Denník N

Prečo je dva roky od začiatku vojny potrebné Ukrajine naďalej pomáhať

Vstupné dvere na Honorárny konzulát Ruskej federácie 24.2.2022, Banská Bystrica
Vstupné dvere na Honorárny konzulát Ruskej federácie 24.2.2022, Banská Bystrica

Starovekí Gréci mali vo svojej kultúre pevne zakódovanú tragickú senzitivitu. Tým, že sa pozerali pohrome z východu priamo do tváre, chápali ako veľmi sa veci môžu vymknúť spod kontroly, snažili sa vytvoriť spoločný zmysel pre zodpovednosť a odvahu, aby podnietili občanov a ich vodcov k tomu, aby podnikli ťažké kroky potrebné na odvrátenie tragického osudu. Dnes, musíme konštatovať, že po viac ako sedemdesiatich rokoch veľmocenského mieru, Európania, stále zaspatí na vavrínoch blahobytu, stratili úplne zmysel pre tragédiu. Zabudli sme, že upadanie do násilia a vojny bolo v dejinách ľudstva príliš časté a že si len kupujeme čas navyše. Táto amnézia sa najvýraznejšie prejavila práve v čase, keď sa Američania rozhodli stiahnuť a nimi vytvorený globálny poriadok sa tak ešte o niečo viac ocitil vo vážnejšom ohrození než kedykoľvek za posledné desaťročia.

Dnes sú to presne dva roky od ruskej invázie na Ukrajinu. Pamätáte si, ako pred dvoma rokmi politologický proroci predikovali ako sa ruská ekonomika zosype pod tlakom sankcií? Spomenie si tu niekto na analýzy, ktoré sa by sa dali skôr zaradiť do skupiny tzv. ‘wishful thinking’ o tom ako je Putin chorý, a že dlho už nebude schopný riadiť krajinu/vojnu, a že ho niekto zosadí? Nuž, toľko o tom.

Keď odhliadneme od prvoplánových scenárov, realita je dnes taká, že ruská ekonomika sa zmenšila po roku vojny len o niekoľko percent a pomaly, ale isto transformuje na tzv. vojenskú ekonomiku, kde väčšina ziskov z predaja ruskej ropy a plynu je alokovaných pre vojenské účely. U nás v Európskej únii zatiaľ len stále riešime čo ideme robiť ďalej, ako ideme reagovať a v niektorých kruhoch sa začína nahlas šepkať, či už nie je neskoro. Väčšina politických lídrov sa od prvého obsadenia ukrajinského územia v roku 2014 spoliehala na to, že už horšie nebude. Sme dva roky od ďalšieho masívneho napadnutia nášho suseda, a stále riešime čo ideme spraviť, zatiaľ čo Rusko chytá druhý dych.

Presne pred rokom sa Európska únia zaviazala dodávať Ukrajine milión kusov potrebnej munície kalibru 155 milimetrov, avšak v tomto záväzku zlyhala, keďže dodala len tretinu. Členské štáty EÚ nielen, že nestíhajú dodávať muníciu Ukrajine, ale aj vyrábať pre seba do zásoby. Jeden príklad za všetky: V roku 2023 MBDA navýšila mesačnú produkciu rakiet krátkeho doletu Mistral z 20 kusov na “odstrašujúcich” 40 kusov. A to sa bavíme o Francúzsku, čo je vojenská veľmoc v rámci EÚ. Je to na zaplakanie. Ak by sa konflikt reálne prelial za hranice Ukrajiny na západ, došla by nám munícia behom niekoľko týždňov. Keď sa v roku 2011 Spojené kráľovstvo a Francúzsko v rámci misie NATO podieľalo v Líbyi na zabezpečení bezletovej zóny, americkí generáli sa pohoršovali na tom, ako je možné, že im už po dvoch týždňoch (!) došli zásoby striel s plochou dráhou letu. Len pripomínam, že posledná svetová vojna trvala presne šesť rokov, ale dve najväčšie vojenské mocnosti západnej európy, si po dvoch týždňoch museli robiť objednávky u Američanov na strely Tomahawk počas periférnej vojenskej operácie.

Nejde však len o produkciu vojenskej techniky. Čo sa týka mobility, podľa bývalého veliaceho generála americkej armády v Európe Bena Hodgesa, dnes vieme premiestniť maximálne 1,5 brigády za deň na východné hranice únie. Analýzy nám však hovoria, že počas konfliktu by sme potrebovali premiestniť aspoň 10 brigád. Ďalšia kľúčová téma je zabezpečenie telekomunikácie v elektronickom boji – ak vojenské jednotky používajú nechránenú alebo zastaralú komunikáciu, z východného frontu na Ukrajine vieme s istotou povedať už dnes povedať, že do 4 minút je po nich.

Jednou z najväčších prekážok efektívneho rozhodovania je nedostatočné definovanie problému. Riešením je zmeniť spôsob definovania problému. Hovorí sa, že kto “kto zlyháva v plánovaní, plánuje zlyhanie” a vo vojne to platí dvojnásobne. A hlavne, nemýľme sa a nemyslime si, že pri pohľade na vojnu na Ukrajine sa Rusi tiež neučia. Učia sa rovnako ako my na Západe. Nepodceňujme momentálnu znevýhodnenú kondíciu Ruska.

Už ani Nemecký minister obrany Boris Pistorius neberie na ľahko situáciu na východných hraniciach Slovenska. „Prebuďme sa“, varoval pred útokom Ruska krajiny NATO na východnej hranici aliancie. “Chcem našu spoločnosť prebudiť,” povedal Pistorius v janurári tohto roka a chcel tak varovať pred ruskými mocenskými ambíciami, ale aj o tom, že bundeswehr, musí byť na vojnový stret pripravený. Ako opatrenie spomenul úpravu brannej povinnosti, posilnenie obranných kapacít, zefektívnenie zbrojárskeho priemyslu a tiež možné otvorenie armády pre tých, ktorí doteraz nevlastnia nemecký pas. Vyzerá to, že v Nemecku si situáciu začínajú uvedomovať, aj keď veci sa mali dať do pohybu už dávno.

V Nemecku ešte na chvíľu ostaneme. Denník N upozornil na správu nemeckého think-tanku Nemecká rada pre zahraničné vzťahy (DGAP), ktorá hovorí, že krajiny aliancie majú približne šesť až desať rokov, aby sa na prípadný útok Ruska pripravili a zabránili mu. Považujú ho za takmer nevyhnutný. Politici poľskej vlády dokonca tvrdia, že NATO má na prípravu okolo troch rokov. Rusko je podľa štúdie DGAP schopné vycvičiť 280-tisíc vojakov ročne. Za šesť rokov to je 1,7 milióna a do desiatich rokov 2,8 milióna ľudí s vojenským výcvikom. A tí, ako dodáva DGAP, čo si prejdú bojmi na Ukrajine, navyše získajú priame cenné bojové skúsenosti s modernou technológiou západu.

Ak sa teda intenzívne boje na Ukrajine skončia, režim v Moskve bude potrebovať len šesť rokov na to, aby obnovil svoje armádne sily. Ak začneme okliešťovať vojenskú pomoc pre Ukrajinu, je možné, že k tomu dôjde aj skôr. Ak pomoc Ukrajine prestane úplne, a západné štáty si neuvedomia momentálnu výhodu a kritický čas, môže nás to neskôr stáť veľmi veľa. Máme teda pred sebou jednoduchú rovnicu: čím menej budeme Ukrajine pomáhať, tým bližšie sa ku nám dostane front vojny.

Trump efekt

Človek nie je racionálna bytosť, a hoci je racionálne myslenie jedným zo základov našej civilizácie, v dejinách ľudstva predstavuje žiaľ skôr odchýlku od normy. Ak si pripustíme, že predchádzajúca veta platí aj vo voľbách, je dosť možné, že v nadchádzajúcich prezidentských voľbách v USA znova vyhrá Donald Trump.

Popredný politický teoretik Francis Fukuyama tvrdí, že ak Trump vyhrá voľby, je vysoko pravdepodobné, že sa bude usilovať o vystúpenie z NATO a významne oslabí vojenskú podporou Ukrajiny. Neviem čo už môže byť pre európskych lídrov viac alarmujúce ako to, mať na východnej hranici významný konvenčný konflikt, a na druhej strane prísť o klúčový členský štát, čo sa týka vojenskej odstrašujúcej sily.

Aj na Slovensku už máme zainteresovaných do problematiky, ktorí to nevidia ružovo. Bývalý minister zahraničných vecí Rastislav Káčer v tom má jasno, keď v relácii Večera s Havranom povedal nasledovné: “Pozor ja nie som pesimista, ja som alarmista. To aby sme nezaspali v nejakom opare, že vždy všetko dobre dopadne. Aj v Samarkande a Buchare si mysleli, že sú najvyspelejší, a potom prišiel na koníkoch Džingischán a velkolepé mestá skončili v ruinách. História je plná slepých uličiek, a my máme tendenciu na ne zabúdať.”

Keď však u nás zo strany terajšej vlády zaznievajú hlasy ako “to nie je náš konflikt” alebo “nech mier dohodnú Rusi s Američanmi”, je to nechutné, pretože je to zbabelé vštepovanie ich voličom zastaralú mentalitu studenej vojny, kedy svetové problémy sa riešili medzi veľmocami, niečo za niečo (čítaj ako “vzdaj sa územia a veľmoci budú spokojné”). Tá pomýlená téza O NICH BEZ NICH, znie podobne ako O NÁS BEZ NÁS z 1938, pamätáme? Ak už teda niekto nechce pomáhať Ukrajincom a Ukrajinkám z humanitárnych dôvodov, mal by sa zamyslieť a nazerať na prebiehajúci konflikt ako niečo z histórie, čo dnes nemôže skončiť podľa mocenských pravidel, ktoré platili sto rokov dozadu.

Po prvýkrát od druhej svetovej vojny sa stalo, že jadrová veľmoc prepisuje hranice štátu. Ale pozor, Rusko si stále uchováva svoju auru agresora s mentalitou obete. Rusku ostal momentálne už len jeden dlhodobý cieľ, keďže zistili, že vojensky na Ukrajine nevyhrajú: zamrznutý konflikt na Ukrajine. Pretože týmto spôsobom vedia, že ak na území Ukrajiny bude prebiehať konflikt a tým pádom nebude možné pokračovať v prístupových rokovaniach a teda šance na prijatie do EÚ a NATO ostanú trvalo zablokované.

Záver?

Nachádzame sa v kritickom okamihu dejín, a zatiaľ čo Putina konfrontácia baví a s Ukrajinou si dáva na čas lebo mu to tak vyhovuje, my sa na Západe konfrontácii vyhýbame ako to len ide. Nechcel by som dúfať, že budúce generácie sa z nášho appeasementu poučia. Očakával by som to od tej dnešnej. Lenže obrovský podiel viny musia niesť aj krajiny ako Nemecko, ktorých nezodpovedný posvätný pacifizmus po často spomínanej druhej svetovej vojne maskoval jedinečnú chamtivosť vo vzťahu k ruskému biznisu. Teraz to vyzerá, že za to ideme platiť všetci, už po druhý krát. Prvý krát sme nepriamo cez plyn a ropu vyzbrojili ruskú armádu, teraz budeme platiť druhý krát. A Ukrajina zatiaľ krváca. Najhoršie na tom, je ten sebaklam. Tak ako si starovekí Gréci najprv nahovárali, že nebezpečenstvo nehrozí, až kým neboli hordy z východu vylodené pri Maratóne. Na druhý pokus o desať rokov neskôr už boli Gréci pripravení. Pretože vedeli, že sa nemajú ako vojne vyhnúť, a že len odďaľujú nevyhnutné. Buď tú vojnu ukončí Západ, alebo ju ukončí Rusko. Žijeme totiž v poslednej prednej línii demokracie a slobody.

 

Teraz najčítanejšie

Michal Styk

Stresom prerastený workoholik, ktorý jednou rukou analyzuje politiku a druhou sa strastiplne venuje svojím kreatívnym nápadom, aby prerástli do reality a popri tom sa venuje neziskovým organizáciám a doktorandskému štúdiu. Milovník antického všetkého, občasný maratonec, hudobný nadšenec a zberateľ kvalitnej spoločnosti, ktorá stojí za ten investovaný čas.