Denník N

Slovensko ani oblečené, ani nahé

Martin Benka: ilustrácia k Prostonárodným slovenským povestiam od Pavla Dobšinského
Martin Benka: ilustrácia k Prostonárodným slovenským povestiam od Pavla Dobšinského

O prapríčinach našej momentálnej a historickej retardácie

Keď sa v médiách objavilo rozhodnutie Ústavného súdu vo veci novely trestného zákona, prišiel som si ako vizionár, ktorý sa pozrel do rozpálenej pahreby.

Čo som videl?

Priznávam hneď na začiatku, že v skutočnosti to nebola pahreba, ale smart televízor (mimochodom, aspoň tie televízory sú u nás rozumné), ale čo na tom? Ozajstný vizionár dokáže veštiť aj z televízora.

Tak čo som teda videl?

Videl som Belmonda, ktorý sa chcel uprostred noci dostať do jedného parížskeho domu. Ten dom ale strážili tajní policajti. Obklopil sa zo všetkých strán miestnymi vagabundmi, na pohľad nesmierne odpudivými, ba až zanedbanými, a v tomto hlúčiku sa s veľkým hulákaním vybrali k vchodu stráženého domu. To neuniklo bedlivému zraku tajných agentov. Parížskych tulákov rýchlo zaistili, Belmondovi sa však pozatým podarilo šikovne dostať do domu.

Bol to iba výjav, ktorý nemusí nič znamenať, ale predsa len, vo vagabundoch som rozpoznal skrátenie premlčacích lehôt, nižšie sadzby trestných činov a zvýšenie hraníc škody, policajtov som uzrel ako Ústavný súd, a samotný Belmondo sa mi zjavil ako zrušenie Ústavu špeciálnej prokuratúry.

Ako som si ten výjav vyložil?

Ústavný súd pozastavil celý rad na pohľad odpudivých zmien v Trestnom zákone, ale zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry nepozastavil. Vládna koalícia tak dosiahla to, čo od začiatku najviac chcela. To ostatné bola len odpudivá maškaráda na odpútanie pozornosti.

Vo svojom vizionárskom výklade som zašiel ešte ďalej. V tom výjave totiž čítam dve základné prapríčiny momentálnej, ale aj historickej retardácie Slovenska.

Tou prvou je polovičatosť dobra.

História moderného Slovenska je nekončiacim sa zápasom o ovládnutie tohto kúska ihriska v samotnom srdci Európy, lemovaného sýtozelenými úbočiami Karpát, modrým Dunajom a bielymi končiarmi Tatár.

Je to boj medzi demokraciou a autokraciou, slobodou a totalitou. Obi-Wan by povedal, boj medzi svetlou a temnou stranou sily, Dobšinský by to vyjadril jednoduchšie – medzi dobrom a zlom. Momentálne stoja v tomto boji proti sebe Ukrajina a Rusko.

Ale už ako hej, ako nie, dosť na tom, že sú to práve sily jednoznačne zasadzujúce sa o dobro a blaho slovenského národa, kto v tomto historickom zápase vykazuje určitú polovičatosť.

Zoberme si trebárs bohumilých Štúrovcov. Zachytili oslobodzujúcu vlnu obrodenia, ktorá sa preliala Európou, ale Slovensku z nej dožičili len vlahu národného buditeľstva. Príliv osvietenstva, ktoré by rozsvietilo v hlavách Slovákov a spravilo z nich moderný a premýšľajúci národ, nevedomky alebo možnože aj naschvál odklonili. Tým pádom sme ostali neosvietení a dodnes veľmi ochotne veríme tmárom.

Alebo statoční zakladatelia Československa – Masaryk a Štefánik. Postavili základy spoločného štátu na princípoch demokracie, slobody, ľudských právach, čím boli v európskom priestore zázračne moderní a pokrokoví, ale takisto to nedotiahli do konca. Hoci azda aj chceli, napokon predsa len neuskutočnili odluku cirkvi od štátu. Tým pádom, hoci sme navonok sekulárny štát, pri našich rozhodnutiach nás dodnes zväzujú modlitebné remienky cirkevných hodnostárov, ktorí sami do Kráľovstva nebeského nevchádzajú, a tým, čo by chceli vojsť, nedovolia. Ani do manželstva.

Táto nedôslednosť sa vinie celými našimi dejinami.

Neporátali sme sa fašistickými kolaborantmi, tak ako by to mal spraviť národ, ktorý už nechce znovu zažiť hrôzy vojny a holokaustu. Nepotrestali sme ani boľševických vlastizradcov a preto, hoci dávno už členovia EÚ a NATO, stále sme vo sfére vplyvu teroristického Ruska.

To preto prezidentka Zuzana Čaputová, ktorá bezpochyby je žiarivým príkladom bojovníčky na svetlej strane sily, musela minulú jeseň po voľbách vymenovať vládu z temnej strany sily, v ktorej sedia v poslednom vrhu pokrížení pohrobkovia fašistov a boľševikov.

Svoj podiel zodpovednosti na tom má aj ona sama. Tú osudovú polovičatosť dobra totiž celkom zreteľne rozpoznávam aj na jej prezidentskej misii. Pár príkladov:

K obrannej dohode s USA priložila nepotrebnú a preto škodlivú interpretačnú doložku, medzi ľuďmi, ktorí sa zaslúžili o našu slobodu, vyznamenala aj fašistov, po demisii vlády, ktorú položili Matovič a Sulík, vymenovala vládu, v ktorej tí dvaja figurovali opäť, s vymenovaním úradníckej vlády čakala, až kým Hegerova vláda nenapáchala nevratné škody, vyše roka bola pripravená podať návrh na disciplinárne konanie voči generálnemu prokurátorovi, ale nepodala ho, postavila sa proti plánu dodať ďalší balík vojenskej pomoci napadnutej Ukrajine len preto, že voľby vyhral Smer, čo bola zasa zbytočná a preto škodlivá nadpráca, či na národnej púti v Šaštíne sa nerozpakovala sadnúť si do prvej lavice vedľa verejne známeho domáceho násilníka, v tom čase hoc aj v jednej z najvyšších ústavných funkcií.

V Dobšinského rozprávke prikázal richtár svojej budúcej žene prísť ani vo dne ani v noci, ani pešky ani vezky, ani nie na koni, po ceste i nie po ceste, ani oblečenej, ale ani nahej. A ona to dokázala, lebo veď nie nadarmo sa tá rozprávka volá Ženský vtip. Mňa však nikdy akosi neuspokojilo v škole aj doma ponúkané ponaučenie, že žene predsa nikto cez rozum neprejde. Nebolo to presné. Už ako chlapec som mal z toho príbehu tak trochu zakalený dojem, že richtár svoju milú hrkútavú holubičku vlastne sekíroval a ponižoval. Také slovenské prostonárodné MeToo. To on, nie ona, bol víťazom rozprávky, lebo on dosiahol, čo si zaumienil.

Z pôsobenia našej prezidentky Čaputovej mám porovnateľný pocit. Je múdra a krásna ako ruža v puku, ale víťazom je predátorsky richtár, ktorý dosiahol, čo si zaumienil – Ústav špeciálnej prokuratúry je zrušený.

Ústavný súd v tejto veci ešte nepovedal posledné slovo. Uvidíme. Ak však svoje rozhodnutie veľmi rýchlo nedoplní a nezastaví celú novelu, bude to opäť taká istá našská polovičatosť. Súčasná vládna koalícia si celkom bezostyšne, v takzvanom zrýchlenom konaní, v novele Trestného zákona odsúhlasila znásilnenie právneho systému demokratického štátu, ale Ústavný súd pozastavil len polovicu. Ako inak to nazvať, ak nie polovičatosť?

Polovičatosť dobra je teda prvou základnou prapríčinou retardácie Slovenska. Tou druhou je absolútna dôslednosť zla. Vidíme to v priamom prenose každý deň na práci Ficovej koalície. V ničení kultúry, prírody, spravodlivosti, vzdelania a demokracie sú bez rezerv.

Ak proti nim aj my pôjdeme na sto percent, bol by to hrom, a nie robota, ak by sme ten boj prehrali. Ale ak budeme tradične polovičatí, vládnuť nám budú ešte veľmi dlho.

Pokiaľ nepomrú.

 

Marec 2024

Teraz najčítanejšie