Denník N

Demokracia nátlakových skupín

prvá časť úvahy o zmene

Demokracia nátlakových skupín
I. časť

Možno by som nemal dráždiť voličov pred sobotou, ale budem písať o tom, že pre mnohých z nás sú voľby podobné krčmovým vrhcábom: hodíme svoje kocky a ak nám nepadnú tri šestky, otrávene hodíme rukou, odchádzajúc „k pivu“ až do nasledujúcej volebnej kampane.

Jasné, viem, že nie všetci… ale zväčša. Inde vo svete, kde si už vzťah medzi volenou vrchnosťou a platiacim daňovníkom vyjasnili, si to možno môžu dovoliť. Ale u nás ešte vo vzťahoch „občania – politici“ chýba spoločenská dohoda. Obe strany majú na ten vzťah výrazne iné pohľady. Politici si nárokujú líderstvo, dravo obsadzujú verejný priestor a určujú diskurz, vykonávajú tvorbu zákonov a pravidiel. Od občanov žiadajú, aby ich dodržiavali, aby platili dane (aj ich platy) a aby strpeli čoraz silnejšie „uťahovanie skrutiek“ (napr. hneď po voľbách začnú počítače MV SR chrliť státisíce automatických pokút pre vodičov…)
Tunajšia vrchnosť, a to ani tá opozičná, nám pred skončením mandátu nezvykne skladať účty, žiadny výkaz svojej práce (česť výnimkám). Nevyháňa spomedzi seba zlodejov, ale ich chráni. Neodstraňuje (ale pestuje) korupčné prostredia na všetkých decíznych úrovniach verejnej správy. Politické elity neriešia ani to, že financovanie strán a život ich tzv. pozadí sa pohybuje v nebezpečnej blízkosti pojmu „organizovaný zločin“. Ak môžu, zneužívajú SIS, verejnoprávne médiá, aj prokuratúru a políciu. Zo sľubovanej kontroly svojich majetkov urobili frašku. Naša politická prevádzka celkom stratila víziu, deje sa proste už iba preto, že sa deje.

Takýto zúbožený stav národnej politiky nám ostal od čias V. Mečiara – kedže M. Dzurinda svoje prísahy, že zlepší politickú kultúru („padni komu padni!“) alebo potresce zločiny („máte krvavé paprče, pán Mečiar!“) nemyslel vôbec vážne. Voliči na tento nevyvážený vzťah medzi sférou politikov a životom občianstva reagujú podobne, ako za totality: kašlú na takúto politiku. Ale ako ukážu aj nasledujúce voľby – tým sa nič nevyrieši. Ocitli sme sa v podobnom bludnom kruhu vzájomného posilňovania zla a rezignácie, v akom nás našiel November 89.

Tento druhý bludný kruh ale nepretne žiaden „veľký tresk“ (akým bol masaker študentov 17.11.89). Systém je oveľa stabilnejší, nie je totiž umelý, iba zdeformovaný. Racionálny volič si je vedomý, že nikde nefunguje lepší systém, než je demokratický parlamentarizmus, pravda – pokiaľ sa nejedná o popletenca, čo sa zo zúfalstva vrhol k nohám rôznych reinkarnovaných Kim Ir Senov, Stalinov aj Hitlerov… Racionálny volič už dávno opustil aj ilúziu z konca 90. rokov, že poriadok nám nastolí Západ. Niektorí sa dlho upínali k EÚ, tá ale členským štátom môže poslať dotácie, ale nie rytierov na bielom koni. Náš problém – čiže zneužívanie strán, a cez ne aj štátu, nevyrieši okrem nás nik. Na zmenu nebude tentoraz stačiť výkrik, že kráľ je nahý. Neostáva iná cesta, než práve tá, akou išli iné demokracie. Nikde sa nezaobišli bez vytrvalého tlaku zdola.

Slovensko potrebuje aktívnu, resp. naštvanú, a občas aj nasratú demokratickú verejnosť (vyberte si level) , ktorá sa nenechá diskvalifikovať extrémizmom, ale ani si nenechá od strán a oligarchov skákať po hlave. Rovnako naliehavo aj nezávislé odbory (čo výrečne ukázali štrajky učiteľov a sestier). A solidaritu všetkých, ktorí pochopili, že ich oligarchická politika stavia na vedľajšiu koľaj. Demokracia 21. storočia nemôže byť iba demokraciou periodicky sa opakujúcich slobodných volieb, ale demokraciou trvale a cieľavedome pôsobiacich nátlakových skupín.
Podrobnejšie o nich v pokračovaní…

Ján Budaj

Teraz najčítanejšie

Ján Budaj

Venujem sa verejným otázkam. Vediem Zmenu zdola, demokratickú úniu, som poslancom NRSR.