Denník N

Prvé porno a všetko ostatné, čo som sa naučil o udávaní

Miroslav Pollák ma oslovil, aby som „za tých mladých“ napísal niečo do dôležitej knihy. Volá sa Udavačstvo a obsahuje všetko: kruté výpovede o zlobe, ktorá dokázala iným zničiť život, úvahy prečo je tak ľahké udávať aj svedectvá o „takej dobe“ a hentakých ľuďoch.

Je v nej Janovic aj Vilikovský, Pastirčák aj Leško, Földvári, Bútora, politológovia aj kňaz, historici aj umelci. Čo by som mohol pridať ja? Dlho som sa nechal prehovárať, a nakoniec napísal toto. Je to dôležitá kniha, tak si ju aj napriek tomu kúpte.

Ešte aj po rokoch ma udivuje ako jasná je tá spomienka. Bolo to jedno z tých období v živote, keď sa veľa vecí deje prvý krát a všetky tie zážitky nezmazateľne určia, ako budeme veci posudzovať do konca života.

Náš sused mal videoprehrávač, už som pár dní predtým vďaka nemu videl horor, ale teraz nám, mne a staršiemu bratovi, ktorý sa mal o mňa starať, pustil niečo iné.

Bola to nejaká podivná show, americký moderátor chodil po uliciach a pokúšal ženy, či by mu neukázali podprsenku, potom prsia, potom nohavičky a nakoniec niečo tmavé a brčkavé, čo som dovtedy nikdy nevidel a odvtedy až do dnešných dní už nikdy nespustil z hlavy.

V hlave mi ostal detail, ako pomocou stodolároviek primäl postaršiu dámu celkom nahú postaviť sa na vyvýšený schodík a do davu vykrikovať „Ja som Miss USA!“

Na mieste som musel bratovi prísahať, že to nikomu nepoviem. A naozaj som to plánoval aj splniť, aj keď hryzavé otázky sa vynárali a nechceli preč.

Lenže teraz, keď sa ma pri večeri mama opýtala na môj deň, mnou začali lomcovať celkom iné pohnútky. Dodnes si pamätám ako tie pocity nasledovali za sebou:

Chvíľa ticha, zrýchlil sa dych, pokušenie, a potom, nečakane ľahko prišlo uvoľnenie, keď som začul svoje ústa ako mame rozprávajú každý jeden detail o tom, čo som poobede robil.

Ach, to potešenie z rozprávania, že konečne viem niečo, čo mamu zaujíma, ako mi visí na perách, všetko chce vedieť – pýta sa a ja odpovedám.

A na konci sladká odmena z pochvaly, potľapkanie po pleci, že som urobil správnu vec, že ja som ten dobrý – to všetko dochutené vedomosťou, že brat bude potrestaný, no ja už mám svedomie čisté. Nebolo ničoho krajšieho.

Neviem, prečo práve táto spomienka ostala taká jasná, ale cez jej priezor odvtedy posudzujem a vnímam všetky drobné bonzáctva, ktoré som mal kedy možnosť vidieť. Spolužiak donáša učiteľke, kolega šéfovi, jedna ohovára druhú, tretí štvrtú.

Vďaka tejto spomienke navždy budem vedieť, aké ľahké a chutné je, keď človek môže niečo také vykonať.

Po tejto epizóde začalo v mojom živote obdobie, keď som na brata bonzoval úplne všetko. Sladko a opojne, s chuťou a veselo! Natieral som brata tak ľahko ako maslo na chlieb.

No malo to jednu veľkú nevýhodu – tak isto začal brat bonzovať aj na mňa. Trvalo niekoľko rokov, kým sme pochopili, že dohodnúť sa je pre obe strany výhodnejšie a podpísali pakt o neútočení.


Počul som to nedávno hovoriť do kamery jednu redaktorku, keď ju iný novinár spovedal, prečo sfalšovala reportáž. „A to je podľa vás kolegiálne, takto tu chodiť a vypytovať sa ma na kameru?“

Kolegialita, aký krásny eufemizmus, my Slováci ešte radi pridáme „neser si do vlastného hniezda!“

A to je tá druhá stránka bonzovania, opačná, akoby dve peklá vždy rady chodili v páre. Máme cenu „Biela vrana“ pre tých, ktorí nemlčali, keď sa diala neprávosť, je nevšedné, ak počujeme, že sa niekto priznal, že mu ponúkali úplatok, alebo úplatok žiadali. Prečo? Lebo to nikto nerobí!

Raz bonzujeme, aj keď netreba, inokedy, keď treba nemlčať, mlčíme. Akoby sme už niekde v genetike mali zabudované, že keď ide o to či pustiť hubu špacír, alebo ju držať, vždy záleží iba na tom, aká je cena – či tým získam alebo stratím.

Môj sused už má dávno deti, brat sa oženil, vždy sa naširoko usmievajú, keď ma vidia, podávame ruky a pýtame sa, ako ide život.

Aj mi vtedy vždy napadne, či si ešte pamätajú, ako som ich vtedy, dávno nabonzoval. Bojím sa spýtať, ale z ich tvárí čítam, že nie. Zabudli. Žijú si šťastne, len ja ešte aj dvadsať rokov potom musím žiť s tým, hoci malým, ale aj tak – pocitom viny.

Celkom ma to štve, nezdá sa mi to spravodlivé a hnevám sa za to na nich. A niekedy, naozaj niekedy si kladiem aj takú otázku, či tým dvom tú moju zradu vlastne vôbec niekedy odpustím.

A to je všetko čo viem o udávaní a živote.

Vyšlo v knihe Udavačstvo (Kalligram, 2015). Kúpite si ju tu.

Teraz najčítanejšie