Denník N

Nahé ženy v saune nehľadajte

Som pravideľný návštevník sáun. Po stresovom týždni ísť večer po práci do sauny, je pre mňa najväčší dostupný relax. Vo veľkej drevenej miestnosti s kapacitou do sto osôb bývam z pravidla v menšine žien, ktoré sa saunujú nahé. Prečo je to tak, ma priviedlo k viacerým zamysleniam…

Neviem to úplne presne vysvetliť. Pri saunovaní mám pocit, že sa nielen roztápa ľad, ale v tej horúčave sa roztopia aj moje myšlienky. Najmä tie nespracované veci, čo mi ležia v hlave, v tej devätdesiatstupňovej teplote sa úplne roztavia. Ráno vstávam s čistou hlavou.

Ale nie o tomto chcem hovoriť. Saunovanie je moja vec. Je to moje súkromie, môj voľný čas. Nikomu to nevnucujem. Prekonala som v nej jednu z mojich osobných mét. Naučila som sa tam „neriešiť“. Akceptovať sa. Je to oslobodzujúci pocit.

Saunovať sa v plavkách alebo v plachte, je totiž niečo ako kúpať sa v mori v neopréne. Skúsenosť saunovania v Evinom rúchu je neporovnateľná s tým, ako sa pokúšať potiť pod plachtou. Viem to porovnať. Určite by som každému ostýchavému začiatočníkovi odporúčila a poradila, vyskúšať ísť do sauny sám, ak sa hanbí, bez plachty a nahý, len aby spoznal rozdiel.

V realite je to tak, že väčšina žien počas saunového rituálu a saunovania si zahalí celé telo plachtou, v kontraste s väčšinou mužov, ktorí plachtu používajú ako podložku pod zadok.

Ženy sa zakrývajú. V podstate tvorím menšinu žien, ktorá potvrdzuje pravidlo. Našťastie necítim žiadny spoločenský tlak, pridať sa k zahalenej časti osadenstva a ani si naopak, kvôli tomu že som v menšine, neprídem ako nejaký voľnomyšlienkársky exot. Pretože pre mňa to bola veľká výzva dostať sa úroveň, aby som prekonala vlastnú ostýchavosť. Zároveň, veď Fíni, ten krásny, záhadný a moderný národ, to nerieši tiež!

Ženská zóna

V  súkromnom wellnesse v nákupnom centre pri Sade Janka Kráľa majú k dispozícii aj ženskú saunu, kde je vstup pánom zakazaný. Chodím tam, ak mám chvíľku, keď chcem byť sama. Nahé ženy nenájdete ani v nej. Paradoxne tá býva zväčša prázdna. Alebo ak, aj tam si poležia ženy v plachte.

Prieskum som nerobila, nepoznám skutočný dôvod, prečo je to tak.

Skôr ma zaujíma prečo máme taký veľký rozdiel v prístupe žien a mužov. Prečo muži problém vystaviť svoje telo na obdiv nemajú? Prečo je to im jedno? Tučný, chudý, vysoký, nízky, vyšportovaný…

Moja intuícia mi hovorí, že viac ako kultúrny a spoločenský, je to psychologický problém. Ženy sa podľa mňa extrémne kritizujú a hanbia. Úplne zbytočne sa bičujú.

Uvedomila som si to dávnejšie. Muži sa vedia na seba v zrkadle usmiať, byť na seba hrdí. Majú v sebe akoby niečo čisté z detstva, že sa stále vnímajú ako tí malí hrdinovia. My ženy… a ja to viem podľa seba, máme často pokrivené vnímanie toho, aké sme. Keď sa sama pozerám na svoje fotky z minulosti, kde som mala výrazne štíhlejšiu postavu, spomeniem si, ako som si vtedy o sebe myslela, že mám tučné ruky. Proste mala som pokrivený obraz na seba samú. Myslím, že to dokonca môže byť patologické a má to svoje špecifické pomenovanie.

Tuna neprinášam závery. Chcelo by to prieskum. Ale istú formu sondy do našej spoločnosti to zaiste ponúka.

Teraz najčítanejšie

Pavlína Valovičová

Univerzite vo Florencii vďačím za to, že mi dala príležitosť a priestor zamilovať sa do štúdia humanitných vied. Pred rokmi som tam ukončila moje štúdium a spoznala asi všetky zákutia tejto inštitúcie a azda každú knižnicu vo Florencii.

Posledné roky som našla veľký záujem v oblasti duševného zdravia. Spolupracujem s viacerými poprednými organizáciami. Odmala som cítila veľký záujem o veci verejné a filozofiu. Myslím si, že občianska česť je cnosť a buduje sa cez skúsenosti verejných dobrovoľných prác či aktivizmu.