Denník N

Ak si nevidela, ako ich zabíjali, tak ti neverím, napísal mi diskutujúci k reportáži z Buče

Predpokladám, že každý z čitateľov tohto webu vie, čo Rusi v tomto meste po sebe zanechali, keď sa koncom marca 2022 stiahli z okolia Kyjeva. Pohľad na ulice a do masových hrobov Buče tri dni po jej oslobodení – a pohľad do kriedovobielych tvárí a stále neveriacich očí ľudí, ktorí to prežili, no zatiaľ im úplne nedošlo, čo presne sa za posledný mesiac odohralo – bolo to najstrašnejšie, čo som ako reportérka zažila. Nasledujúce dni vo mne doslova kypela krv, keď som dostávala odkazy od ľudí, ktorí z pohodlia svojich obývačiek popierali tieto vojnové zločiny Ruskej federácie a zároveň zločiny proti ľudskosti každého jedného vojaka, ktorý ich tam spáchal. Ako to, že niekto tomu neverí? Tvrdí, že ide o zinscenované zábery alebo že to Ukrajinci urobili svojim ľuďom sami, aby mali z čoho obviniť Rusov?

Masový hrob v Buči

„Raz príde čas, keď sa ruskí vrahovia a násilníci budú pred Bohom zodpovedať za to, čo urobili, a stihne ich trest,“ je presvedčený Vadim. Zastavujeme pri prvých zničených domoch v Horenke. Je to okraj Kyjeva. Rusi boli veľmi blízko. Uprostred rozstrieľaných trosiek stojí múr a na ňom sa zoširoka smeje z čiernobielej fotografie Louis de Funes.

Po odchode Rusov

Pokračujeme cez čiastočne zničený irpiňský most a Vadim odbočuje doprava. Hostomel. Pred čiastočne zvalenými a obhorenými domami stretávame muža. Len krúti hlavou. Prehodí pár slov. Ukazuje na muníciu na kôpke, ukrajinskí pyrotechnici ju označili, aby si ľudia dali pozor predtým, ako budú môcť mesto dôkladne prezrieť. Ďalej stretávame staršiu ženu, zababušenú v svetri a vetrovke. Okolo bedier má osušku. V tvári neveriaci výraz, rovnako ako muž predtým. Nina Vasilijevna Miškova. Každú chvíľu sa rozplače. Po mesiaci vyšla z pivnice. Teraz chodí po meste a neverí tomu, čo vidí. „Našťastie u nás nezostali deti a mladé ženy,“ opäť plače, keď počúva správy.

Nina

Ninu a jej susedov poslali Rusi na začiatku okupácie do pivnice ich bytového domu. Oni sa nasťahovali do bytov nad nimi. „Kadyrovci, Čečenci,“ upresňuje Nina. So susedkou mi ukazujú pivnice. Boli v nich zavreté tridsaťpäť dní. Bola tam hrozná zima. Našťastie tam mal každý zaváraniny a zásoby jedla. Párkrát za ten mesiac sa im podarilo vybehnúť do neďalekého potoka a trochu sa poumývať. „…prepáčte, stále nie som poriadne umytá,“ ospravedlňuje sa úplne nelogicky Nina a cíti sa nepríjemne. „Ešte stále nemáme elektrinu ani vodu.“

V pivniciach

Rusi hore v bytoch pili a v nálade zvykli vtrhnúť do pivníc. Ľuďom kázali zoradiť sa do radu tvárou k stene. Hovorili, že ich postrieľajú. Hrozby nikdy nevyplnili. Len sa zabávali. Hore v bytoch celý mesiac používali záchody – hoci nešla voda, takže boli nefunkčné. Naplnili ich až po okraj. Bolo im to jedno. Pri odchode pobrali, čo sa im hodilo. Zvyšok vecí rozhádzali. Doničili nábytok. Zostali po nich zdemolované miestnosti, všade rozhádzané zvyšky jedla. Byty plné sračiek. Aj ľudské životy.

„Raz, keď sme stáli tvárou k stene, na nás veliteľ kričal, že nás pozabíjajú, ako to urobili s ľuďmi v Buči,“ plače Nina. „Ale nepostrieľali nás. Sláva Bohu.“

Po odchode Rusov

S Vadimom pokračujeme ďalej. Pomedzi trosky budov, obhorené autá a poškodenú ruskú techniku. Všade na zemi sú trosky a konáre stromov, ktoré zlomilo ostreľovanie. Vieme, čo je pred nami, fotografie z Buče už obleteli svet. Načo to bolo dobré – pýtame sa seba navzájom. Pri ručne zhlobenom drevenom kríži medzi bytovkami stretávame Viktora. Pochoval tam susedku Innu, ktorú zabilo ostreľovanie. Niesť ju na cintorín by bolo príliš nebezpečné.

Viktor a hrob Inny

Žena má na hrobe podľa tradície pohár vína a čokoládu – aj v tejto šialenej situácii tak susedia vyjadrili úctu. Vedľa stojí jej syn. Práve prišiel. Buču opustil hneď po ruskom útoku. Zaviezol dievčatá z rodiny na poľské hranice. Naspäť sa už nemohol vrátiť, v meste boli Rusi. Mama nemala elektrinu ani mobilný signál. Celý mesiac sa s ňou nedokázal spojiť. Prišiel, aby našiel už len jej hrob. „Nemôžem uveriť, nemôžem pochopiť, že je mŕtva a náš byt neexistuje.“

Irina, ktorá neplače

Ďalšia bytovka, ďalšia skupina ľudí. Varia si vonku na ohni. Irina sa usmieva. „Plakať nebudem,“ hovorí pevne. Všetci sú bledí. Viac ako mesiac prežili v pivnici. „Našťastie si my Ukrajinci vždy robíme veľa zásob, takže sme neschudli,“ pokračuje Irina. Ospravedlňuje sa za to, ako je oblečená, dala si na seba všetko, čo mohla, celý mesiac bola strašná zima. Ospravedlňuje sa, že sa už vyše mesiaca neumyla – nebolo ako. Dvaja bratia opisujú, ako nechceli vychádzať z domu, báli sa stretnúť Rusa, báli sa mu pozrieť do očí, z ulíc počuli streľbu a tušili, že zabíjajú ľudí, ale museli, keď mladšiemu, diabetikovi, došiel inzulín. „Mierili na nás, prezerali nám telefóny, prikázali nám vyzliecť sa, hľadali tetovania.“ Bledý starší muž nám ukazuje stránky popísaného papiera. „Moja dcéra napísala o tom všetkom báseň.“

Mladý muž ukazuje, ako jemu a bratovi ruskí vojaci kázali vyzliecť sa, keď hľadali „naciki“

Odchádzame a skupinu susedov nechávame stáť na ceste. Na kriedovobielych tvárach majú neistý výraz, oči im hľadia niekam do neznáma. Je jasné, že ešte celkom neporozumeli tomu hororu, ktorý práve skončil. To šialenstvo bolo príliš absurdné, príliš nezapadalo do životov týchto ľudí, do bezpečného sveta Európy, ako ho poznáme.

Ukrajinskí vojaci po oslobodení okolia Kyjeva

Za kostolom je masový hrob. Z hliny trčia kusy tiel zatiaľ bezmenných mužov, žien a detí. Niektoré len tak, niektoré zabalené do obliečok. Niektoré v čiernych plastových vakoch. Jeden je otvorený. Hľadia na mňa bezduché oči mladého muža. Na perách má zaschnutú krv. Celý čas bolo chladno. Zima pomohla uchovať jeho telo v stave, ako keby ho Rusi zabili iba pred chvíľou.

Jedna z obetí nezmyselnej ruskej agresie

Čo horšie môžeme dnes ešte vidieť? Príde ku mne muž, podľa prízvuku Američan, oddelil sa z hlúčika, ktorý tu stojí okrem mňa a Vadima. Poznamená, aké je to hrozné. Vzápätí ma poprosí, aby som ho vedľa hrobu odfotila. Podá mi mobil, kľukne si, potom fotku skontroluje a nainštaluje sa ešte inak. Pred čiastočne zasypanými telami zavraždených ľudí. Nechápem, načo mu to je, ale v ten deň už akoby všetko normálne skončilo a svet sa zmenil na absolútne absurdné miesto.

Zničené ulice

A čo ešte horšie? Rozstrieľané autá na výjazde na Borodianku. K jednému práve pristupuje vyšetrovateľ s kolegom, ktorý všetko nakrúca na kameru. Nazrie cez okno. Prejde k dverám spolujazdca. Otvorí ich. Najprv vezme z kolien tela vo vnútri ružové pletené rukavice a zakryje nimi rozstrieľanú lebku. Až potom trochu odstúpi, aby som mohla fotiť. Podľa skrvavenej ruky s obrúčkou viem, že je to telo mladej ženy. Na zadnom sedadle sú rozhádzané detské hračky. Na spätných zrkadlách biele pruhy látky. Za oknom na kartóne napísané Deti.

Ženu Rusi zabili, keď sa s rodinou pokúšala ujsť z Buče

Mŕtve telá z Buče boli so mnou ešte dlho. Niekoľko nocí mi vchádzali do snov. Cez deň sa mi objavovali pred očami spočiatku každých pár minút, neskôr menej a menej. Niekedy koncom augusta sa ku mne prestali pravidelne vracať. To neznamená, že som na ne zabudla. Nesmieme na ne zabudnúť. Lebo Ruská federácia pácha vojnové zločiny na Ukrajine aj naďalej. Stále tam trpia a umierajú ľudia.

Po oslobodení Borodyanky odstraňujú hasiči trosky zničenej budovy v Borodyanke. Miestni mi hovoria, že spod trosiek sa ešte niekoľko dní ozývali hlasy ľudí. No Rusi nikomu nedovolili pomôcť im.

Ak chcete pomôcť spolu s nami, podporte, prosím, našu zbierku na auto z druhej ruky pre kaplána Saňu, ktorý na Donbase evakuuje ľudí z ostreľovaných miest a dedín a vozí všetko potrebné vojakom a civilistom na frontovú líniu:

https://www.donio.sk/sana-rozvaza-dobro

Alebo niektorú z ďalších našich zbierok. Ukrajinci bojujú aj za naše životy a svet, ako ho poznáme. Viac informácií nájdete tu:

 

Teraz najčítanejšie

Jana Čavojská

Reportérka a fotografka, autorka dvoch reportážnych kníh: Dunaj – Rieka príbehov a Humans: 30 tvárí lepšieho Slovenska, spoluautorka dokumentárneho filmu danubeStory o rieke Dunaj a príbehoch dvadsiatich ľudí, ktorí žijú na jeho brehoch. Vo svojich reportážach sa venuje hlavne príbehom ľudí v komplikovaných životných situáciách, téme migrácie a utečencov. Precestovala za nimi takmer osemdesiat krajín vrátane Južného Sudánu, Haiti, Rwandy, Venezuely, Iraku či Libanonu. Od začiatku vojny na Ukrajine tam cestuje nielen ako reportérka, ale aj s potrebnou pomocou pre civilistov a obrancov Ukrajiny.