Denník N

Smutný príbeh slovenských sestier

Boj zdravotných sestier za zlepšenie ich biedneho postavenia netrvá krátko a, úprimne, je plný smutných prehier. Prehier nás všetkých.

Na úvod je vhodné vysvetliť prečo toľko kriku. Sesterský stav je dlhodobo prestarnutý a preťažený. Priemerný vek sestry je 47 rokov a na 1000 obyvateľov ich vychádza menej než 6. V Česku je to 8,1 a priemer EÚ je 8,0. A pritom, sestry sú v zdravotníctve nenahraditeľné. Niektoré štúdie ukazujú, že ich počet má na zdravotný stav pacientov s rizikom smrti dokonca väčší vplyv než počet lekárov (napr. tu alebo tu). Monitorujú pacienta, dávkujú mu lieky a vykonávajú priebežnú starostlivosť. Málokto by si pre seba či svojich blízkych dobrovoľne vybral vyhoretú a mizerne zaplatenú sestru. No napriek tomu, je to práve to, čo v zdravotníctve už dlho máme.

Celý príbeh sa tiahne od roku 2004, …

… keď boli sestry vyňaté zo zákona o verejnej službe, čím prišli o podstatné benefity. Po dlhom čakaní sa im podarilo vydupať si zákon až na konci Radičovej vlády. Jedna z mála výhier slovenských sestier v histórii však netrvala dlho. Čoskoro prišiel pán Dragula s Ústavným súdom a bolo po zákone. Ani nasledovná protestná stanovačka v roku 2013 nepriniesla veľa ovocia. Sestry po nej odišli spred Úradu vlády unavené, ale podľa vlastných slov, so zdvihnutou hlavou. Ťažko ale veriť, že sa tak ozaj cítili. Tieto neúspechy im na sebavedomí určite nepridali a tak, keď sa minulý rok chceli postaviť proti navrhovanému zákonu o odmeňovaní zdravotníckych pracovníkov, chýbala im podpora aj z vlastných radov.

Zákon by sestrám podľa všetkej logiky vyhovovať nemal – pri jeho tvorbe sa k nim nesprávali ako k partnerovi, výška mzdového základu nezohľadňuje roky praxe a koeficienty sú nižšie než im plynuli z Radičovej zákona. Vysokoškolsky vzdelaná sestra špecialistka tak podľa neho nemá garantovanú ani priemernú mzdu v hospodárstve. Nehovoriac už o tom, že za celé štyri roky sa nik nezaoberal témou preťaženosti a starnutia sestier. Do protestu sa ich však aktívne nezapojilo viac než 1500, z ktorých do finále prišlo len niečo vyše 500 sestier.

Dnes už možno s istotou povedať, že sestry opäť raz prehrali.

Čím to bolo? Ťažko povedať, špekulovali už mnohí. Je treba priznať, že ich stratégia nikdy nebola premyslená a už vôbec nie dobre prevedená. Ísť do otvoreného boja so 4-percentnou podporou vlastných a neistou podporou verejnosti nesľubovalo veľké víťazstvo.

Neschopnosť zjednotiť sa, zlá komunikácia navonok a absentujúca exit strategy boli nepochybne mínusom na strane sestier.

K jednote im však iste nepomohlo, že po novele trestného zákona v roku 2013, ostali bez praktickej možnosti štrajkovať. A podať výpoveď chce väčšie gule ako platiť si pár týždňov poistenie. Bol však toto rozhodujúci faktor? Oproti sile lekárov im chýba presvedčenie o vlastnej nenahraditeľnosti. Ich loajalita voči nemocnici, pacientovi či svojmu pánovi doktorovi je, zdá sa, stále silnejšia než voči vlastnému stavu. A napokon, ich osobné finančné zásoby sú nepochybne slabšie, než tie lekárske – proste blúdny kruh.

Klinec do rakvy však zatĺkol niekto iný.

Keď sestry v roku 2013 stanovali, priniesla im ministerka Zvolenská aspoň polievku, na znak dobrej vôle. Požartovala, odfotila sa a presviedčala, že za sestry bude lobovať vo vláde a potom spolu pôjdu všetky na oslavnú stanovačku. A hoci to pravdepodobne nemyslela ani trochu vážne, aj toto bolo dôstojnejšie než prístup, ktorý zažili v uplynulých mesiacoch.

Ministerstvo a neskôr vláda zvolili už v počiatkoch z hľadiska vyjednávania a snahy zachovať mier,  absolútne deštruktívnu taktiku. Namiesto dialógu minister verejne a bez vysvetlenia označoval vedenie sestier za klamárky a tie, ktoré s nimi súhlasili poľutoval a prehlásil za zmanipulované. Od tej chvíle prestal rešpektovať existenciu reprezentácie. Prijatia sestier sa prakticky nekonali a ak, mali výslovne formálny charakter. Dal jasne najavo, že tak dlho ako to len bude možné sa bude tváriť, že sestry (ani problémy, o ktorých hovoria) neexistujú. Medzitým dianie v nemocniciach naznačovalo, že tí, ktorí pamätajú praktiky bývalého režimu ešte zjavne nie sú v dôchodku. Vrážanie klinu do kolektívov, vydierania – prinajmenšom psychologické, niekoľko šikovných pascí a podľa všetkého tiež zastrašovanie priniesli očakávané výsledky. Aj tých pár zapojených sestier ubúdalo ale hlavne, nepripájali sa nové. Problém už bolo veľmi jednoduché bagatelizovať a zo správ postupne vytlačiť. Tón na záver potvrdil samotný premiér, keď ruku – akože podanú na dohodu – ako v trápnom vtipe stiahol a sestry nechal stáť bez práce pred bránami nemocníc.

Takýto prístup si nikto z nás nemôže dovoliť.

Nech už pripíšeme zlyhanie štrajku komukoľvek, nepopierateľne signalizoval existujúci problém v slovenskom zdravotníctve. Jeho zmietnutím zo stola spôsobom, ktorý si vláda zvolila pacientovi nepomohla. Okrem toho, že máme dnes v zdravotníctve menej sestier, vláda zas o niečo viac zdecimovala vnútornú snahu o zmenu. Tým sestrám, ktoré boli ochotné riskovať povedali, že sú smiešne a hysterické. Napriek dôkazom o tom, že naše zdravotníctvo sa blíži k hranici, keď jeho náprava bude neporovnateľne drahšia a náročnejšia, a že pacient nie je v takom bezpečí ako by sa patrilo, nedostali priestor byť vypočuté.

Problémy, o ktorých hovoria nemiznú z obrazoviek, tak ako ony. Práve naopak, budú sa len prehlbovať. Vláda, nech už v nej sedí ktokoľvek, nemá záujem verejnosť informovať o tom, čo nefunguje a prečo nemáme pripravené riešenie. Preto potrebujeme, aby aktéri zvnútra komplikovaných systémov, akým zdravotníctvo nepochybne je, boli ochotní indikovať problémy. Jednať s nimi s dešpektom preto nie je len neslušné, ale z pohľadu spoločnosti aj nepraktické a my by sme to nemali tolerovať.

Čo s tým?

Fungujúca demokracia je večný zápas. Nie je to stav dokonalosti ale neustále vyvažovanie protichodných síl. Jej výhodou je, že keď v nej má občan pocit, že sa sily vychyľujú, má k dispozícii diapazón nástrojov ako rovnováhu navrátiť. Sestry si zvolili výpovede, učitelia demonštrácie, nepoctivých úradníkov možno strašiť infozákonom. No a v neposlednom rade tu máme voľby. A pokiaľ sú tie slobodné, máme stále možnosť ovplyvniť napríklad aj to, akí ľudia budú hovoriť so zdravotnými sestrami v budúcnosti.

 

Teraz najčítanejšie

Zuzana Vargová

Zameriavam sa na zdravotníctvo a súvisiace témy sociálnej starostlivosti. Na Slovensko som sa vrátila z presvedčenia, že krajina je obrazom ľudí, ktorí v nej žijú a toho, akú ju chcú mať. Ja by som chcela krajinu, ktorá je spravodlivá, tolerantná, moderná a ľudia si v nej pomáhajú. Vždy keď mám pocit, že to môže pomôcť, napíšem sem o tom, ako to dosiahnuť.