Denník N

O sopečnom prachu, tichom raste a kolektívnom vedomí – tri stretnutia s islandskou literatúrou

O islandskej literatúre sa toho u nás veľa nenahovorí. Island je pritom známy svojím pozitívnym vzťahom a prístupom k literatúre, knihám, spisovateľom a všetkému, čo s knižnou kultúrou súvisí.
Už dnes o 19. nás v bratislavskom Artfore návštevou poctí živý dôkaz islandskej kultúrnosti – spisovateľ Sjón.

Jeden zo základných kameňov severskej rozprávačskej kultúry, ságy, majú svoje korene práve na Islande. Hoci je Island ešte relatívne mláďatko – sto rokov samostatnosti oslávi až o dva roky –  môže sa tak už celých tisíc rokov hrdiť pozoruhodným literárnym dedičstvom, na ktoré úspešne nadväzuje do dnešného dňa.

Hoci má Island len okolo 300 000 obyvateľov, vydáva sa tam pozoruhodný počet kníh. Rôzne štatistiky uvádzajú mierne odlišné čísla, priemerne však 1500 kníh ročne znie dôveryhodne. Priemerný náklad beletrie sa uvádza okolo 1000 kusov (čo nie je veľmi odlišné od Slovenska, ktoré má však počet obyvateľov viac ako päť miliónov). Údajne až 93 % obyvateľov prečíta aspoň jednu knihu ročne a pre vyše trištvrtinu obyvateľstva je tradičným – a obľúbeným – vianočným darom kniha.

Keď sme už pri tých Vianociach – fenomén „jólabokaflód“, teda „vianočná záplava kníh“ je celonárodne známy a tradične obľúbený. Práve predvianočné obdobie je časom, kedy vychádza prevažné množstvo kníh. Sprevádzajú to najrôznejšie literárne akcie a besedy, hrubé knižné katalógy do každej domácnosti a Reykjavík od októbra do decembra žije literatúrou a horúcimi knižnými tipmi. Nečudo, že ho v roku 2011 UNESCO vyhlásilo Mestom literatúry.

U nás sa však toho o islandskej literatúre veľa nenahovorí. Ako-tak známy, aj to skôr u starších generácií, je možno Halldór Laxness, ktorý v roku 1955 získal pre malý a mladý Island Nobelovu cenu za literatúru, takže v nasledujúcich rokoch boli potom jeho knihy preložené aj do slovenčiny. Vďaka masívnej obľube, ktorej sa u nás teší severské krimi, vieme, že tento žáner je populárny a hojne produkovaný aj na Islande. Zo súčasnej beletrie sme tu však až donedávna nemali naozaj prakticky nič.

Našťastie, situácia sa trochu zmenila a v posledných dvoch-troch rokoch vyšli hneď tri veľmi dobré knihy troch zaujímavých islandských spisovateľov. Všetky tri v príjemných prekladoch Zuzany Stankovitsovej, ktorá tak zjavne vykročila nielen správnou nohou, ale aj správnym smerom. Ostáva nám len dúfať, že príliv kvalitnej islandskej literatúry týmto len začína.

Islanďania sú obvykle považovaní za málovravných. A ich romány často tiež. Spravidla nejde o žiadne plastické trojgeneračné ságy – hoci istým spôsobom možno predsa -, ani o hĺbkové psychologické rozbory – hoci istým spôsobom možno predsa. Často sú však ukážkou práve toho, že aj málo slovami sa dá povedať veľa, a že ticho niekedy kričí možno najhlasnejšie.

Sjón: Máni Steinn – Chlapec, ktorý nebol 

Rozsahom útla novela toho tématicky ponúka viac než dosť. Pohľad na historický Reykjavík z obdobia konca druhej svetovej vojny, kedy sa Island zároveň osamostatňuje od Dánska, vyčíňanie španielskej chrípky s nezanedbateľným množstvom obetí, či výbuch sopky Katla. Všetko toto však tvorí len kulisy pre osobný príbeh Mániho Steinna – chlapca, ktorý s ľahkosťou uspokojuje majetnejších mužov a vo voľnom čase vášnivo rád navštevuje kino.

Čítanie knihy Máni Steinn je ako listovanie fotoalbumom. Príbeh nestojí na rozvláčnych dialógoch, skôr na jednotlivých scénach, krátkych, avšak úderných a zrozumiteľných. Kapitoly sú stručné, jazyk miestami vyslovene úsporný. Napriek tomu však autor na zarážajúco malom priestore dokáže vykresliť plnokrvný príbeh ľudského vykorenenia i nájdenia seba samého.

Sjón je na Islande bez preháňania kultúrnou celebritou. Známy je však aj mimo Islandu, okrem iného aj vďaka spolupráci s Björk. Vo svojej tvorbe s obľubou využíva mýtické prvky, symboly, či až surrealistické prvky. Písaniu svojich kníh sa podľa všetkého venuje poctivo a dá si námahu s dohľadaním historických detailov a skutočností. Aj to nepochybne prispelo k uveriteľnosti a plastickosti knihy Máni Steinn – Chlapec, ktorý nebol.

Auður Ava Ólafsdóttir: Ratolesť

Ratolesť je kniha z úplne iného súdka. Poetická, ale nie sentimentálna, ľahučká, ale nie povrchná. Tam, kde v Mánim Steinnovi cítiť pod nohami sopečný prach, tu rastie tráva. Pokojný príbeh o stratenom a (znovu)nájdenom, o prerode z chlapca v muža, o ceste a cieli, o ružiach, dieťati, láske, jedle… a to všetko tak príjemne civilne a zrelo, ako sa často nevidí.

Hlavný hrdina nás v prvej polovici knihy berie na najpokojnejší a najhĺbavejší roadtrip všetkých čias, keď sa z Islandu presúva do bližšie neurčenej krajiny niekde na juhu. Hľadá kláštor, kde má v pláne vrátiť zanedbanej záhrade jej dávnu krásu. Zápletka znie takmer rozprávkovo, kniha je však napísaná súčasným jazykom, postavy aj ich správanie sú aktuálne a zrozumiteľné. Obyčajné postavy žijúce relatívne bežnými životmi riešia každodenné situácie. Napriek tomu však na knihe nie je všedné vôbec nič.

Oceňujem tiež dvojsečnosť zvoleného slovenského názvu – „ratolesť“. Už názvom tak kniha odkazuje k obom dôležitým líniám v príbehu – ružiam a dieťaťu – a už v názve ich takto symbolicky spája. Prepašovať do prekladu podobne vydarené slovné hračky je vždy malé víťazstvo.

„Poté se s ní rozloučím podruhé a popřeju jí šťastnou cestu a ještě jednou jí řeknu, ať si nedělá starosti; být chlap znamená umět říci ženě, aby neměla zbytečné starosti.“

Jón Kalman Stefánsson: Letné svetlo a potom príde noc

V susednej Českej republike objavili Stefánssona už dávnejšie a jeho knihy preložili a vydali hneď tri. Nám musí zatiaľ stačiť jediná – nech nám je útechou, že ide o neobvykle krásnu knihu. Ako obsahom, tak formou. Hoci aj predchádzajúce spomínané dve knihy od Slovartu majú obálky v réžii Doda Dobríka tradične vydarené, pri knihe Letné svetlo a potom príde noc sa Artforum predviedlo a v grafickej úprave Márie Rojko s ilustráciou Miloša Koptáka na obálke vydalo ojedinele krásnu knihu.

Samotný príbeh zaujme už originálnym kolektívnym rozprávačom – my, dedina kdesi na západnom pobreží Islandu. Dej je opäť poskladaný skôr z čriepkov a celkovo sa vytvára ako mozaika. Jedinečný je najmä jazyk. Nečakané, poetické obrazy a prirovnania sa striedajú s veľmi civilným popisom činností, metafory a symboly strieda takmer divadelný zápis dialógov. Explicitná až prízemná scéna a v nej z ničoho nič myšlienka, ktorú možno bez ostychu či posmechu nazvať hlbokou.

Letné svetlo a potom príde noc je freska, ktorá žije, dýcha, smeje sa a plače, umiera a žije ďalej. Taká neobyčajne obyčajná dedina, so svojimi postavičkami, ich činmi, osudmi a myšlienkami. Ale najmä, čitateľský zážitok, z ktorého chutí každé sústo.

Knihy „Ratolesť“ a „Máni Steinn – Chlapec, ktorý nebol“ na recenziu poskytlo vydavateľstvo Slovart.

Teraz najčítanejšie

Eva Lavríková

Vášnivá nordistka, čitateľka z presvedčenia. Prekladateľka, učiteľka, aktivistka.