ktorým by bolo možné uchopiť celú podstatu Fenoménu. Skafish sa vo svojej prezentácie a svojom súčasnom výskume vydal tou druhou cestou. Na začiatku prezentácie sa zmienil o dôležitosti nám už známeho dodatku k legislatíve zvaného Schumer-Rounds amendment (UAP Disclosure Act of 2023), a to či už prejde alebo nie – konferencia bola v novembri 2023 a teraz už vieme, že neprešiel. Jeho dôležitosť totiž podľa prezentujúceho spočíva aj v tom, že priamo definuje termíny ako sú UAP, NHI, technológia neznámeho pôvodu, a pod. Zároveň nám táto legislatíva a Fenomén ako taký vnucujú ontologický problém o existencii inej bytosti, čo narúša naše etablované kategórie myslenia. To nás následne núti klásť si otázky ako: Kto tieto objekty riadi? Odkiaľ pochádzajú? Prečo sú tu na Zemi? Čo chcú? Sú nebezpeční, láskaví, indiferentní? Vo svetle predloženej legislatívy vodcom senátnej väčšiny Chuckom Schumerom a jeho republikánskym kolegom Michaelom Roundom tvrdí Skafish, že nikto by sa nemal obávať pýtať sa takéto otázky verejne.

Zároveň však dodáva, že na takéto otázky, ktoré majú silný ontologický charakter, prírodné vedy nevedia poskytnúť odpovede. Tu ide totiž o problém humanitných vied a najmä o problém filozofie, pretože sa snažíme konceptualizovať inteligenciu, ktorá je voči nám v pozícii tzv. radikálnej alterity (teda je nám nesmierne vzdialená) a nemáme k nej žiadne referenčné rámce. Dôsledkom toho máme tendenciu smerom k antropomorfizovaniu (pripisovanie ľudských vlastností neľudským veciam a živým tvorom) tejto inteligencie. Skafish sa veľmi dobre pýta: „ak sa ľudia nevedia pochopiť navzájom, ako môžeme porozumieť inej inteligencii?“

Najväčší problém Skafish nevidí v antropomorfizme vo všeobecnosti, no v jeho špecifickej forme inherentnej modernizmu a modernistickému spôsobu myslenia. Modernizmus je totiž založený na škatuľkovaní všetkého do celkov, ktoré navzájom nie sú prepojené a presne tento model premýšľania aj aplikujeme pri konceptualizovaní NHI. Tu však musím na našu (ako ľudí) obranu povedať, že hlásené udalosti, pri ktorých sú prítomné nejaké entity ich aj popisujú ako variácie postáv podobných ľuďom, čiže tie entity sa samé o sebe aj javia ako antropomorfné. To je ale iná téma a je príliš komplikovaná na priestor, ktorý máme tu. Viac si o tom povieme trochu neskôr.

Keďže teda, podľa Skafisha, konceptualizujeme Fenomén skrz ľudské kategórie, to, čo chápeme ako absurdné aspekty Fenoménu nás privádza na (za) samotnú hranu tohto spôsobu uvažovania. Najpálčivejším problémom v súčasnosti je, že nemáme k dispozícii dostatočný konceptualizačný aparát na to, aby sme dokázali zmysluplne poňať neantropogenickú inteligenciu (alebo aj UAP). Je totiž možné, že UAP nie sú tak úplne materiálne – môžu byť biologické, sčasti biologické, dokonca aj neotické (teda akási reflexia vedomia, nie ľudského, no vedomia o sebe).

Doposiaľ sa štúdium Fenoménu redukovalo len na prístup tzv. nuts-and-bolts, teda fyzikálne charakteristiky UAP, no ich aspekty sú aj psychologické, neotické, politické, sociálne a kultúrne. Skafish tu s vysokou pravdepodobnosťou naráža na hneď niekoľko aspektov, ktoré sú jednoznačnou doménou vied, ako je sociológia, psychológia, kulturológia, a pod. Uvediem len jeden krátky príklad a ostatné z týchto aspektov si predstavíme neskôr. Je opäť množstvo hlásení, kedy buď objekty (nevedno či s posádkou alebo bez nej) alebo rovno entity interagovali s ľudským vedomím v podobe toho, že menili ľudskú vôľu v rámci nejakých úkonov (v minulom príspevku v prípade z ruského Voronežu sme si hovorili o tom, ako entita pozrela na kričiaceho chlapca, ktorý zmĺkol a prestal sa hýbať), komunikovali telepaticky (prípad v škole Ariel v Ruwe, Zimbabwe), čítali myšlienky a možno aj vsugerovali svedkom niečo, čo pred ich očami reálne nebolo. Znie to šialene, ale ide opäť o dáta, ktoré nemožno ignorovať.

Vždy, keď sa snažíme premýšľať o UAP sa zaoberáme len ich fyzickými aspektmi bez toho, aby sme sa pýtali aj fundamentálnu otázku, ktorú sa pýtal už nemecký filozof Martin Heidegger – čo je technológia? Túto otázku sa Heidegger pýtal už v roku 1954 a kladieme si ju dodnes. Ak sa nad tým zamyslíte, skutočne nevieme uspokojivo definovať, čo technológia vlastne je. Ak vás táto otázka z filozofickej perspektívy zaujíma a viete dobre po anglicky, nedávno mi vyšiel na túto tému článok, tak si ho pokojne pozrite a napíšte mi nejakú odozvu.

Skafish pokračuje ďalej tvrdením, že ak usudzujeme, že UAP sú stroje pod formou inteligentnej kontroly, automaticky skočíme na myšlienku, že musia byť riadené ľudsky vyzerajúcimi biologickými entitami alebo (najnovšie) umelou inteligenciou. Vôbec to tak však nemusí byť. Ako je možné vyčítať už len z prvej polovice prednášok konferencie Sol, tento problém je ďaleko komplexnejší, ako sa na prvý pohľad javí, pretože Fenomén nás núti prehodnocovať naše chápanie základných koncepcií, ktoré bežne považujeme za samozrejmé, ako napr. život, smrť, politika, spoločnosť, história, náboženstvo, vedomie (duša), aj technológia. Každá z týchto koncepcií je sama osebe jednoducho nedostatočná na to, aby sme ňou dokázali zachytiť a pochopiť všetky aspekty Fenoménu.

Vo svetle tohto obrovského komplexu problémov teda Skafish navrhuje nový (a zároveň veľmi starý) metodologický rámec, ktorým možno nazerať na Fenomén ako celok. Tým je animizmus (chápanie celého sveta/univerza ako jedného veľkého vedomého celku). V skrate, animizmus je protonáboženstvo, ktorého základná črta tkvie v tom, že všetko, čo my ako moderná civilizácia rozdeľujeme na živé a neživé má vedomie a je súčasťou vyššieho metafyzického celku. Skafishov argument v prospech tejto metódy je, že modernita pozostáva z kompartmentalizácie ľudského života do rozličných celkov, no pred tým neboli tieto domény explicitnou súčasťou predchádzajúcich kultúr. Tvorili len ich akýsi organický celok. Podľa Skafisha nám môže ako vhodný príklad toho, ako pristúpiť k Fenoménu poskytnúť prístup antropológov k skúmaniu animistických kultúr v Amazonke, na Sibíri, v Arktíde, ako aj u pôvodných obyvateľov Ameriky. Animizmus zahŕňa aj ideu ľudských bytostí a všetkého ostatného v univerze ako manifestácií prírody (metafyzického uber-vedomia). V tomto prípade môžu byť NHI jednoducho formy vedomia, ktoré sú viac vedomé ako sme my. Animistická ontológia teda dáva do popredia myslenie a vedomie ako primárne štruktúry a jej inklúzia do nášho chápania sveta nám umožňuje chápať Fenomén a všetko s ním spojené ako prirodzená súčasť reality.

Akokoľvek uletene to znie, takáto rovina uvažovania nestojí vôbec v opozícii k súčasnej vede, pretože reprezentuje len iný pohľad na zmýšľanie o ľudskej ontológii, najmä vo svetle toho, že sa prirodzenému svetu čoraz viac vzďaľujeme (aj vďaka technológii). V súčasnej vede sa už teraz ukazujú praskliny, pretože niektoré veci, ktoré sú nám už dobre známe, jednoducho stále nevieme vysvetliť. Nevieme či je to vedomie, čo sa s ním stane po smrti, nevieme racionálne vysvetliť niektoré javy v rámci kvantovej fyziky. Čím hlbšie do štruktúry našej reality sa veda ponára, tým menej jej rozumieme v intenciách modalít prírodných vied. Za posledné roky sa objavili špekulácie, že realita nemusí byť nevyhnutne primárne zložená z materiálnych štruktúr, no môže byť fundamentálne založená na vedomí. Veľmi pekne túto tézu popisuje napr. americký kognitívny psychológ Donald Hoffman, PhD. vo fascinujúcej knihe The Case Against Reality (2019) alebo Bernardo Kastrup, PhD., holandský vedec, ktorý má doktoráty z filozofie, ako aj počítačového inžinierstva a svojho času pracoval aj v CERNe. Je proponentom toho, čo v antickej filozofii poznáme pod pojmom metafyzický idealizmus, teda, že realita ako sa nám javí je primárne mentálnym procesom. Rozumiem tomu, že toto je na záver takto dlhého textu mimoriadne náročné na sledovanie a chápanie, no predstavuje to úplne legitímny spôsob uvažovania, pretože v kontexte skúmania Fenoménu je momentálne otvorené všetko. Možno, že je to celé hovadina. Všetko však musí byť na stole, kým to z neho nezhodíme po tom, čo sa naakumulujú dáta, ktoré tomu budú oponovať. Uvidíme.

V prípade akýchkoľvek otázok alebo postrehov ma neváhajte kontaktovať na e-mailovej adrese [email protected]

Teraz najčítanejšie