Denník N

Ako ma Sociálna poisťovňa na dva dni naklonovala

Keď si už malý naivný živnostníček myslel, že jeho utrpenie po rokoch končí, dostal od štátu rozlúčkovú popapuli za 22,42 eur.

Keby som mal auto, ktoré dokáže cestovať v čase, vrátil by som sa o päť rokov dozadu. Nabehol by som na živnostenský úrad a našiel toho mladého naivného tupca, čo tam nervózne v paprčiach žmolil okolkované papiere, aby sa mohol stať živnostníčkom. Seba. Hoci nie som stavbár, zobral by som lopatu a trieskal ho po hlave dovtedy, kým by nepochopil, že to, čo sa práve chystá urobiť, je jedno z tých najhorších rozhodnutí v jeho živote. Lebo stať sa dobrovoľne živnostníčkom v tejto krajine je čistý masochizmus. A pár úderov lopatou po hlave spôsobi podstatne menej bolesti a poníženia, ako niekoľko rokov sadizmu zo strany „sympatických“ štátnych  inštitúcií.

Takzvaná samostatne zárobkovo činná osoba, ktorá je odkázaná na paušálne výdavky a nemá možnosť praktizovať kreatívne účtovníctvo, je len obyčajná dojná krava. Hoci sa jej príjmy nijako nezvyšujú, tento sociálny štát má stále pocit, že platí málo. Sedí na kolotoči, kde odvody striedajú odvody, potom dane, nedoplatky, vyššie odvody a vyššie dane… a takto stále dookola. A svetlo na konci tunela uvidí, až keď sa rituálne upáli pred ministerstvom financií. Nehovoriac o tom, že za veľa peňazí nemôže očakávať absolútne žiadnu muziku. Ak sa mu totiž niečo stane, ochorie alebo stratí príjem, je to jeho chyba. Živnostníček si predsa za všetko môže sám!

Živnostníček mesiac čo mesiac prichádza nielen o peniaze, ale aj o duševné zdravie. Na rozdiel od zamestnanca je totiž priamo konfrontovaný so „sympatickými“ inštitúciami ako sociálna či zdravotná poisťovňa. Nikdy sa ho nespýtajú, ako sa má, ako sa mu darí, či s niečim nepotrebuje pomôcť. Jediné, čo ich zaujíma, sú jeho peniaze. Živnostníčkovia zvyknú tieto inštitúcie vnímať aj podľa funkcionárov, ktorí ich verejne zastupujú. A to tiež dvakrát nešetrí ich psychiku. Riaditeľka sekcie vyzerá ako majiteľka nechtového štúdia v Auparku a nie ako osoba spravujúca ich peniaze. No a hovorca? Keby ho živnostníček stretol podvečer niekde v tmavej uličke, v momente sa začne zajakávať alebo pomočovať.

Keď sa minulý rok podpredsedníčka parlamentu nechala počuť, aké dane (ne)platia firmy niektorých našich šikovných ministrov, živnostníček sa už načisto pogrcal. Bolo mu síce nad slnko jasnejšie, že aj ako zamestnanca ho štát zderie z kože, no chcel sa za každú cenu zachrániť pred psychickým kolabsom. Duševne chorý živnostníček totiž nie je dobrý živnostníček. Nedokáže zarobiť dostatok peňazí, aby bolo dosť aj pre tetu Anku, na digitalizáciu štátnej správy, sifóny pre školy, vlaky zadarmo či na Larryho bio granule. Ten by mohol živnostníčkov jemnučko hryzkať a nie trhať ako krvilačná beštia. Rozhodol sa preto, že svoju veľkú podnikateľskú kariéru ukončí a opäť sa zamestná, ako každý súdny človek v tejto krajine.

Veľmi rýchlo živnostníček pochopil, že ani nájsť si dobrú prácu v tomto „prosperujúcom“ štáte nie je med lízať. Napokon sa mu to, našťastie, podarilo. Dva dni pred koncom mesiaca dostal potvrdenie, že od prvého môže nastúpiť na trvalý pracovný pomer. A tak z posledných síl vyplnil a zaslal všetky potrebné formuláre a tlačivá na všetky „sympatické“ úrady. Na sociálku dokonca osobne zaniesol čestné prehlásenie, že od prvého už v žiadnom prípade nebude vykonávať podnikateľskú činnosť a že ako živnostníček už nezarobí ani jediné prašivé euro. „Sympatická“ úradníčka tresla polkylovým štemplom po papieri a živnostníčkovi razom zo srdca padol menší kameňolom.

Druhého v mesiaci, exživnostníček práve obdivoval gastrolístok, ktorý v rukách nedržal už roky, zazvonil mu telefón. Tetuška zo živnostenského úradu mu oznámila, že akurát vytiahla jeho žiadosť o ukončenie podnikania z obálky. Vraj vďaka digitalizácii štátnej správy, na ktorú sa dobrovoľne poskladal, nemôže jeho živnostníčovanie v systéme ukončiť skôr ako tretieho. Podlomili sa mu kolená, lebo naivne veril v inštitút dátumu na poštovej pečiatke. Milá teta (výnimka potvrdzujúca pravidlo) ho však upokojila, že ak zaňho zamestnávateľ od prvého platí odvody, nemusí sa ničho obávať. Veď platiť za jednú vec dvakrát, to sa predsa nerobí!

Naivita exživnostníčka a pracovníčky živnostenského úradu nepoznala hraníc. Sociálna poisťovňa totiž nie je len „sympatická“, ale aj čarovná inštitúcia. Dokáže totiž klonovať ľudí! Úbožiak síce prvého nastúpil do zamestnania, aj zaňho zamestnávateľ zaplatil odvody, sociálka ho však pod rúškom noci v pivnici na Záhradníckej naklonovala. Exživnostníček by o svojom dvojníkovi ani netušil, keby vďaka digitalizácii, na ktorú sa poskladal, neobjavila táto „sympatická“ inštitúcia v 21. storočí výdobytok doby – e-mail. Vyzvala ho, aby za dva dni naklonovania okamžite zaplatil ešte 22,42 eur!

Darmo sa exživnostníček bránil a odvolával, argumentoval a dožadoval sa od „sympatických“ úradníkov zdravého sedliackého rozumu. Digitalizácia je digitalizácia, čestné prehlásenie je zdrap papiera, dátum na poštovej pečiatke slúžil len na korešpondenčné lístky do pesničkovej súťaže Repete a nejaký posraný naklonovaný exživnostníček je to posledné, čo Sociálnu poisťovňu zaujíma. Nech žije sociálny štát so svojou „sympatickou“ Sociálnou poisťovňou!

Všetkým živnostníčkom, ktorí to ešte nevzdali, želám veľa síl a v sobotu pevnú ruku!

Zdroj fotografie: TASR. Reprofoto z videozáznamu tlačovej besedy Sociálnej poisťovne na www.teraz.sk 

Teraz najčítanejšie