Denník N

Hlas a Reč

Ľudia, ktorí hovoria, že nejdú voliť, lebo nemajú koho, sa mýlia v jednej zásadnej veci. Ako keby nevedeli rozlišovať medzi hlasom a rečou.

Hlas sám o sebe nikam nevedie, len reaguje na situáciu. Hlas má aj zviera. Hlas je inštinkt. Ísť voliť, hodiť tam svoj hlas, je preto niečo ako demokratický pud.
Až súvislá reč, slová zložené do viet, vety do úsudkov, úsudky do činov a tie zoradené do kauzálnej reťaze nejakého deja sú znakom bdelého rozumu a až ako také sa môžu stať prejavom ozajstného občianskeho sebavedomia.
Ak si niekto myslí, že demokratom sa ako občan stáva len za plentou, tak je to nielen smutné.  Predstava, že občan je niečo ako demokratická múmia, ktorá vstáva z hrobu raz za štyri roky, je sčasti dôsledkom našej historickej situácie, podľa ktorej sloboda a demokracia je niečo, čo sme „dostali a máme“. Je za tým predstava o politike podobnej počasiu, s ktorým sa nedá nikdy nič robiť a politikoch ako prírodných úkazoch, ktoré zmiznú až zvetraním. Obe sú pre demokraciu nebezpečné asi ako radioaktívny odpad pohodený v koši na námesti SNP. Ohrozuje všetkých naokolo, aj keď ho nevidno.
Starí Gréci, ktorí demokraciu vymysleli, označovali ľudí, ktorí sa nezaujímali o veci verejné výrazom „neužitočné osoby“ – v strarogréčtine im na toto slúžilo ich pôvodné slovo „idiotes“.
Demokracia nie sú voľby raz za štyri roky, demokracia je práveže tá každodenná robota navyše. A zakričať si vo voľbách v nej bude vždy až za odmenu, za všetky tie „prázdne“ reči so susedom pri plote.
Môžme povedať, že neísť voliť je priznaním, že sme v úlohe občana zlyhali, že stačí byť „čiernym pasažierom“ demokracie. Alebo sa to môžme pokúsiť pochopiť ako prejav túžby po bájnej krajine detstva, v ktorej za seba nechávame rozhodovať iných.  Ale prečo si ten, čo voliť nejde, myslí, že tie milióny ostatných voličov sa budú správať ako jeho láskaví rodičia?
Nuž, nič nie je také jednoznačné a z dejín poznáme jednu vec s istotou: ľudia sa radi prizerajú vlastnému nešťastiu.

Teraz najčítanejšie