Denník N

Anton Hrnko a Eduard Chmelár o odvolaní profesora Martina Homzu z funkcie vedúceho katedry slovenských dejín v marci 2023

Príspevok vychádza približne rok od medializovania odvolania profesora Martina Homzu z postu vedúceho katedry slovenských dejín na bratislavskej filozofickej fakulte.

Profesor Martin Homza patrí k známym slovenským medievistom, ktorý prednášal už mnohým stovkám študentov a viedol desiatky rôznych záverečných prác. Bez pochýb patrí k pracovitým typom historikov. Tento drobný príspevok sa však nebude venovať jeho činnosti ako historika,[1] ale pozoruhodným okolnostiam okolo jeho odchodu z čela katedry patriacej pod bratislavskú filozofickú fakultu[2] a ohlasu, ktorý vyvolal v kruhoch, ktoré sa hlásia k historikom.

Homzovo odvolanie na prvom mieste okomentovali v konzervatívnej tlači najmä jeho študenti,[3] ktorí sa pokúšali odhaľovať rôzne príčiny rozhodnutia dekana fakulty. Z týchto príspevkov implicitne vyplýva, že odvolanie Homzu nejako súviselo s oslavou Medzinárodného dňa žien na filozofickej fakulte (8. 3. 2023) prostredníctvom podujatia, ktoré vyvolalo negatívne reakcie, a to – neprekvapivo – najmä v konzervatívnej tlači.[4] Otázku posúdenia tohto podujatia necháme na vkus čitateľa, skôr treba poukázať na to, že kontextualizácia oboch udalostí, teda osláv MDŽ a odvolania profesora Homzu, pôsobí demagogicky.

Túto demagógiu sa však rozhodli prekonať dvaja politickí influenceri Anton Hrnko a Eduard Chmelár. Kým prvý z nich bol minulý rok poradcom predsedu Národnej rady Slovenskej republiky Borisa Kollára, druhý pôsobil ako poradca vtedajšieho podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky Juraja Blanára.[5] Dnes už patrí druhý menovaný k politickému „mainstreamu“, keďže sa mu podarilo prostredníctvom usilovnej práce komentovania spoločenského diania dostať až na post poradcu predsedu vlády Róberta Fica.

Máme nového Daniela Rapanta? Určite nie

Aké teda bolo stanovisko oboch pánov k tejto kauze? Anton Hrnko sa rozhodol začať obranu Martina Homzu slovným útokom na rodinu dekana filozofickej fakulty Mariána Zouhara, za ktorý sa neskôr v komentároch musel ospravedlniť. Následne všetkým vysvetlil, že útok proti Homzovi je v skutočnosti útokom proti katedre slovenských dejín, ktorú vraj treba pokladať za hlavný výdobytok novembra 1989. Až po novembri sa totiž podarilo napraviť zrušenie katedry slovenských dejín, ktoré nastalo „v roku 1954“ (sic!). Hrnko zároveň naznačuje, že tak ako v 50. rokoch došlo k zrušeniu katedry a k odstráneniu profesora dejín Daniela Rapanta kvôli plánom na počeštenie Slovákov, je rovnaký zámer viditeľný aj v súčasnosti, keď skutočným cieľom je odstránenie Homzu (zrejme nového Rapanta) a zlúčenie oboch historických katedier na fakulte: „Naša budúcnosť má byť v popretí našej osobitosti.[6]

Asi toľko k obsahu Hrnkovho posolstva k téme. Veľmi podobne vec videl aj Eduard Chmelár. Ten situáciu tiež prirovnal k vyčíňaniu čechoslovakistov v 50. rokoch na univerzite, ktoré malo viesť k odvolaniu Rapanta a zrušeniu „jeho“ katedry slovenských dejín. Obsahovo rozpráva Chmelár v podstate to isté, možno s iným dramatickým zápalom. Varoval však, že sa prestanú skúmať a študovať slovenské dejiny.[7]

Obe posolstvá sú veľmi podobné a môžeme ich teda posudzovať spoločne.

 

Ako však vyzerá toto komentovanie diania na filozofickej fakulte z hľadiska faktov? Tu treba skonštatovať, že Anton Hrnko, a s ním aj Eduard Chmelár, sa žalostne mýlia prakticky vo všetkom. V prvom rade sa pozrime na ich historickú analógiu s 50. rokmi a s prirovnaním Homzu k Rapantovi. Daniel Rapant bol napriek jeho niekedy až prílišne zásadovej povahe omnoho spájajúcejšou osobnosťou slovenských historikov, než je dnes Martin Homza, s jeho sympatiami k ľudáckym historikom[8] a s jeho v historickej obci nie príliš akceptovanými príbehmi o najstarších dejinách Slovanov v neskororímskych provinciách a bájnej korune údajného kráľa Svätopluka. Kým Rapant bol jasne národne uvedomelý a výrazný kritik koncepcie československých dejín spred roka 1918 a všeobecne rešpektovaný historik, Homza je skôr tvorcom historizujúcej mytológie slovenských dejín.

Najzaujímavejším nezmyslom je však rozprávka o vyhodení Rapanta čechoslovakistami. V skutočnosti sa totiž Rapant stal obeťou čistiek na vtedajšej Slovenskej univerzite ešte predtým, ako sa na Slovensku začal pohon na tzv. buržoáznych nacionalistov. Dôvody útoku proti Rapantovi treba hľadať v tom, že tento sa už v 30. rokoch striktne vymedzoval voči marxistickému materializmu v historiografii a svoj postoj nezmenil ani po februárovom prevrate v roku 1948.[9] Zákaz učenia tak prišiel veľmi skoro, po intervencii tzv. Akčného výboru Filozofickej fakulty Slovenskej univerzity. To ešte neznamenalo okamžité prepustenie zo služobného pomeru profesora Rapanta a stranícke orgány v Bratislave tak vyvíjali ďalší tlak na jeho úplný odchod.

Anton Hrnko (a spolu s ním aj jeho súputník Eduard Chmelár) by asi ťažko rozdýchal, že v prospech Rapanta aspoň dočasne intervenovalo pražské (teda československé) ministerstvo školstva (sic!). To sa Rapanta v tomto pracovnom spore zastalo s poznámkou, že na „našich vysokých školách je ještě značný počet odborníků, kteří nejsou dosud marxisticky orientováni, ale mají rozsáhlé znalosti jichž třeba využít.[10]

Takže ešte raz: profesora Rapanta sa zastalo československé ministerstvo školstva, a to proti straníckym orgánom. Z univerzity ho nakoniec presunuli v roku 1956 do Univerzitnej knižnice.

Podobnosť Rapantovho prípadu s Homzom však neplatí ani inak. Martin Homza bol odvolaný z funkcie vedúceho katedry, čo je vcelku bežná vec na vysokých školách. Nikto mu ani nezakázal učiť jeho prameňmi nepodložené rozprávania o Slovanoch a o Svätoplukovej korune a stále je riadnym zamestnancom fakulty na pozícii vysokoškolského profesora. Preto je prirovnanie k Rapantovmu prípadu čistá demagógia a pôsobí skôr ako legendistická pašia, než vecná analógia.

Mýtus o katedre slovenských dejín v 50. rokoch

Neplatí pritom ani druhý Hrnkov a Chmelárov postulát, a to o zaniknutej katedre slovenských dejín. Hrnko a Chmelár totiž zrejme v čase písania svojej legendy netušili, že katedry ako pracovno-organizačné jednotky sa začali vytvárať na vtedajšej univerzite až po schválení nového vysokoškolského zákona z roku 1950,[11] a to podľa sovietskeho vzoru. Dovtedajšiu štruktúru fakúlt Slovenskej univerzity (vtedajší názov pre Univerzitu Komenského) tvorili semináre, resp. ústavy. História sa tak pôvodne vyučovala a bádala v rámci tzv. Semináru historického, ktorý sa členil na oddelenia. Katedru slovenských dejín teda v roku 1948 budeme hľadať na filozofickej fakulte márne.[12]

Až ku koncu roka 1950 boli vytvorené na filozofickej fakulte nové katedry, nie však Hrnkom a Chmelárom vysnená katedra slovenských dejín. Namiesto nej to bola katedra dejín ČSR, dejín ZSSR a ľudových demokracií, v roku 1952 sa pracoviská scentralizovali do podoby katedry dejín, archeológie, národopisu a dejín umenia. V roku 1955 sa v rámci akejsi „decentralizácie“ vytvorili dve katedry, konkrétne katedra všeobecných dejín, archeológie a národopisu a katedry dejín ČSR a archívnictva.[13] Tento prehľad vývoja zakladania, zlučovania a premenovávania katedier síce nie je konečný, nebudeme však zaťažovať čitateľa ďalšími podrobnosťami poukazujúcimi na hrubé nepresnosti v komentároch Antona Hrnka a Eduarda Chmelára.

Nie je taktiež celkom presné, že by katedra slovenských dejín vznikla opäť po roku 1989 ako výsledok novembrových zmien. V roku 1990 sa totiž pôvodná katedra československých dejín a archívnictva premenovala na katedru slovenských dejín, českých dejín a archívnictva. „České dejiny“ vypadli z názvu katedry až po rozpade Československa[14] a o tom, ako má vyzerať štruktúra historických katedier sa, prirodzene, viedla medzi oboma pracoviskami diskusia. Zvíťazil nakoniec koncept rozlíšenia na „národné“ a „všeobecné“ dejiny. A. Hrnko navyše úplne zamlčiava, že podstatou zmien roku 1989 nebola ním predostretá slovakizácia katedry na filozofickej fakulte, ale demokratizácia, názorová pluralita a najmä sloboda bádania, ktorú už neurčovala vtedajšou ústavou vytýčená ideológia marxizmu-leninizmu.[15]

Kto vlastne študuje „slovenské dejiny“?

Ďalším vecným lapsusom bolo Chmelárovo a Hrnkovo varovanie pred hrozbou zániku slovenských dejín. Obaja páni zrejme netušili (alebo ak tušili, potom otvorene a bezostyšne zavádzali svojich čitateľov), že existencia študijného programu slovenské dejiny je nezávislá na existencii rovnomennej katedry. Je ostatne príznačné, že väčšina poslucháčov v Bratislave na filozofickej fakulte beztak študuje študijný program, ktorý sa volá „história“ (bez prívlastku), prípadne študuje „históriu“ v kombinácii s iným spoločensko-vedným odborom. Hrnkove a Chmelárove „slovenské dejiny“ sa študujú popri „všeobecných dejinách“ ako doktorandské štúdium. Je tomu tak na všetkých slovenských univerzitách, kde sa história študuje, pričom všetky tieto pracoviská sa bez najmenších problémov zaobídu aj bez katedry slovenských dejín.

Ak sa na bratislavskej filozofickej fakulte uvažovalo nad zlúčením oboch historických katedier, dôvody boli skôr praktického rázu, nie v rovine nacionalistických fantázií A. Hrnka a E. Chmelára. Zlučovanie totiž postihlo viacero ďalších pracovísk na fakulte. Faktom však je, že k zlúčeniu oboch historických katedier doteraz beztak neprišlo. Ak k nim niekedy príde (čo sa momentálne javí byť podľa mojich informácií nepravdepodobné), pôjde skôr o praktické riešenie problému, že dve rôzne pracoviská majú na starosti spoločné dva študijné programy v bakalárskom a magisterskom stupni a je tak potrebné riešiť ich jednotnú správu.[16] Slovenské dejiny sa študovať neprestanú, tak ako sa študujú na všetkých ostatných slovenských fakultách, kde žiadna katedra slovenských dejín nie je.[17] Ak by tento chabý argument totiž platil, znamenalo by to, že sa slovenské dejiny skúmajú a učia iba v Bratislave, čo však samozrejme nie je pravda.

Oboch pánov vraj motivovala ich obava o stav akademického prostredia, obaja sa odvolávajú na akademické slobody. Základným predpokladom akademickej slobody je však hovoriť a šíriť overiteľné skutočnosti a v prípade opaku si priznať omyl a ospravedlniť sa. Uvidíme, či toho budú schopní.

Navyše, dalo by sa uvažovať nad tým, či sa oplatí venovať energia takýmto dezinformáciám. Pravdou však je, že ich autori majú určitý dosah prostredníctvom sociálnych sietí a v súčasnosti je Eduard Chmelár, ako sme uviedli vyššie, poradcom premiéra. Ako je vidieť aj na jeho komentovaní tohto prípadu, veľmi precíznym historikom nie je, no jeho spoločenský ohlas a styky s politikmi na vysokej úrovni netreba podceňovať. Aj preto je potrebné aktivity oboch pánov pomenovať pravým menom: z ich strany išlo o útok proti akademickej samospráve[18] bratislavskej filozofickej fakulty.


[1] K jeho viacerým výsledkom mám svoje vecné výhrady. Za všetky uvediem svoju staršiu recenziu na jedno z najznámejších Homzových diel, a to Svätopluk v európskom písomníctve. Pozri LYSÝ, Miroslav. Martin Homza et al., Svätopluk v európskom písomníctve. Štúdie z dejín svätoplukovskej legendy (recenzia). In Studia mediaevalia Bohemica, 2013, roč. 5, č. 2, s. 268 – 270.

[2] https://fphil.uniba.sk/katedry-a-odborne-pracoviska/ksd/ (navštívené 20. 2. 2024). Martin Homza viedol katedru od r. 2017.

[3] https://standard.sk/333075/dekan-zouhar-odvolal-homzu-viedli-k-tomu-anonymy-od-4-studentov-ktore-nikto-nepreveril (navštívené 20. 1. 2024) https://standard.sk/335586/doktorand-o-odvolani-homzu-obvinenia-su-sucastou-snah-o-zrusenie-katedry-slovenskych-dejin (navštívené 20. 2. 2024)

[4] https://www.postoj.sk/125946/fakulta-uk-sa-stava-nastrojom-extremneho-politickeho-prudu-dekan-problem-nevidi (navštívené 20. 2. 2024)

[5] Zároveň sa prepracoval do pozície hviezdy slovenskej dezinfoscény. Pripomeňme, že Chmelárove príspevky s obľubou zdieľajú konšpiračné weby, ako sú Hlavné správy, stranícke elektronické médiá (eReport, ktorý je v podstate tlačovým orgánom vládnucej strany Smer – SSD), prípadne ku krajnej pravici balansujúca Infovojna. Je zrejmé, že práve vďaka Chmelárovi sa témy – bez znalosti veci – chopil na sociálnych sieťach aj Juraj Blanár.

[6] Hrnkov príspevok na sociálnej sieti Facebook prevzal internetový časopis Slovo: https://noveslovo.eu/blogy-a-statusy/anton-hrnko-nechame-znicit-spolocenske-vedy-na-nasej-prvej-univerzite/ (navštívené 20. 2. 2024)

[7] Chmelárovo komentovanie pomerov sa zachovalo v jeho relácii na sociálnej sieti Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=tiN81cOQ01I (navštívené 20. 2. 2024, pozri najmä od 20:50). Čarovné je, že toto Chmelárovo video nesie názov „Slovensko hlúpne“.

[8] Osobitne sú to napríklad spomienky Martina Homzu na to, ako si slávnostne v rámci vychádzky študentského spolku v bratislavskom pohostinstve „Gemer“ prečítali na 14. marca 1989 tzv. Tisov závet. Tieto spomienky publikoval vo svojej gratulácii profesorovi Milanovi S. Ďuricovi. HOMZA, Martin. Moje reflexie o profesorovi Milanovi S. Ďuricovi. In Testimonium hoc verum est. Kytica vďaky, obdivu a úcty Milanovi S. Ďuricovi, čestnému členovi Slovenského ústavu, k jeho 90. narodeninám (=Libri historiae Slovaciae. Memoriae V). Bratislava: Post scriptum, 2015, s. 55.

[9] HUDEK, Adam. Sovietizácia pracovísk historickej vedy na Univerzite Komenského v 50. rokoch. In 95 rokov Filozofickej fakulty UK. Pohľad do dejín inštitúcie a jej akademickej obce. Eds. Martin Slobodník – Marta Glossová. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Filozofická fakulta, 2017, s. 344.

[10] Z Rapantovho osobného spisu citoval BAĎURÍK, Jozef. Pedagogická činnosť univ. Prof. Dr. Daniela Rapanta. Historik Daniel Rapant. Život a dielo (1897 – 1988 – 1997). Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej, 1998, s. 71.

[11] Zákon č. 58/1950 Sb. o vysokých školách.

[12] V roku 1948 mal historický seminár tieto oddelenia: proseminárne, pre pomocné vedy historické, pre slovenské dejiny, pre české dejiny, pre dejiny staroveké, pre dejiny stredoveké a pre dejiny novoveké. Porovnaj Soznam osôb, ústavov a štátnych skúšobných komisií podľa stavu na začiatku štud. roku 1948/49. Soznam prednášok, ktoré budú v zimnom semestri štud. roku 1948/49. (b. m.): Nákladom Akademického senátu Slovenskej univerzity v Bratislave, (b. r.), s. 75.

[13] PAULINYI, Ákoš. Filozofická fakulta Univerzity Komenského v rokoch 1945 – 1969. In 50 rokov Univerzity Komenského v Bratislave. Eds. Branislav Varsik – Július Bartl. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 1969, s. 345, 348 – 349.

[14] https://fphil.uniba.sk/katedry-a-odborne-pracoviska/ksd/ (navštívené 20. 2. 2024)

[15] Ústavní zákon 100/1960 Sb. Ústava Československé socialistické republiky, čl. 16: „Veškerá kulturní politika v Československu, rozvoj vzdělání, výchova a vyučování jsou vedeny v duchu vědeckého světového názoru, marxismu-leninismu, a v těsném spojení se životem a prací lidu.“ Toto znenie bolo odstránené novelou ústavy ešte 29. novembra 1989.

[16] Dnes však najmä prostredníctvom rád študijných programov.

[17] Katedra histórie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave,
Katedra historických vied a stredoeurópskych štúdií Filozofickej fakulty Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave,
Katedra histórie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre,
Katedra histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici,
Katedra histórie Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku,
Inštitút histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove,
Katedra histórie Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.

[18] Dekan fakulty je, na rozdiel od vedúceho katedry, orgánom samosprávy.

Teraz najčítanejšie