Tento článok je napísaný tak z mojej skúsenosti, ako aj na základe rozhovorov s ďalšími zahraničnými lektormi a učiteľmi, s ktorými som sa o tejto problematike bavil.

Kolektívne klamstvá, kolektívna lenivosť

Semester sa začal v polovici októbra. International Economics, predmet, ktorý som mal učiť, je povinne výberový. V prvom týždni bola jeho prezentácia študentom, po ktorej sa zapísali na predmety (tak, že si vytrhli zo zošita papier a napísali naň svoje meno a vytúžený predmet). Prvá hodina mala byť v pondelok druhý týždeň, ale kvôli sviatku odpadla. Z 10 hodín nám ostávalo 8. Hodina odpadla aj v tretí týždeň (a neskôr aj v siedmi), no za ten čas som sa dostal k mailom študentov, pripravil prípadovky a poslal im ich aj s pokynmi.

Napísal som učiteľke, ktorá predmet prednášala, že kedy a kde je hodina a nech mi pošle update sylabu, keďže jej sylabus bol nastavený na raz toľko hodín. A čakal som. Napísal som jej zhruba tri maily, na ktoré mi poctivo neodpovedala. V piatok, víkend pred prvou hodinou, mi konečne prichádza mail, v ktorom sa mi ospravedlnila, ale že na poslednú chvíľu boli nejaké zmeny a bude sa učiť iný predmet a to Economics of European Integration a v prílohe mám sylabus.

Hneď som šiel za dekankou. Tá si zavolala zodpovednú učiteľku, ktorá jej vysvetlila, že je to len formálna záležitosť. Že len študenti chceli čosi konkrétnejšie. Napriek tomu, že v maile bolo dosť jasne napísané, že ide o „nanovo schválený predmet“ a že osnovy boli na 90% odlišné. Dekanka proti ničomu nenamietala. Nechcelo sa jej tým zaoberať, bolo jej ukradnuté, že uprostred semestra sa mení celý predmet. Bolo jej jedno, že jej jej podriadená klame.

Navyše mi učiteľka vysvetlila, že sa netreba rigidne držať starých osnov a že si môžem učiť, čo chcem. Že mám slobodu. Pýtal som sa, ako je to možné, keďže sylabus je úplne iný. Bolo mi povedané, že nie je. Po dvadsiatich minútach som sa zbavil akejkoľvek nádeje zosúladiť sa s učiteľkou. Nedokázal som sa zbaviť dojmu, že zjavne nemá poňatia, čo bude učiť o 2 týždne, ak vôbec vie, čo bude učiť v pondelok. A že mi klame.

Podobne absurdná situácia nastala v novembri, keď mi napísala, že od ďalšieho týždňa mám učiť jeden krúžok 12 hodín týždenne. Ohradil som sa, že je nemožné, aby som sa na také kvantum pripraviť v taký krátky čas, kým ona sa čudovala, ako je to možné, veď deklarujem, že som to študoval a mám tieto základné informácie. Mať vzdelanie a byť pripravený učiť je pre ňu to isté.

Ako som sa neskôr dozvedel – a úplne mi to do toho celého zapadá – vyučovanie v Albánsku prebieha tak, že sa učiteľ posadí pred veľkú skupinu študentov (na základnej škole často 40-50, na vysokej aj viac, sediaci aj po troch v lavici), otvorí knihu a číta. Áno, takto je možné zrazu učiť 12 hodín týždenne jednu skupinu. Čo z toho ale kto má?

Nikto nič a to je každému jedno. Dostal som učiť krúžok a až na hodine som zistil, že ten predmet je oficiálne v albánčine a minimálne polovica nevie ale absolútne anglicky. Nakoniec som si vymohol rozdelenie krúžku, no predstava učiteľky bola taká, že sa tam postavím a budem im niečo prednášať. Bolo jej úplne jedno, že minimálne polovica študentov z toho nebude mať nič. A bolo to jedno aj im – pokiaľ to neohrozí získanie skúšky.

Lenivosť a klamstvo úplne preplietli celý systém. Každý tu klame každého a pokiaľ to neohrozuje niečie pohodlie, každý je s tým maximálne spokojný. Opisovanie, flákanie, klamstvá, záškoláctvo – to je dennodenná rutina albánskych škôl.

rozpadajúca sa základná škola v Thethi

Len preboha nerozmýšľaj

Hodinu mám v počítačovej miestnosti. Netuším prečo, lebo predmet nemá nič spoločné s počítačmi, ale využívam to. Medzičasom som si vydupal, že z dvanástich hodín budem učiť len jedno štvorhodinové megacviko týždenne. Stihnem ale len tri, kým odídem, tak teda vzdávam domácu prípravu študentov a využívam „štedrú“ dotáciu hodín a posielam im prípadové štúdie. Nech si ich prečítajú, odpovedia na otázky a potom o nich budeme diskutovať.

Prvý šok nastáva hneď na začiatku. Študenti potichu pozerajú do čiernych obrazoviek a ja nechápem, čo sa deje. Či sú počítače také pomalé, alebo…? Nakoniec zisťujem, že oni ich proste nezapli. To nie je posledná technická absurdita. Nasledujú nefungujúce emaily, zabudnuté heslá, problémy so stiahnutím súboru a niekedy to všetko dohromady. V roku 2015. Keď som to rozprával kolegyni, povedala mi, že presne to isté zažíva pravidelne, keď s nimi má hodiny na počítačoch. A to všetko sa deje poväčšine za úplného ticha. Povedať, že niekto má problém, či niečomu nerozumie, je tabu.

Ešte tragickejšia je neschopnosť porozumieť textu a rozmýšľať. Keďže je systém nastavený pre vzájomnú pohodlnosť, všetci sú naučení na presnú naliňajkovanosť. Hneď, čo som im dal otázku, ktorá nejako prepája vedomosti, či ich aplikuje na príklad, ktorý sa nenachádza v texte, nastal totálny zmätok.

Stávali sa ešte absurdnejšie veci. Stalo sa mi ale, že som ako odpovede dostal okopírované fragmenty úplne iných článkov z internetu. Doteraz nechápem, ako niekoho napadne hľadať odpoveď, ktorá sa nachádza v predloženom texte, niekde úplne inde. A to sa mi nestalo iba raz!

Všeobecný prehľad študentov je úplný des. A nielen ten! Študenti druhého ročníka ekonómie nemali poňatia o nejakej hypotekárnej kríze. Nielenže študenti nevedeli, čo je to hypotekárna kríza, oni nevedeli ani, že nejaká kríza vôbec je/bola a dokonca ani nevedeli, čo slovné spojenie „hospodárska kríza“ znamená. Vravím im, že Albánsko krízu nezažilo, že je to jedna z mála krajín, ktorá nezaznamenala pokles HDP. Dostal som odpoveď, že „ako je potom možné, že tu je toľko chudobných ľudí?“ No úplný vrchol bol, keď mi začal jeden študent oponovať, že prečo by mal vedieť všetko, čo sa vo svete deje – prečo by mal vedieť o „nejakej“ hospodárskej kríze. Študent druhého ročníka ekonómie. A čo je úplne najhoršie, vzhľadom na to, čo som tu videl, zrejme nebude mať problém doštudovať.

Akékoľvek vybočenie so zaužívaných koľají predstavuje pre študentov skoro nepredstaviteľnú prekážku. Sú zvyknutí na hodiny, kde im učiteľ číta učebnicu, z ktorej potom píšu test, na ktorý sa len nabiflia a čo sa dá, odpíšu. A nič viac. Preboha len nechcieť nič iné. Už vôbec nie sledovať dianie, mať vlastný názor a používať argumenty. Alebo proste rozmýšľať.

nápis na stene neďaleko univerzitného campusu v Tirane

Nie sú pravidlá, ak aj nejaké sú, tak sú nevymožiteľné

Pravidlá neexistujú. A ak existujú, aj tak ich nikto nevyžaduje. Rakúskej kolegyni pravidelne na hodiny chodili zhúlení študenti, jedni si dokonca na hodinu zobrali aj raki (pálenku), ktorou ju aj ponúkli. Good boys! Jediné, čo mohla urobiť, je naštvať sa a prípadne im to vynahradiť na bodovaní. Pýtal som sa jej, prečo preboha nešla za dekankou. Tá by nič neurobila, povedala mi, akurát by potom stratila zvyšky autority u študentov.

Keď som na prvú hodinu poslal študentom zadania, odpísali mi naň dve študentky z cca 25. Aj to poslali len polovicu zadania. Ostatní sa tvárili, že sa nič nestalo. Niektorí zadania ignorovali aj ďalej počas semestra. Keď som sa u učiteľky ohradil, že ako mám učiť, ak budú študenti ignorovať pokyny, bolo mi poradené, že „take it easy“ a že, keď nechcú čítať doma, mám si na hodine čítať s nimi. Základná škola revival.

Študenti vedia, že ak odo mňa nedostanú body, naženie im ich učiteľka. To presne sa stalo vyššie spomínanej Rakúšanke. Študentom, ktorí na to nemali, nedala body, no druhá učiteľka, ktorá s ňou učí predmet, im ich nahnala toľko, že bez problémov absolvovali predmet. Lebo treba študentov.

Neraz som dokonca videl študentov fajčiť v škole. Dokonca aj presne pod nápisom o prísnom zákaze, za ktorý hrozí na miestne pomery nemalá pokuta. Ale kto by ju vymáhal?

Američan, ktorý učí angličtinu v malom meste na strednej škole, mi spomínal, ako sa mu stalo, ako cez písomku vstal študent a podišiel k druhému pozrieť sa mu do testu. Lektor najprv nechápavo pozeral a potom začal robiť poriadky. Neúspešne. Študenti na neho vyskočili a začali mu čosi rozprávať po albánsky – pravdepodobne nadávať. Keď si zavolal riaditeľa, ten iba mávol rukami.

Akékoľvek problémy sa riešia ich posúvaním na druhých a to v nekonečnom kolobehu. Ospravedlňovanie sa tým, že za to môžu iní, využívajú aj na tých najvyšších miestach. Každý má nejakú výhovorku, prečo to nie je jeho práca a prečo za to nezodpovedá.

Morálny hazard, kultúra výnimiek, apatie a sebeckej ignorácie pravidiel deštruuje akékoľvek známky systému. Každý nadáva, ako v krajine nič nefunguje, aký je tu chaos, no pri prvej príležitosti obísť alebo ignorovať pravidlá tak urobí skoro každý.

celá stena popísaná ťahákmi

Najlepší utekajú, najhorší vládnu – zvyšok sa prispôsobí

Çun – slovo označujúce mladého muža, cca vo veku 15-30 rokov. V albánčine slovo nemá žiadnu negatívnu pachuť, no keď sme sa s vyššie spomínaným Američanom bavili o dojmoch z ľudí, toto dokonalo vystihovalo symptóm rastúceho problém krajiny.

Môžem povedať, že väčšina ľudí je úplne milá a má dobrú povahu. Pravdaže všade sa nájde niekto, kto z toho vybočuje, no je jedna skupina, ktorá vybočuje radikálne. Generácia çun. Mladí nahnevaní muži, často s vyholenými bokmi hlavy. Muži, v ktorých bujnejú hormóny a pri ktorých ako jediných má človek občas strach, keď ich stretne v meste.

Tí najlepší študenti z krajiny odchádzajú. Tí priemerní v apatii ostávajú, lebo na výber nemajú. Drvivá väčšina má mizernú angličtinu (ak vôbec nejakú) a okrem Facebooku neovláda prácu na počítači. Nádejou sú azda len nejaké manuálne práce v Taliansku či Grécku, no už ani to nie je, čo bývalo, lebo kríza.

Dokonca aj tých pár dobrých, ktorí tu ostanú, za pár rokov splynie s davom. Vyššie niekoľko krát spomínaná albánska učiteľka má mastra z Talianska, PhD. zo Švajčiarska a kurz z prestížneho CERGE-EI. To, ako za pár rokov dokázala splynúť so systémom, je desivé.

Američanka, čo tu žije už skoro tri roky, pri historke o zhúlených študentoch poznamenala, že sa im ani nečuduje. Vraj je málo pravdepodobné, že si po škole nájdu prácu. Ich osud bude vysedávať celý deň pri jednej káve kdesi v zafajčenej kaviarni. Bez práce a bez nádeje na nejakú. A bez snahy pre to čokoľvek urobiť. Lebo tak ich škola naučila.

Je to jedna stratená generácia, ktorej raz budú vládnuť vyššie spomenutí „çun“. Lebo tí sú draví, tí sa neštítia vstať počas písomky a opísať od spolužiaka sediaceho na druhom konci triedy, tí sa neboja vynadať učiteľovi, neurobiť si úlohu, skopírovať prácu a klamať, že ju neskopírovali. A to všetko, lebo im to nikto nezatrhne. Nikto po nich nikdy nechcel, aby dodržovali pravidlá, prečo by s tým zrazu mali začať? Sami vedia najlepšie, že práve to im prinesie najväčší prospech.

Úprimne netuším, čo by mohlo pomôcť albánskemu vzdelávaciemu systému. Ten je totižto úplne v troskách a ak aj niekto nájde liek, bude trvať možno až desaťročia, kým sa miestne pomery ako tak znormalizujú.

A to by sme mali mať na pamäti. Táto dystopia sa Slovenska bezprostredne týka. Kto si myslí, že nie, asi v škole nejakú tú dobu nebol. Všetko vyššie spomenuté sa už v menších alebo väčších množstvách prejavuje aj u nás. Desiatky rokov tu nie je „spoločenský dopyt“ po reforme školstva. Časovaná bomba tiká a keď jedného dňa vybuchne, zažijeme si svoje Albánsko, z ktorého niet cesty späť.