Denník N

Výkrik do prázdneho predvolebného priestoru

Voľby by mali byť ako pracovný pohovor medzi voličom a uchádzačom sa o voľnú pracovnú pozíciu.

Voľby by v prvom rade mali byť naháňanie voliča a nie naopak. Malo by ísť o akési výberové konanie, pomyslené interview, kde volič sedí na jednej strane stola, a dozvie sa odpovede bez toho aby musel sám páčiť otázky od potiaceho sa politika, ktorý sa neochotne uchádza o jeho priazeň a dôveru.  Nemali by sme to politikom uľahčovať – a určite by politici nemali automaticky očakávať, že pôjde o povinnú jazdu so vstupenkou ktorá im neprepadne. Presne to však zatiaľ badať, že to očákávajú mnohí, naprieč celým politickým spektrom. Je mi jasné, že si nemôžu pripustiť zlý výsledok, to by bolo kontraproduktívne, ale to prehnané sebavedomie u všetkých bez štipky zdravej sebareflexie je vyslovene úbohé. A napriek tomu, ešte aj týždeň pred voľbami to vyzeralo – a niektorí top kandidáti ani akoby nechceli skrývať – že ide o obdobie ktoré musia akosi ustáť, nezaspať na pódiu, rozdať nasilu zopár podaní rúk a silených úsmevov. Akoby to mala byť jazda s jasne určeným cieľom, od ktorej sa neočakáva nič iné. Hlavne nech je už po voľbách…a máme všetci pokoj. Uvidíme sa na mítingu o štyri roky. Dobrú noc všetkým. Posledný nech zhasne. Amen.

Nemalo by to byť všetko naopak? Je zaujímavé, že počas volebného obdobia sa poslanci aj pobijú, ale pred voľbami si kandidáti šetria údery, či už je to z dôvodu predvolebných špekulácií, alebo súťaže krásy korektností voči najsilnejšej strane a teda akési zúfalé dúfanie pozvania k rokovaciemu povolebnému stolu. A poprosím, nezamieňajte si politickú kultúru s týmto typom korektnosti. To prvé u nás ešte nevideli. To druhé je všade navôkol. Česť výnimkám, samozrejme. Ak by u nás na Slovensku mala fungovať politická kultúra aspoň z polovice tak vyzreto ako v iných západných krajinách, polovica dosluhujúceho ministerského kabinetu by sa vzdala svojho mandátu sama od seba, a druhá časť by musela byť odvolaná. Lenže nie v Kráľovstve priemernosti.

Veľmi zvláštne je, že nevidno žiadne silné verbálne konfrontácie. Pán priemer, pardón, pán premiér, sa pokúšal nasadiť si monterky jeho mentora a zaútočiť špinavým spôsobom na svojho oponenta (zase raz nesklamal), ale to je vedľajšie. Keď sa skončil tento trápny a prestrelený pokus na súboj Dávida & Goliáša, nastalo ticho. Bude to asi aj tým, že férových humanus politicus ktorí vedia zaútočiť korektne a zároveň aj trafiť klinček či už po hlave alebo gágajúcu hus, bolo v tejto predvolebnej kampani tak málo, že by sa dali narátať na jednej ruke. Na druhej strane, moderárori televíznych debát sa už ako tak u nás naučili klásť aj nepríjemné otázky (aj keď u niektorých to stále hraničí niekde medzi amatérskou drzosťou a ostychom dožadovať sa odpovedí na nepríjemné otázky).

Každopádne, ďalšia zarážajúca vec bijúca do očí v tejto kampani na voliča je fakt, že ešte dva mesiace pred voľbami tu bolo dokonca hrobové ticho. Akoby opozícia čakala aké karty odkryje resp. aké koštiaľe im predhodí ich oponent. Hrať strategickú hru na vyčkávanie kto ukáže prvý karty s najdlhšie slúžiacim priemerom/premiérom sa mi zdá byť veľmi zvláštne zvolená partia, ale nevadí. Možno to začne vadiť neskôr, keď už bude znova neskoro. Nebyť protestujúcich sestričiek a učiteľov, ktorí doslovne suplovali neexistujúcu opozíciu celý január, neprekvapilo by ma ak by niekto išiel nahlásiť na políciu pátranie po nezvestnej predvolebnej opozícii.

 

Volanie o pomoc, vyhlasuje sa pátrane po stratenom volebnom programe strany!

Volebný program strany by mal byť akýsi motivačný list, s ktorým by strana mala voliča osloviť pred voľbami, zatiaľ čo ‘životopis’ strany by mal reflektovať jednotlivé pôsobenie straníkov (poviem to tak škaredo) počas jeho/jej (a-)politického správania v minulosti, inač povedané zohľadňovať negatívne kauzy, podnikateľské überaktivity, rôznorodé jazdy pod rôznorodým vplyvom, nevysporiadané účty a porovnať s kladnými faktormi, ak nejaké sú.

Na Súmračnej sa asi naozaj nielen niekomu, ale vo všeobecnosti stmieva. Sídlo najsilnejšej strany nezostáva totiž naozaj nič dlžné názvu ulice na ktorej sídli. Hovorí sa, že tam sídlia ľudia, čo z papiera čítajú ešte aj svoje meno. Nebude to asi ďaleko od pravdy, keďže 3 týždne pred voľbami som si chcel prečítať v serióznom záujme volebný program najviac populárnej strany na Slovensku, a na moje nechápavé počudovanie, oficiálna web stránka s odkazom na program sa nachádzala 3 dni v štádiu ERROR. Nie, nešlo o kybernetický útok, ani o vlhký sen hackerov. Pochopil som, že strana ktorá na Slovensku dosahuje 35 až 45 percentné úspechy v parlamentných voľbách, jednoducho nemá volebný program. Veď načo by aj niekomu bol, nie? Všetko už vieme a každý vieme svoje. Strana neskôr v panike a aby predišla kritike sa teda rozhodla, že by sa patrilo niečo len predsa zavesiť na internet, a tak niekoľko dní neskôr nastala heuréka v podobe nie volebného programu, ale aspoň – ako to nazvali – programového zamerania. 5 (slovom päť) zovšeobecňujúcich viet stačí 2/5 slovákom aby odovzdali doslovne kľúče od štátu strane ktorej ani nezáleží na tom si dať dokopy volebný program a ponúknuť niečo viac. Totálna ignorácia nielen svojich voličov, ale celého systému. Mrazivá a zároveň skutočná predstava. Možné asi len na Slovensku.

Ale prejdime aj ďalej. Prezradím aj jedno obrovské sklamanie po prečítaní volebných programov z radov opozičných strán: všetky zdieľajú jedného spoločného menovateľa, a to, že sú krátkozrako ‘make-upové’ čo sa týka nápadov, skôr malicherné ako reformé, inštalatérske (len tu a tam niečo opraviť) namiesto zdravo prezrieravého a drzého vizionárskeho smerovania krajiny.

Prečo drzého? Pretože pracovať len s náplasťami a kozmetickými úpravami sa vyrieši len jedna vec a to je oddaľovanie problémovej bubliny ktorá tu raz určite praskne (ako to už s tými bublinami býva). Príklady dúfam, že nemusím uvádzať. Ako riešenie nepostačí naše ťarbavé dobiehanie niekoho. Neustále sme sa porovnávali s bývalými bratmi Čechmi, to už nejako omrzelo (chvála všetkým Bohom!). Jedna strana si zobrala sympatický príklad Singapúru ako inšpiráciu ktorým smerom sa má naša krajinka ubrať, ale ja stále čakám a čakám ako na Godota, že sa na slovenskej scéne objaví politik, ktorý predstaví svoj plán, cestu a hlavne cieľ ako z našej krajiny urobiť aspoň v niečom svetovou. Stačí jedna pozitívna vec. Ako keď sa povie Fínsko, tak si predstavíme unikátny vzdelávací systém, poprípade Nórsko kde korupcia naozaj znamená nadávka, alebo v poslednej dobe Estónsko, ktoré sa dáva za príklad ako informatizácia spoločnosti má fungovať. Do kedy budeme vo vzdialenom zahraničí počúvať len ‘á, Slovakia, Hostel film, však?‘…

Na podobné vízie však treba hľadieť nie dva, ale minimálne 5 krokov dopredu a najlepšie by bolo sa usilovať vidieť prezieravo aj za roh. Nemyslím si, že tuzemská vyhorená garnitúra ktorá sa momentálne nachádza nedobrovoľne na striedačke na to má. A už vôbec nie som presvedčený, že potenciál vytvárať a hlavne predávať občanom veľké radikálne-reformné nápady, má aj generácia ktorá sa tak doslovne bezhlavo tlačí za každú cenu ju vystriedať, až je to smiešne – a pritom jediné čo ponúka je náplasť, dobiehanie, lacnú manikúru a možno 2030 dobehneme životnú úroveň tých Čechov…

Schopnosť napredovať a ponúkať skutočnú zmenu alebo alternatívu voči zaspatosti si skutočný politik musí obhájiť aj tam kde sa to od neho nečaká – napríklad, že si víziu musí vybojovať s jeho vlastným voličom ktorý mu dal mandát. Vždy som bol skeptický voči politikom ktorí len opakujú to čo si myslia, že chcem počuť. Čakám na politika, s ktorého programom vôbec nebudeme súhlasiť, ale po roku presviedčania vás presvedčí, že je to správna a jediná cesta napred. Pre lepšie pochopenie, nemám teraz na mysli aby tu začal niekto hulákať, že Slovensku pomôže odchod z EÚ alebo z NATO alebo, že by sme mali organizovať Letné Olympijíske hry. Nie, pre naozaj len ilustráciu, skôr niekto kto príde a povie, že chce spoplatniť vysoké školstvo. Povie ako máme veľa zbytočných a nekvalitných univerzít, ukáže tabuľky 500 top univerzít na svete kde sa nenachádza ani jedna zo Slovenska, podloží faktami nepomer trhu absolventov, ktorých je ohromne veľa a nevedia si nájsť uplatnenie, keďže väčšina buď študuje politológiu, právo alebo ekonómiu. Napríklad.

Skutočný politik, líder, hovorí ľuďom nie to čo chcú počuť, ale najmä keď nielen hovorí, ale aj koná proti tomu čo od neho sa očakáva, že povie. Pre príklady nemusíme zachádzať ani ďaleko do minulosti (napr. Themistokles ktorého celoživotným poslaním bolo strašenie a urgovanie sa pripraviť na hrozbu z východu, som písal na tomto mieste), ale netreba ani ísť za oceán (kde si mimochodom dovolia prezidenskí kandidáti otvorene polemizovať či postaviť múr na južnej hranici, napadnúť Irán, poprípade zakázať vstup moslimom do krajiny – si predstavte toto hovoriť na úrovni EÚ, tak sa vám neodzdraví vďaka politickej korektnosti ani upratovačka v Štrasburgu), ale úplne stačí zájsť za jednu horu na západ, a vidíme čo si ‘dovoľuje‘ Angela Merkelová.

Svet potrebuje lídrov, ktorí sa nebudú neustále obzerať poza chrbát na preferencie a štatistiky svojej popularity. Na strednej škole v Spojených štátoch som videl na stene citát ktorý sa hodí aj do tohoto kontextu: Nie všetko čo je populárne je dobré a nie všetko čo nie je populárne je zlé. Skutočný politik by sa nemál báť plávať proti prúdu vlastnej popularity. V tomto duchu preto vždy budem uprednostňovať politikov ktorí idú proti prúdu (aj vo vlastných radoch) a ponúkajú riešenie, s ktorým sa nemusím stotožniť, ako takých politikov ktorí absolútne neponúkajú nič a angažujú verejnosť s nápadmi ktoré síce nič nepokazia, ale ani nič nevyriešia. Spomínaná Nemecká kancelárka, je jeden príklad za všetkých. Osobne s jej návrhmi a spôsobom ako hasí (rozdúchava?) jednu krízu za druhou nesúhlasím, ale každému je jasné, že bez jej angažovanosti by to bolo určite horšie. Ide hlavne aj o to, aby vedela osoba aj nepopulárne riešenia vedieť presadiť nie len doma, v parlamente alebo strane, ale aj tvrdohlavo v zahraničí. To síce nemusí veľmi voňať ukričaným ‘malým princom‘ z periférie, ale o kvalite lídra to určite svedčí.  Akú búrku na seba/krajinu/Európu ušila kancelárka, budeme ešte diskutovať možno celú dekádu, čo je však isté,  bude sa o nej učiť v škole na hodinách dejepisu a možno aj ekonómie. Čo asi sa budú učiť žiaci našich škôl o necelom desaťročí pôsobenia premiéra vo funkcii? S akým odkazom, resp. aké dedičstvo tu chce po sebe zanechať? Je to vôbec pre neho zaujímavé? Skôr sa mi zdá, že mu ide len nič veľmi nepokaziť, a o iné sa nestarať. Zaujímavé, pre niekoho kto má v pracovni Štefánika a Svätopluka.

No a potom tu máme jednu straničku, ktorej síce prajem v sobotu viac ako 5 percent, ale aby si zakladala na tom, že tu ide celé 4 ročné obdobie znova kritizovať kancelárku je smiešne. Merkelová, musí zvládať domácu politiku, a zároveň bola násilne (keďže nikto iný by to nezvládol a iným to tak aj vyhovuje) vpasovaná do role riešiť záležitosti EÚ, odpočúvanie spojencami spoza Atlantiku, robiť mentoring a kočírovať Grécku krízu na diaľku, suplovať Obamu v Ukrainskej kríze a ešte do toho pasovať sa s migrantskou krízou. Asi aj to bude dôvod prečo je vyhlasovaná za osobnosť roka, a plným právom. Či už s ňou súhlasíme, alebo nie. O to presne ide.

Chce to veľké nápady. Chce to iniciatívu, chce to energiu a pýta si to drzú (so štipkou seba-reflexívnej skromnosti) kuráž veci meniť k lepšiemu, kde nie všetci budú súhlasiť, ale naopak, kde väčšina možno nebude spočiatku súhlasiť vôbec. Ale ‘koniec-starým-štruktúram-koncov’ pre dobro celej veci a hlavne pre našu spoločnú budúcnosť za ktorú sa nebudeme hanbiť, keď ju budeme odovzdávať hrdo ďalej.

Teraz najčítanejšie