Denník N

nevera

Jana, zrelá žena, otvára svoje boľavé srdce. Prvé slzy sa kotúľajú po tvári. Manžel sa zahľadel do svojej mladej kolegyne.

Dlhú dobu, možno aj viac ako pol roka, iba cítila, že sa čosi deje, no nevenovala … nechcela tomu venovať pozornosť. Dokonca ani náznaky v rozhovoroch so svojimi priateľkami nechcela vnímať. Nie, priamo jej to nikto nepovedal. Že prestal prejavovať túžbu, považovala skôr za dôsledok jeho vysokého pracovného vyťaženia a aj vyššieho veku. A jej to vlastne ani nechýbalo.

Kedy na to prišla? Náhodu … aké klišé … ako z filmu … Kamsi sa ponáhľal. Zazvonil mu telefón. Rýchlo ho vybavil, položil na stôl a odbehol do kúpeľne. Nechal ho odomknutý. Nevie, prečo ho vzala do ruky. Ťukla na ikonku esemesiek, najnovšia bola akási Katka, bez fotky. Teším sa miláčik, bolo pod jej menom. Iba zľahka sa dotkla toho textu. Hrôza … A hnus! Skoro sa povracala z tých nechutností. A došlo jej, že nejde na žiadnu pracovnú večeru, ale za ňou. Nie, nič nespravila, ani nič nepovedala. Dokonca ani na to, keď hovoril, že sa vráti možno až nadránom. Celý večer preplakala.

Áno, všimol si na druhý deň, že sa niečo stalo, aj sa vypytoval, ale nepovedala nič. Nedokázala. Najstarší syn má svoju rodinu, žijú ďaleko, prichádzajú len na sviatky. Obe dcéry ešte študujú, v Prahe a v Košiciach. Keď boli naposledy doma, pýtali sa, čo sa deje. Nič, povedala. Tiež to citili. Nie, jeho sa asi nepýtali. S ním asi také dôverné rozhovory nevedú.

Čo má robiť? Má mu zbaliť kufre? Vyložiť ich pred dvere? A vymeniť zámok? Alebo to trpieť a tváriť sa šťastne? Robiť mu scény? Vyžalovať sa deťom?

Neviem.

Lichotí mi, že mi dôveruje až tak, že si predomnou vyliala svoje srdce, no zároveň ma mrzí, že neviem, čo by pomohlo. Tak poviem len, že som kedysi počul, že manželstvo nie je o tom, aby mne bolo dobre s tebou, ale aby tebe bolo dobre so mnou. Ostro na mňa pozrie. Viem, nemal by to robiť. Áno, jeho sa to tiež týka. Verím, že ona sa snaží viac. Ale nakoniec uzná, že nemá moc zabrániť mu v tom. Jedinú moc má nad sebou samou. To vie. Lenže čo s tým? Neviem.

Po viac než roku sa nám stretnú pohľady na akejsi konferencii. Usmeje sa na mňa. Aká náhoda, hovorí, zrovna včera mi priniesol kyticu ruží. Bielych, vie, že také sa mi páčia. Nie nemala meniny ani narodeniny. Žiadny sviatok. Len tak. Prvý krát od jej päťdesiatky. Áno, už pár týždňov cíti, akoby sa čosi v ňom pohlo? Nevie, či sa rozišiel s tou mladou kolegyňou, ale už dlhšiu dobu necíti jej parfém na jeho košeli. Nič nepovedal, len pohľad mal taký ťažký. Tak sa mu poďakovala – tak vrúcne – a usmiala sa naňho.

Čo sa vlastne stalo? Vraj som mal pravdu. V čom? No v tom manželstve. Hádam mesiac jej trvalo, kým jej došlo, čo to znamená. Rozmýšľala, čo ho od nej odrádza, čo sa mu môže nepáčiť. Najskôr ju nič nevedelo napadnúť. Predsa robí všetko iba preňho a najlepšie ako vie. Ale potom sa jej niektoré veci začali samy od seba ponúkať. Napríklad, keď zavolal, kedy asi príde domov, urobila mu teplú večeru. Prvý krát mu skoro oči vypadli, ale zjedol ju schuti. Prestala nechávať rôzne veci porozkladané po dome, lebo na to občas šomral, začala ich ukladať na svoje miesto. Ani raz nevzdychla, keď mu žehlila košele, hoci to chcelo veľa sebazaprenia. Nevyčítala mu, že sa neozval kde je, ani že prišiel neskoro. Ovela častejšie sa naňho usmievala. Začala sa krajšie obliekať … preňho. Len také drobné, jednoduché veci.

Zozačiatku to bolo veľmi ťažké. Ale len do momentu, kým sa nerozhodla odpustiť mu. Aj keď sa k ničomu nepriznal a o nič neprosil. Ona vlastne oficiálne stále nič nevie. Spätne si uvedomila, že robenie dobrých vecí preňho a to napriek všetkému, jej dodávalo silu. Akosi ju uschopňovalo odpustiť mu.

Raz, nie tak dávno, keď prišiel domov zasa nadránom, akože z pracovnej večere a ľahol si na svoju stranu postele, chrbtom k nej, pritúlila sa k nemu. Prekvapila ho. Myslel, že spí. Nie, nič nepovedal, ani nič nebolo, no neodtiahol sa. Tak to tak začala robiť vždy. Občas sa jej zdalo, akoby chcel niečo povedať. Keď sa im stretli pohľady, odvrátil sa. Nechala to tak. Nesťažovala mu to.

Dcéry jej tiež hovorili, že je akási iná. Len sa usmiala.

Vie, že nemá čo stratiť. Môže iba získať … späť jeho srdce.

Teraz najčítanejšie

Ján Pišta

Jednoduchá rada, alebo len trochu iný pohľad na skutočnosť, nás dokážu dostať z ťažkostí a zdanlivo neriešiteľných situácií.