Denník N

Poďakovanie a rozlúčka: Po troch rokoch štúdia ukončujem verejnú zbierku a odchádzam z Oxfordu

Tento blog píšem po veľmi dlhej odmlke. Ospravedlňujem sa všetkým pravidelným čitateľom, ktorí mali o mňa starosti. Aby som odpovedala na otázku, ktorú mi poslali viacerí z vás – nebojte sa, žijem. Ďakujem za váš záujem o mňa a moje štúdium biomedicíny. Do Denníka N som prestala prispievať, nie preto, že by som stratila motiváciu, či nápady. Práve naopak, od posledného blogu sa toho udialo tak veľa, že neviem, čo prvé spomenúť. Stážovala som v Izraeli. Reprezentovala som Oxford na medzinárodnej výskumnej súťaži v Paríži. Odovzdala som moju bakalárku o rakovine prostaty. Každá z týchto skúseností by si zaslúžila samostatný blog. Dnes sa ale budem sústrediť na inú dôležitú udalosť. Ako napovedá už názov, stojím pred veľkým životným míľnikom. Odchádzam z Oxfordu.

Všetko sa začalo koncom minulého školského roka jednoduchým nápadom. Znovu raz som si musela lámať hlavu nad tým, ako zaplatím moje ďalšie štúdium. Vďaka darom od Slovákov, grantom od Slovnaftu a nadácie Alto a osobným pôžičkám som mala dostatok peňazí na to, aby som absolvovala aj tretí ročník a získala bakalára. Čo ale spravím so štvrtým, magisterským ročníkom? To bol väčší problém. Ideálne by bolo, keby som magistra mohla úplne preskočiť a ísť rovno na doktorát. Ak by sa mi podarilo získať financovanie na doktorandský výskum, už by som nemusela platiť školné a dokonca by som dostávala štipendium. Ani neviem ako, ale tento náhodný nápad sa zrazu stal jedným z mojich hlavných cieľov.

Cestu za doktorandským štúdiom mi sťažovalo viacero prekážok. Asi nemusím veľmi vysvetľovať, že jednou z nich je, že nemám magistra. Anglicko patrí k mála krajinám, kde bakalársky titul stačí na postgraduálne štúdium. Študenti s magistrom ale majú výhodu v prijímacom procese, lebo majú viac výskumných skúseností. Ďalšou prekážkou boli, ako zvyčajne, financie. Nie všetky doktorandské programy pokrývajú náklady pre medzinárodných študentov. Nadácie, ktoré podporujú doktorandský výskum, musia platiť univerzitám školné za každého doktoranda. Poplatky za Britov sú okolo 10 000 libier ročne, ale za cudzincov niekedy až 40 000.

V neposlednom rade mi problém robil nedostatok času a informácií o doktorátoch. Kohokoľvek som stretla, či už v Izraeli, Oxforde alebo Paríži, hneď som ho prosila o tipy, ako zvýšiť moje značne obmedzené šance na doktoratúru. Veľmi mi pomohli starší študenti, ale aj tútori a vedci z môjho laboratória. Aj vďaka ich radám mi prišli pozvánky na viacero pohovorov. Tieto pohovory boli skvelou skúsenosťou mimo iného aj preto, že som mala možnosť cestovať po Anglicku. Prvý krát v živote som sa ocitla na mieste, ktorého meno Oxfordskí študenti nevyslovujú, Cambridge. V Cambridge som mala štyri pohovory v Sangerovom inštitúte. Po pohovoroch ma pozvali na slávnostnú večeru v spoločnosti uznávaných vedcov, ktorých mená som už poznala z významných vedeckých publikácií. Bol to zážitok.

Po mesiaci náročných otázok a prezentácií, som napäto čakala či ma niekde prijmú. Plne som rátala s možnosťou, že nedostanem žiadnu ponuku štúdia. Ak mám byť úprimná, pohovory boli pre mňa v mnohom lekciou pokory. Pôvodne som dúfala, že na komisiu zapôsobím očakávaným titulom z Oxfordu, či mojimi medzinárodnými vedeckými skúsenosťami. No a na pohovoroch som zrazu stála proti študentom Cambridgu, či MIT, ktorí už mali magistra a publikovaný výskum.

Asi prvýkrát v živote som zažila neúspech. Prichádzalo mi jedno odmietnutie za druhým. Tieto odmietnutia neboli prekvapujúce. Vedela som, že som si vytýčila náročný cieľ. Aj tak ale nebolo ľahké prijať ich. Jedna časť mňa by najradšej o týchto neúspechoch nepísala a sústredila sa radšej na tri ponuky štúdia, ktoré som nakoniec dostala. Myslím, ale, že v dobe sociálnych sietí, keď ľudia zvyknú zdieľať len to najlepšie zo svojho života, je dôležité hovoriť aj o tom, čo nevyšlo podľa našich predstáv. Z ústavu kmeňových buniek v Cambridge, kam som chcela ísť najviac, mi neprišla ani len pozvánka na pohovor. Počas pohovoru do programu Kardiovaskulárnych vied v Oxforde som bola taká nervózna, že som omylom priznala, že výskum srdca ma vlastne veľmi nezaujíma. V Sangerovom inštitúte som si nevedela spomenúť, čo je Poissonova distribúcia potom, ako som povedala, že mám dobré matematické zručnosti. Mohla by som pokračovať.

Keď mi po týchto neúspechoch konečne prišla prvá študijná ponuka, bola to pre mňa o to väčšia radosť a úľava. Dlho som sa zvažovala doktorandské štúdium v Oxforde, kde sa mi podarilo získať štipendium na výskum rakoviny prostaty v mojom súčasnom laboratóriu. Napriek tomu alebo možno práve preto, že sa mi v Oxforde už tri roky tak dobre študovalo a žilo, som sa nakoniec rozhodla pre inú univerzitu.

 

Odchádzam z druhého najdrahšieho mesta Anglicka do sedemnásteho najdrahšieho mesta sveta – Londýna. Čakajú ma štyri roky v Centre pre génovú terapiu a regeneratívnu medicínu v King’s College London (KCL). Veľmi sa teším, lebo sa budem zameriavať na moju obľúbenú výskumnú tému, epigenetiku v súvislosti s kmeňovými bunkami a obnovou poškodených a opotrebovaných tkanív. Už sa nemusím starať o školné. Všetky náklady budem mať financované charitatívnou nadáciou Wellcome Trust.

Je teda na čase, aby som oficiálne uzavrela moju verejnú zbierku na štúdium v Oxforde. Nedokážem popísať, aká som vďačná za uplynulé tri roky, ktoré som strávila v tejto inštitúcii. Radšej ako slovami by som poďakovanie pre všetkých mojich podporovateľov chcela vyjadriť mojím budúcim výskumom. Verím, že vedomosti, ktoré som nabrala počas prednášok, tutoriálov a praktického výskumu v Oxforde mi prídu na úžitok v Londýne a kdekoľvek budem robiť výskum následne. Keď som vo februári 2021 začala verejnú zbierku na štúdium biomedicíny, mojím mottom bolo, že chcem výskumom pomáhať doktorom, aby vedeli lepšie pomôcť pacientom. Vďaka mojím podporovateľom som teraz o krok bližšie k tomuto snu, ktorý sa postupne stáva realitou.

Musím dodať, že ešte mám pred sebou asi dva mesiace náročného štúdia a skúšok pred tým, ako získam titul bakalára. Ak skúšky nespravím, tak ponuka doktoratúry v Londýne padá, ale to sa snáď nestane. Môj transparentný účet ešte beží. Plánujem ho zavrieť, keď sa vrátim cez leto na Slovensko. Zvyšné peniaze na ňom použijem k splateniu osobných pôžičiek, ktoré som si zobrala, keď som ešte plánovala študovať na Oxforde štyri roky.

Tento blog som nazvala Poďakovanie a rozlúčka. Poďakovať som sa už poďakovala. S tým lúčením si to ešte rozmyslím. Chcem zostať aj naďalej v kontakte so Slovenskom. Možno sa teda ešte vrátim k písaniu do Denníka N.

Teraz najčítanejšie

Paulína Vicenová

Vďaka štedrým Slovákom, ktorí podporujú mojú verejnú zbierku môžem už tretí rok študovať biomedicínu na Oxfordskej Univerzite.  Cez tento blog  postupne dokumentujem môj študentský život na jednej z najlepších univerzít sveta. Aj takýmto spôsobom chcem zostať v kontakte s mojimi podporovateľmi a ukázať im, ako sú ich finančné dary využité. Zároveň dúfam, že sa mi podarí aspoň trošku pomôcť Slovákom, ktorí by radi šli na kvalitnú školu v zahraničí, ale sú na pochybách, čo všetko to obnáša : ).