Prestaňme fandiť politikom
Rok 2016 sa dá nazvať supervolebný. Teda dá sa tak nazvať nami, čo sledujeme súčasne predvolebné kampane našich parlamentných aj amerických prezidentských volieb. Medzi týmito dvoma udalosťami sa dajú nájsť viaceré paralely a zároveň odkrývajú v plnej nahote jeden pre mňa veľmi znepokojivý fenomén – voliči sa nesprávajú ako občania svojej krajiny, ktorí by chceli jej čo najlepšiu správu, ale ako fanúšikovia politikov.
Začnem pri tých paralelách. Za oceánom aj u nás ľudia dávajú jasne najavo, že politický mainstream je v kríze. Umiernení republikáni sú v USA ohrozeným druhom, pravica na Slovensku je rozbitá. Aj tam, aj tu zaberajú vyprázdnené pozície politickí dobrodruhovia, tam Drumpf, tu K&K. Debata v GOP sa zredukovala na vzájomné urážky a plány odtrhnuté od reality. U nás chcela najsilnejšia strana obmedziť predvolebnú kampaň na problém migrantov, pričom však úplne obišla reálny a vážny problém emigrácie, úniku mozgov, a pozornosť sa snažila upriamiť na pre nás zatiaľ a asi aj dlhodobo marginálny problém imigrantov. Aj keď na druhej strane to chápem, predstierať ochranu pred niečím, čo sa nás takmer netýka, je jednoduchšie ako riešiť problémy, ktoré sa nás naozaj dotýkajú. Osobnostne i programovo nevýrazná opozícia vôbec nedokázala reagovať, takže nebyť sestričiek, učiteľov a pár odvážnych novinárov, debata o tých skutočných problémoch, ktoré sa nás priamo dotýkajú, teda stav zdravotníctva a školstva, korupcia a politizácia polície a súdnictva, by ani neprebehla. Takto sa o najväčší predvolebný diskomfort vládnej strany postarali nepolitické sily. Je otázne, či sa v USA dostane aj na reálne problémy, alebo sa bude debatovať iba o jednom narcistickom dobrodruhovi s názorovou konzistenciou rybky Dory a podporou veľkého čarodeja s ešte väčším bielym klobúkom, takým veľkým, že doň musel vystrihnúť diery na oči, ale verím, že keď očarenie voličov tlčhubom opadne, dostanú sa na rad konštruktívne diskusie. Hoci po utorku…
Najväčším nebezpečenstvom tohto vývoja je redukcia politických tém na úroveň prvej signálnej sústavy. Využívanie najprimitívnejších emócií ako je strach a hnev síce prináša okamžitý efekt, ale z dlhodobého hľadiska vedie ku katastrofe. Jednu takú sme zažili v prvej polovici 20. storočia, keď režimy postavené na podnecovaní primitívnych emócií eskalovali v najnižšom bode ľudskej histórie. A keď sa niekto nevie poučiť z minulosti, asi mu nie je pomoci.
Hranie na primitívne emócie majú populistickí politici s niekým spoločné. S kým? Tak si to zoberme po rade. Vyvolávanie strachu pred cudzím. Presviedčanie, že iba doma sa môže človek cítiť v bezpečí. A doma znamená pod dohľadom. A že iba on to s vami myslí dobre, iba on vás má naozaj rád, iba jemu môžete veriť. A keď jeho budete milovať, on sa o vás postará. Nemusíte sa starať o seba, on vám poskytne istotu. A aj keď niekedy máte pochybnosti o tom, čo robí, musíte ich hneď zavrhnúť, lebo hoci máte pocit, že on robí chyby, že vám dokonca nejako škodí, ten pocit je nesprávny a je vaša chyba, že ho máte. Niečo vám to pripomína? Áno, populistickí politici sú úplne rovnakí ako psychopatickí vodcovia siekt. A keď si pozriete rozhovory s nasledovníkmi, teda pardon, voličmi Drumpfa, či jeho slovenských klonov, máte pocit, že sledujete nasledovníkov Davida Koresha. Pre vodcu obetujú aj sami seba, za vodcom pôjdu aj do plameňov pekelných.
Ja chápem, že človek vo víre diania, najmä pri súčasnej „guľometnej paľbe“ tragédií a škandálov, potrebuje pocit istoty. Lenže hľadať ju niekde inde ako v sebe je a priori nesprávne. A už vonkoncom nemôžeme žiadať garanciu istoty od politikov, lebo tým im dávate moc, ktorej neodolajú. Jediné, čo je bezpečné od politikov žiadať, je to, aby nám vytvárali podmienky pre slušný život a realizáciu. Nič viac. A hlavne im nesmieme dôverovať. Nesmieme im veriť ani slovo, presviedčať nás musia skutkami.
Nesmieme im fandiť. Nie sú to speváci, speváčky ani hudobné skupiny. Nie sú to športovci, športové kluby, ani reprezentácie. Tým fandiť môžeme, lebo od nich čakáme iba dobré koncerty, albumy, výkony, víťazstvá, zábavu. Nečakáme, že nový album Radiohead zmení svet (ale na Pohodu by mohli prísť…). Nečakáme, že Veronika Velez-Zuzulová nás lyžami ochráni pred korupciou. A aj ten Peťo Sagan oveľa viac pomôže svetu, teda minimálne mládežníckej cyklistike na Slovensku tak, že podporí „rodný“ klub, ako vyjadreniami po zisku titulu majstra sveta, hocijako boli pekné a úprimne myslené.
Od politikov však žiadame, aby svet menili. Od tých slovenských minimálne ten slovenský. Ale fandiť im v tom netreba, to im nepomôže. Pretože k fandeniu patrí tak trošku nekritický obdiv, svojej obľúbenej skupine odpustíme horší album, obľúbenému klubu odpustíme prehru. Politikom aj nám však oveľa viac pomôže náš kritický dohľad. Upozorňovanie na nedostatky. Návrhy zmien. Aktívny prístup k vlastnému životu. A keď nebudeme politikom fandiť, keď od nich nebudeme čakať, že budú morálnymi vzormi, vodcami, ale našimi zamestnancami, ktorých si platíme prostredníctvom daní, aby nám vytvárali podmienky na život a prácu, nebudeme sklamaní. Lebo všetci robia chyby. Všetci sa môžu namočiť, či rovno topiť v bahne. A na každom z nich už nejaká tá špinka pristála. A väčšina z nich pre svoje vlastné ego už nedokáže vnímať realitu.
Politikov však musíme hodnotiť v kontexte toho, ako pracujú pre nás, nie toho, čo nám rozprávajú. Či sú manažérmi s víziou, alebo iba neschopnými, ale zato urečnenými údržbármi. Či nám reálne pomáhajú, umožňujú nám rozvíjať sa, tvoriť, podnikať, nekladú nám polená pod nohy. Či nás nepresviedčajú, že len oni vedia, čo je pre nás dobré, že len oni sú tí, ktorým môžeme dovoliť riadiť naše životy. Buďme kritickí, buďme nespokojní, žiadajme od nich veľa. Pýtajme sa ich, čo oni naozaj robia pre nás a nedovoľme im žiadať, aby sme my robili niečo pre nich. My pre nich totiž robíme už teraz až priveľa.
A hlavne, prestaňme im fandiť!
