Denník N

Dvaja kamaráti, časť 11 – Drak sa vracia (november 1999)

‒ Hovorím ti, drbni všetko na Samprasa!

Čo stále hučí! Je pekelne rozpálený, teraz mu asi zapchá hubu iba kvalitné žrádlo.
‒ Ser na to, debil! Konečne si mi ich vrátil, a mám ich vraziť do hry? Nie, pôjdu na knižku.

Drak otvára jedálny lístok.
‒ Nebuď smiešny s tou tvojou vkladnou knižkou, čo si už starý foter? Aký tam máš úrok, dva? Dva a pól?

‒ Náhodou, dve celé sedem, celkom slušné. Nechcem sa hrať na dôchodcu, ale potrebujem si našetriť na byt, inak tu Lenku neudržím. O dva roky skončí školu a zdrhne do Popradu, čo ja tam?

Napráva si uzol na kravate.
‒ Hm, beriem, Lenka za to stojí. Keď ťa omrzí, pošli ju za mnou.

Nikdy! Skôr sa ona vykašle na mňa. Snáď nie…
‒ Nedúfaj, to sa nestane. Ale má zlatú spolužiačku a tá je teraz sama.

Uprie na mňa udivený pohľad.
‒ Čo, rande vo štvorke? Na to zabudni. Chlape, šetríš si na byt, chystáš sa oženiť…

‒ Tak ďaleko ešte nie som, dement, brzdi!

Dôrazne ma preruší.
‒ Ale si, starec! Hovorím, chystáš sa oženiť, dohadzuješ kamarátom poctivé dievčatká, možno nie starý foter, ale seriózny občan, slušák, pán Zodpovedný. Stavím sa, že ťa namotali aj na stavebné sporenie. Priznaj sa, koľko máš účtov? Nemusíš sa hanbiť, veď štátna prémia je bohová.

Touché, vidíš mi do kariet, niečo ťa v tej škole naučili. Sporím na seba, Lenku, jej rodičov, mamu, päť účtov! Mám to rozložené tak, aby som z monarchie vytrieskal maximum.

Znechutene zašomre:
‒ A to si nenašiel nič lepšie? Podielové fondy, akcie, dlhopisy, nebankovky…

‒ S tými daj pokoj, debil, to je pyramídová hra!

Rozopína si sako.
‒ Veď jasné, ale pár mesiacov snáď ešte vydržia, nie? Mohol by si ich vydojiť.

Debata sa mi nepáči, musím ho zastaviť. Kde v pekle je čašník?
‒ Nechcem riskovať, potrebujem stabilný život bez hazardu. Aj keď vo Viky to teraz sype, vyhrávam dva z troch tiketov, tri, štyri mesačne. A to vôbec nemám čas, veď som buď s Lenkou, alebo v robote.

Pohŕdavo zakrochká:
‒ Tri, štyri mesačne? Si žebrák, ja z nich toľko vytrieskam za týždeň!

Hurá, konečne záchrana!
‒ Ide čašník, radšej si niečo vyberme.

‒ Zahováraš, čo? Prepáčte, ešte sme sa nerozhodli, zatiaľ prineste Perrier. No, čo si dáš, starý? Ja si nechám poradiť dajakú špecialitku, veď musím osláviť návrat. Bratislaváá! Moje mesto, konečne!

No, moje teda nie, aspoň zatiaľ.
‒ Mne je to jedno, dám si čo ty. Najradšej by som si objednal držkový perkelt a pivo, tieto snobáriny ma nebavia.

‒ Nebuď sedlák, debil, toto patrí k životu! No nečum na mňa, ja som svet nevymyslel. Osud mieša karty, my hráme.

A to má odkiaľ, kedy to čítal? Na civilke sa musel poriadne nudiť…
‒ No vidíš! Hovoril si, že filozofia je nahovno, a teraz tu cituješ Schopenhauera.

‒ Mrdať na šopenavera, počúvaj, čo hovorím! Život je veľké divadlo, samé pózy, musíš hrať frajera, suveréna. Ak chceš byť niekto, rešpektuj to! Veď si už pán Seriózny, tak sa podľa toho správaj, inak ťa hlaváči medzi seba neprijmú. Aspoň toto ma foter naučil.

A ešte aj to, ako treba správne mlátiť ženu a deti.
‒ No, práve od neho by som radšej lekcie nebral.

‒ Ale všetci ho rešpektujú, u nás je niečo ako boh! V tomto je dobrý, tak prečo to neskopírovať? Aj ty by si mal, ak si chceš Lenku udržať, veď je extratrieda a také samice si na podobné chujovinky potrpia.

Doriti, Lenke daj pokoj, lebo sa naseriem!
‒ Debil, vôbec ju nepoznáš! Síce vyrastala v tatranských superhoteloch, ale je to prírodný typ, turistka. V snobských zariadeniach sa pohybuje ladne ako lejdy Dajána, no najradšej je v lese. Dobre, nechajme to tak, dám si čo ty, hotovo. A budem žrať vidličkou a nožom, nie chlípať z taniera!

Rezignovane mykne plecom.
‒ OK, tvoj život. Raz pochopíš, len aby už nebolo neskoro. Pán hlavný, čo by ste nám odporučili, nejakú extra špecialitku? Dáme si s pánom profesorom to isté. Lahodný Wellington z bravčovej panenky, podávaný s hráškovo-mätovým pyré a gratinovanými zemiačikmi, s omáčkou z calvadosu? Môže byť, ako aperitív si dáme Rémy Martin XO, potom budeme piť víno. Výber nechám na vás, ste odborník. Aby sa hodilo k bravčovej panenke, cena nerozhoduje. Kde sme to prestali? Jáj, Viky! No, vymlátim z nich tri, štyri týždenne.

‒ To si dobrý, za mesiac zhrabneš aj pätnásť litrov.

Spokojne sa rehoce.
‒ Hehe, vynásob to piatimi, srabe! Môj kus je už za päť tisícok.

‒ Uf, počkaj, napijem sa. To už nie je prvá liga, ale extraliga! Odkedy? Veď keď sme spolu volali, väčšinou si prehrával.

Naparuje sa ako páv skrížený so zlatým bažantom.
‒ Dlho to šlo naprd, nebol štartovací kapitál. Tak som sa nasral, foter mal v skrýši odložených dvestopäťdesiat…

Čo mu drbe, fakt to urobil? Toto sa neskončí dobre.
‒ Kokot, ani nehovor ďalej! Čo ak by to nevyšlo?

Chalan lieta v oblakoch.
‒ Ale vyšlo, sráčik! Získal som dvesto, zvýšil hodnotu kusu a začal fičať vo veľkom. Wimbledon, Toronto, US Open, ale aj futbal, hokej, bejzbol…

‒ Čo ti jebe?! Čo ty vieš o bejzbole? Keď som ti na nete ukazoval najlepšie momenty World Series, zaspával si od nudy.

Odpije si z minerálky.
‒ Nuda je to pekelná, ako voľby za komoušov, ale dá sa na tom zarobiť. Nehrám veľa tiketov, sedem, osem týždenne, ale vysoké vklady. Úspešnosť mám ako ty, dva z troch. Chlape, topím sa v peniazoch! Nemohol som ani ísť do elej, veď amíci legálne stávkové nemajú. Čo tam?

Hocičo, len nie toto, doriti!
‒ Čo ja viem? Študovať, pripravovať sa na kariéru biznismena, prípadne tam ostať, ako si chcel pôvodne…

‒ Mrdať na to, už som pripravený, budem robiť biznis tu! Mestóó! Tu sa aspoň dá kvákať, ako mi narástol zobák, no a môžem hrať. Naši veria, že na Ameriku dlabem, lebo som si našiel v Blave dobrý džob. Falošný postgraduál sa skončil, tak bolo treba pátrať po niečom inom. Predvčerom ma spovedali na pohovore v Torne!

Kde?! V stávkovke? Sme na tej istej planéte?
‒ V Torne?! Drbe ti? Čo tam?

‒ No bookmakera, navrhoval by som kurzy. Debatovali sme o všeličom a brali by ma všetkými desiatimi, ale nedalo sa. Máti by sa zbláznila.

Ale čo? Konečne ju spomenul, už som sa zľakol, že sa pohádali.
‒ Čo s tým má?

‒ Chce sa všade pýšiť synáčikom, no a synonymom úspechu je prestížne a rešpektované povolanie. Bookmaker v stávkovke?! Taký pochybný biznis? Čo by na to povedala rodina, čo by si mysleli susedky, kamarátky z golfového klubu? Nie, to som jej nemohol urobiť.

Pani Drakovú nemilujem, ale teraz má asi pravdu.
‒ A zase máti! Dement, aj ja mám maminu rád, ale už žijem v inom, vlastnom svete. Vypočujem si jej názory, no doba príkazov a zákazov sa skončila. Do života mi hovoriť nebude! A to je hotový anjel, nie ako tvoja…

‒ Čo moja, čo sa serieš, čurák! Máti je svätica, veď sa kvôli mne nechala otĺkať.

Pomóc, dajte mi alkohol, rýchlo! To myslí vážne?
‒ Fakt kvôli tebe? A nepamätáš sa, ako ťa ponižovala a komandovala?

‒ Také niečo som hovoril? To si si zle vysvetlil, tak to nebolo! Ale jebme na to, proste budem robiť brokera, obchodovať s akciami, spravovať investície klientov. To ma baví, aj v Amerike som k tomu pričuchol ako stážista. Akciový trh je skvelý, len výnosy sú v porovnaní s Viky smiešne. Tak, na zdravie!

Hurá, konečne koňak! Na čo si pripijeme? Vymyslím niečo aktuálne.
‒ Na teba, na návrat! A aby si si nepožičiaval od klientov.

Zabehne mu, chvíľu kašle, potom sa ohradí:
‒ Neser ma, kokot, stanovil som si pravidlá! Zásada číslo jedna ‒ nikdy sa nedotknúť firemných financií. A veď načo, prachov mám po gule.

‒ To platí dnes, ale čo ak sa dostaneš do sračiek?

Mlčky položí pohárik, servítkou si utrie ústa, teatrálne vstane a zaujme základný boxerský postoj. Takto sa správa gentleman v slušnom podniku?
‒ Dobre, ostaň sedieť, verím ti! Do akej firmy ideš?

Sadne si a vysvetľuje:
‒ Takí Nemci, nepoznáš, sú tu noví. Ale doma a v Rakúsku ich rešpektuje každý biznismen. Len budem musieť robiť čo aj ty, drviť sa čarokrásnu reč Schillera, Goetheho a doktora Goebbelsa. Ozaj, ako ti to ide, máš nejaké dobré scénky s nemčinárkou? Minule si ma dostal s tou latinčinou, ako to bolo?

Konečne téma, čo ma zaujíma.
‒ Opakovali sme si minulé časy, takže sa oháňala čudnými slovami. Napríklad: „Výborne, pán Hráč! To bolo perfektum. A teraz mi povedzte tú istú vetu v préteritepluskvamperfekte.“ Tak som jej šplechol do očí…

Skáče mi do reči.
‒ Čo sa to tu vlastne učíme, nemčinu či latinčinu? Si magor, hehe! Máš niečo nové?

‒ Minule som zabudol, že nemčúri pchajú slovesá na koniec. Tetuška ma stopla a zahriakla: „Pán Hráč, pozor na to! Tu si vetné členy nemôžete hádzať hala-bala za seba ako v slovenčine. Nemčina má pevný slovosled!“

Kamarát sa smeje, snobi pri vedľajšom stole sa mračia.
‒ Hehe, zdochnem, jak ju vieš napodobniť! A čo ty na to?

‒ Bránil som rodný jazyk, čo iné: „Náhodou, aj voľný slovosled má výhody! Básnici a prozaici sú u nás slobodnejší, gramatické pravidlá ich neobmedzujú. No mohol by Johann Wolfgang napísať takéto krásne verše?

Vyšlo slnko nad lesom,
veľmi potešil sa som.“

Rehoce sa, až mu antipasti padajú z úst.
‒ Hehe, dobré, viem si predstaviť jej ksicht. Starec, ty si fakt dement! Kde na to chodíš? Á, konečne je tu hlavný chod, ďakujeme. Dúfam, že aj naša nemčina bude veselá.

To ťažko, na to treba bandu strelených informatikov.
‒ Akú si ju urobíte, taká bude. Ale vy tam zrejme máte viac kravaťákov, takže neviem-neviem. Naša firma je super, šéfovia sú pohoďáci.

‒ Čo, už do teba nerýpu, nekrátia prémie?

Akosi tu je teplo, vyzlečiem si sako.
‒ Nie, čo si! Odkedy sekám latinu, sme kamaráti. A kolegovia sú úžasní, napríklad teraz sedím v kancli s farárom.

‒ S kým? Myslel som si, že robíš informačné technológie.

Veď práve, synak, tu sa stretneš so všeličím a všelikým.
‒ Chlapík skončil matfyz v Prahe, kóduje u nás a diaľkovo študuje teológiu. Neuveriteľná maska, keby si počul jeho hlášky…

‒ Daj niečo!

Jasné, začnem, a vychladne nám jedlo.
‒ Teraz nie, neskôr. Najprv sa najedzme, kým je to teplé. Inak, v živote som sa necítil tak dobre! V práci super, Lenka je dokonalá, ozaj, čo ty, žiadna vážna známosť na obzore?

Otrávene zatiahne:
‒ Ále, stále sa na mňa nejaké lepia, ale nič moc. Všetky porovnávam s tvojou, nesiahajú jej ani po členky.

‒ Ako vieš, veď si sa s ňou rozprával iba na Silvestra?

Vstáva a tiež si vyzlieka sako.
‒ Kvalita sa pozná. Musíš si ju udržať, treba zohnať byt! Práve preto hraj naplno, veď ako dlho chceš sporiť? Koľko naškrečkuješ za mesiac, desať, pätnásť litrov? Máš na to len dva roky.

‒ Možno požičajú v banke.

Sadá si a naliehavo ma presviedča:
‒ Hovno ti žičnú, ver mi! Peniaze sú vo Viky, len ich treba vydolovať. Veď ti to ide, tak čo sa serieš? Skús drviť vo veľkom, ako ja! Práve som ti dal štyridsaťdva litrov, pridaj ešte osem a bež to drbnúť na Peta.

‒ A čo ak nevyhrá?

Zaškúli na mňa ako na idiota.
‒ Drbe ti, Sampras s Agassim? Na Turnaji majstrov? Tutti frutti! Neváhaj, mysli na Lenku, na byt! No a teraz už fakt žerme.

Teraz najčítanejšie

Rasťo Kubis

"Tu leží Rasťo Kubis, vyliečený gambler. Vydržal, česť jeho pamiatke!" Verím, že tieto slová budú raz stáť na mojom náhrobnom kameni. Áno, som závislák! Posledný tiket som síce podal pred 18 rokmi, štvrtého júna 2005, ale definitívne ma vylieči až Cháron, ako každého gamblera. Dovtedy budem abstinovať a nezlyhám, prisahám! A niečo vám o tom všetkom vyrozprávam.