Denník N

Film, ktorý som preplakal

Možno je to trápne, ale priznať sa k niečomu takému nie pre muža ľahké. Nie som ten, ktorého by niečo len tak rozhodilo a „presladené“ romantické filmy sú asi to posledné, čomu by som venoval čas. Dokumentárny film 20 dní v Mariupole nemá však s nimi nič spoločné. Tých 90 minút hrôzy nedávno vysielaných na ČT2, aj po dvoch rokoch od začatia konfliktu na Ukrajine, by poriadne zatočilo takmer s každým. Takmer… Nie však s každým.

Každú chvíľu odvraciate zrak od obrazovky, zábery ničenia mesta a vraždenia ľudí vám prenikajú cez kožu. Telo vám stuhne, pociťujete zimnicu, zviera vám hrdlo, neviete sa poriadne nadýchnuť a po tvári vám tečú slzy. Uvedomujete si, aký je ten film tichý. Tichý, tichučký, počujete iba občasné tlmené výbuchy delostreleckých granátov a bômb a tichý, monotónny hlas komentujúci to, čo sa práve deje. Iba dodatočne si uvedomujete, ako sa tento dokument odlišuje od akčných filmov, pri ktorých ich tvorcovia tlačidlom na klávesnici počítača umelo pridávajú zvuk streľby, takže vám pri ich sledovaní ide uši roztrhnúť. No a výbuchy sú vďaka špeciálnej filmovej pyrotechnike tiež neprimerane nafúknuté. Ten umelý hluk a umelé scény, ktorým sa nedá vyhnúť, nás robia necitlivými k tichej a často surovej realite.

Ticho vo filme je mrazivé a v hlave sa vám zrazu objaví asociácia s tichým, monotónnym prejavom Jozefa Kuciaka na poslednom protestnom zhromaždení. Jeho slová o našej spoločnosti sa však nedalo nepočuť popri tých hlasnejších. Šli z nich hrôza, bolesť a sklamanie. U nás existoval čas, kedy šlo všeličo zmeniť k lepšiemu v úplnom pohodlí a bez veľkých obetí. Lenže teraz sa tu vytyčuje deliaca čiara, za ktorou to už bude vyžadovať skutočné hrdinstvo a ani to nemusí pomôcť. Presne tak, ako teraz v Rusku alebo v Bielorusku. O vážnosti situácie informujú mnohí, ale za asi najvýstižnejšiu správu o tejto katastrofe vďačíme Mariánovi Leškovi (odkaz).

Mariupol. Mesto akoby vygenerované špeciálnou filmovou grafikou pre film o zániku našej civilizácie. No scény ťažko zranených ľudí privážaných na nosidlách do trosiek nemocníc vás z prípadného omylu vyvedú. Strašné zranenia mladých, starých, žien vrátane tehotných, malých detí, batoliat, šestnásťročného chlapca. Vyčerpaní lekári, ktorí robia, čo môžu. Niekedy už len požiadajú, aby telá niekto zabalil do čiernych igelitových vriec a niekde pochoval. A ešte predtým srdcervúce náreky blízkych tých, ktorí práve umreli na operačnom stole. Zrazu sa na obrazovke objaví vystrihnutý záber Putina a Lavrova, ktorí niekde hovoria o zinscenovaných záberoch. A vtedy pri pohľade na nich vašu hrôzu vystriedajú hlboký odpor a skutočná nenávisť k týmto odporným, rôsolovitým gaunerom, ktorí sa v bezcitnosti v ničom nelíšia od Hitlera, Stalina, Eichmanna a podobných.

Pár dní na to, ako tento film vysielali na ČT2, sa pri výročí začatia vojny na Ukrajine objavuje na RTVS séria našich dokumentov „Tí, ktorí zostali“. Už to nie sú zábery v priamom prenose bojov, ale následky tejto vojny. Počúvame tam staršiu ženu v rozbitej dedine a poškodenom dome nariekať nad stratou svojich príbuzných a susedov. A inú o tom, v akých podmienkach držali Rusi ukrajinských civilistov, o ich vraždení, krádežiach všetkého možného, pretože pre „vymetanie fašizmu“ z Ukrajiny sa musia využiť všetky prostriedky. A ako to už býva, vo vašej hlave niečo prehodí výhybku a vy si spomeniete na svoju známu z bratislavského sídliska, ktorá vo svojom pekne zariadenom panelákovom byte, potom, ako sa dramaticky sťažuje na premiestnenie autobusovej zastávky pred domom o celých 30 metrov a hrôzach „éčok“ v sušienkach, začala tvrdiť ešte dávno pred naším „Veľkým“, že vojna na Ukrajine je výmysel. A ja rozmýšľam nad tým, ako by asi reagovala, keby jej obrovský dlhý panelák zasiahol jediný delostrelecký granát, a ako skoro by pochopila, aké dôsledky by to malo na všetkých jeho obyvateľov. Žiaľ, jej podobných je veľa. Nik z nich si nepoloží a ani nechce položiť túto otázku, pretože keby to urobil, musel by priznať, že s ním niečo nie je v poriadku. Bezcitnosť a slepota, to sú tie pravé slová. Zopakujme to znova, bezcitnosť a slepota, ale predovšetkým to prvé.

Po dopozeraní tých filmov sa cítite, ako by po vás prešiel parný valec. A keďže z vás vysali všetky emócie, už iba ľahostajne si pripomeniete tvrdenia nášho „Veľkého“, že žiadna vojna na Ukrajine nie je a tie jeho ďalšie táraniny o žiadnych našich zbraniach pre Ukrajinu. Poviete si, prečo to vlastne hovorí, predsa každý normálny človek by si mal povedať, no čo už, kvapká mu na karbid. Len on asi vie, že má za sebou tú moju známu a tisíce jej podobných, ktorým jeho reči nielenže nevadia, ale dokonca sa im páčia. A neozve sa ani nik z jeho koaličných druhov, pretože majú veľa inej, omnoho dôležitejšej práce. Ironicky poznamenajme: áno, rozumieme im, ale keby aspoň minister školstva a ministerka kultúry skúsili navrhnúť, aby správy RTVS označili príslušným piktogramom ako mládeži neprístupný program, pretože negatíva propagácie napríklad takého heroínu by sotva tromfli celospoločenský vplyv jeho strašných rečí. Alebo navrhnúť aspoň vypípanie jeho hviezdnych výrokov, tak ako v prípade vulgarizmov alebo obscénnych rečí. No nebuďme naivní, to by ministerka musela navrhnúť aj vypípanie svojich vlastných rečí.

Rozumiem brilantnej argumentácii Mariána Leška (kto by jej nerozumel), prečo tým „našim“ šlo o novelu Trestného zákona, rušenie Úradu špeciálnej prokuratúry a všetkého možného, ktoré tú našu, už aj tak kvôli nim zdevastovanú krajinu preklápajú na úplne inú koľaj. Nerozumiem však tým rečiam o popieraní vojny na Ukrajine. Predsa v bežnom živote by sme človeka s takýmito rečami označili za idiota. Dobre mienené rady R. Ficovi, že by sa mal ísť osobne pozrieť na Ukrajinu, sú smiešne. Aj keď je jasné, že nie je celkom v poriadku, nedá sa predpokladať, že verí, že každodenné zábery z Ukrajiny sú nakrútené v ukrajinských filmových ateliéroch. Mimochodom, je zaujímavé, ako zvykneme reagovať na tie najhoršie lži a nehoráznosti politikov. Priraďujeme im nejaké vysvetlenie, napríklad toho, prečo to hovoria. A zrazu sa tak stáva z normálneho hlupáka šikovný človek alebo dokonca génius. Spoznávate túto vetičku: Ako to ten Fico šikovne alebo geniálne urobil? Znie takmer ako gratulácia k výkonu. Paradoxne, občas aj z úst jeho oponentov. Tí sú však poslední, ktorých by to tešilo. Inak, pri tých rečiach o žiadnych našich zbraniach pre Ukrajinu, čo je, samozrejme, evidentná lož, vidíme, akú krvavú príchuť môžu mať kecy nášho hrdinu o mieri. Aký je ten pomer ruských a ukrajinských vystrelených delostreleckých nábojov? A, samozrejme, inej munície a iných zbraní?

Vráťme sa však k našim filmovým dokumentom o Ukrajine. Kým väčšinou z nás by poriadne zamávali, sú medzi nami takí, s ktorými ten film ani nepohne. Je prekvapujúce, koľko takto odolných tvorí početná skupina starších slovenských žien. Nie je to len úplná absencia citu a empatie, ale často aj obyčajná primitívna nenávisť k tým rozumnejším a odvážnejším. Máme v tom tradíciu už z čias mečiarizmu. V ešte exponovanejšej podobe vidíme tento postoj u mnohých ruských žien, ktoré posielajú na smrť svojich synov aj napriek tomu, že mnohým z nich sa do toho umierania „za vlasť“ nechce. Tie matky by uprednostnili svojho mŕtveho „hrdinu“ pred živým synom s normálnym životom a civilizovanými záujmami. Tragédiu týchto rodinných vzťahov názorne ukazuje film ruského (!!!) režiséra Andreja Lošaka Pretrhnuté putá.

Psychológovia tvrdia, že asi 10 % ľudí trpí nejakou poruchou osobnosti. Časť z nich je veľmi inteligentná a dostáva sa v mnohých profesiách vrátane politiky veľmi vysoko. Ich obrovskou výhodou je ich bezohľadnosť a bezcitnosť. Vždy je len otázkou času, keď úplne zruinujú miesto svojho pôsobenia. Rodinu, komunitu, organizáciu alebo celý štát. Môže to trvať krátko, ale aj celé roky. Títo ľudia veľmi dobre vedia, že im niečo chýba a vedia to zakrývať rečami, za ktorými však nie je vôbec nič.

Každý, kto prispel k tomu, aby sme tam hore mali niekoho z tejto skupiny nebezpečných psychopatov, by si mal položiť otázku, či naďalej trvá na tom, aby pomery na Slovensku zásadne ovplyvňoval niekto, kto tragédiu na Ukrajine vôbec nevidí, nemá ani elementárne poňatie o pojme vlastizrada, kolaborácia s agresorom a nemá ani nijaký odhad pre reálne hrozby štátu vrátane tých vnútorných. Pripomeňme však, že bez tých „spolupracujúcich“ by neznamenali títo ľudia vôbec nič. Takže nemýľme sa, naša budúca voľba zbabelého Potrebujemepokoja za prezidenta, ktorý sa tvári, že nič nevidí, je neustále tou istou mizernou voľbou do pekla.

Odkazy

https://www.youtube.com/watch?v=_va3ny5tGp4

https://en.wikipedia.org/wiki/20_Days_in_Mariupol

Teraz najčítanejšie

Karol Jesenák

Prof. Ing. Karol Jesenák, CSc.
Vysokoškolský učiteľ