o šachových bojoch

.

priznám sa, logické hry nikdy neboli mojou silnou stránkou
buďto pracujete prevažne s pravou, alebo prevažne s ľavou hemisférou :)
rozum alebo cit. racio alebo intuícia. len majstri vedia vyvážene pracovať s obomi, pretože skĺbiť oboje sa dá iba s vypätím a aj to nie je vždy možné: lebo  život (spoločnosť) nás niekedy stavia na križovatky, keď si musíme vybrať jediné.

a len málokto myslí vtedy na exupéryho „najlepšie vidíme srdcom“ a rozhodne sa srdce nechať mlčať, aby mohol kričať rozum.

o malých deťoch je známe, že vidia svet taký, aký by mal byť, lebo vidia zásadne srdcom – až kým ich systém nepreučí.

.

keď som pred  rokmi prvýraz držala v dlaniach šachové figúrky, snažila som sa od svojich malých detí naučiť, ako sa to má. sedeli sme na obrátenom kuse plte, v červenom kláštore, pod hviezdami.

medzi nami šachovnica

biele a čierne vojsko

tie dni boli pre nás ťažké, z dôvodov, ktoré rozoberať nechcem. to videl Ten, čo pozná mená všetkých hviezd.

ale okrem toho, že som sa naučila hrať šach – uvidela som aj svetielko:

kemp bol plný, hlava na hlavu, niektorí motorkári vyrušovali celú noc a ja som nespala, lebo som dúfala, že spánok mojich troch detí aspoň takto ustrážim.

niekedy okolo štvrtej nadránom všetko stíchlo.

a niekedy okolo šiestej som otvorila oči a prvé, čo som uvidela – bolo prázdne miesto po ľuďoch, ktorí skoro ráno odišli.

kým po iných ostali smeti, po sivovlasom zvláštne smutnom mužovi a jeho dvoch synoch ostal krásny ručne zrobený stolček, pri ktorom jedávali, sediac na tráve – a ja som z ich pokoja nemohla oči spustiť.

boli takí iní… oproti všetkým ostatným. nikdy som niečo také nevidela.

a zrazu som ten sebecký hrmot drvivej väčšiny okolo seba nevnímala.

ostal vo mne len ten obraz, zo štyroch brezových polienok a okrúhleho denka.  kto ďalší pri ňom mohol zjesť svoje jedlo? kto sa za neho poďakoval? a či vôbec?

niektoré zážitky sa nám v pamäti spoja – a tak vždy, keď sedím za šachovnicou (a do tridsiatichpiatich ťahov bezpečne prehrám, lebo jednoducho nie som stratég ani logik :) vždy musím myslieť na tento tichý okamih uprostred hlučného kempu pod Troma korunami.

.

včera večer som sedela so svojím takmerštvrtým dieťaťom u svojho krásneho kuchynského stolu.

on kdesi hral šach s rodičmi a keď objavil šachovnicu u mňa, stále sa šachového súboja dožadoval. tak som vyložila kamene na stôl a žasla som, ako štvorročný chlapček bezpečne rozoznáva figúry.

-ja som biela, musím ťahať prvá. je to vždy nevýhoda, ale to je pre mňa typické – že som ľahko čitateľná  (hovorím skôr sama sebe)
-ale to nie sú biele figúrky, mamiRadi. sú béžové

-to sa len tak hovorí :) šachový súboj je bitka čiernych a bielych. akože

dlhá úvaha v tých modrých očiach, zrazu znepokojene na čosi prišiel a s obavami kladie otázku:
-MY SME NEPRIATELIA? :(

nastalo tiesnivé ticho.

v tej chvíli sa anjel sladký dotkol v svojej duši samotnej podstaty ľudských sporov a som si istá, že pochopil.
.

.

zovrelo mi srdce.

-milujem ťa, nemôžem byť tvoj nepriateľ :( :(

ďalšie sekundy úvah čítam v tej tvári.

(nech mi nikto netvrdí, že stále platia limity vývinovej psychológie, ako nám ich prednášali. rozvoj abstraktného myslenia až v desiatich, dvanástich? zabudnite. dnes sa rodia úplne výnimočné deti)

a tak zvážil a vyslovil:
-ale TERAZ musíme byť nepriatelia.

.

vysvetľujúc mu základné ťahy, vravím
-tento kôň vždy ťahá do L, vidíš? ak aj strieľa, rovnako tak  spravíš písmeno L.

-ale L je predsa ako  ľúbim a to nemôže strieľať!  :(

.

miláčik môj, máš pravdu. nestrieľať, ale ľúbiť.

a aké by to bolo, keby sa všetky ľudské HRY hrali ináč, nie čiernobielo, nie vyhrať- prehrať, nie súperiť, pretože vyhrať môže každý!

napokon, stephen covey sa snažil učiť toto lídrov už pred desaťročiami.

a my to stále nevieme. darmo sa znova zvolebnieva.

my sme stále nepriatelia.

(nielen v tejto krajine) sme sa nedokázali naučiť viac, ako čierno-biele vojny.

a stále to vkladáme do sŕdc svojich malých detí.

no veci sa iste dajú robiť aj  úplne ináč.

každý náš počin a každé naše rozhodnutie – vidia oči, ktoré sa učia.

až odídem, chcem, aby v tomto hluku po mne ostal pekný malý stolček na zelenej tráve a čistý kúsok zeme.