Prišla skromne, tíško. Zaklopala na dvere kancelárie. Jedno dieťa na rukách, druhé sa držalo ruky otca, jej manžela, ktorého viedla, lebo nevidí. Bola v mojom veku a šla na mňa z nej taká „dobrá energia“.

Úvodné „tanečky“ s predstavovaním sa a kvôli čomu prišli sme mali za sebou a vtedy niečo tíško po Rómsky povedala staršiemu dieťaťu.

„Vy ste Rómovia?“ pýtam sa.

Kladná odpoveď a hneď vysvetlenie – kázala synovi, aby skontroloval, či ešte majú na chodníku kočík. Kolega sa vytratil, aby ho vzal hore a keď sa zjavil vo dverách pani, nazvime ju Monika, vraj od prekvapenia „vytreštila“ oči. To som ja samozrejme neregistrovala, lebo som sa bavila s jej manželom, nazvime ho Milan.

Prišli sme na to, že trošku ešte vidí. Vďaka Bohu. Pýtam sa na také veci, ako príjem rodiny, či má vybavený preukaz občana s ŤZP.

Pýtam si od Milana občiansky no zisťujem že už má ten najnovší, ktorý nevidím prečítať. Ani kolega. Pani Monika mi s tým pomôže a nadiktuje mi potrebné údaje.

Rozprávali sme sa asi dve hodiny. Kolega stihol prísť z obchodu a z pošty a my sme stále debatovali. O tom i onom.

Zistili sme, že sa poznáme – keď sme pred pár rokmi robili sociálnu zbierku ona si od nás vzala nejaké veci pre deti a ja som jej vraj „nanútila“ peknú kabelku, lebo pre seba si nechcela vziať nič. Pán Milan nám robil „SBS“, lebo ľudia tam vtedy prišli všelijakí. Odvtedy prešli 4 roky a jemu sa prejavila nejaká vrodená očná vada. Spúšťačom bola nejaká, v bežných prípadoch zanedbateľná zdravotná komplikácia. Potom to šlo rychlo – v priebehu dvoch rokov stratil cca 80% zraku. Fúha, myslím si, toto mu muselo riadne poprevracať život! Staršie chlapča má 5 rokov, ocka si už ako vidiaceho nepamätá … „Ale staršie tri veru hej, a mám pocit, že oni to niesli ťažšie ako Milan.“ hovorí Monika.

Prezeráme si spolu papiere a uvažujem, ako im pomôcť. Zaujíma ma či neuvažoval o osobnej asistencií, aby Monika mala viac času na deti, na domácnosť a občas možno na seba. Vysvetľujem, ako to funguje. Ako na zavolanie prichádza moja asistentka, vysvetľuje aj tá. Informácie píše na papier, je toho naraz veľmi veľa. Sú už na odchode keď sa moja asistentka pýta ako vedia vyžiť z Milanovho dôchodku, veď dostáva 330€ a z toho prežiť 7 členná rodina, to je umenie. Monika len skonštatuje že chodí upratovať do nejakej firmy – ako brigádnička, na 2 hodiny denne. A najstaršia dcéra, 15ročná, sem-tam prinesie nejaký peniaz lebo veľmi rada šije.

Odišli a ja mám trošku čudný (a vôbec nie dobrý) pocit, z predsudkov o ktoré títo ľudia dnes a denne musia zakopnúť. Púšťam rádio a tam anketa o rómskej problematike. „Choď do …“ posiela do miest, kde sa poctivé meno chrbta končí moja asistentka respondentku, ktorá skonštatovala že „čo cigán to zlodej.“

Zahľadí sa na stôl a pýta sa ma „a ty kde máš peňaženku?“

„V kabelke …“ odpovedám a chcem jej ju ukázať, no v kabelke nie je.

„A si si istá že je tam?“ pýta sa ma. Už veru nie a uvažujem kde som ju mohla … Len tu niekde musí byť, veď kolega mi dával z pokladne tri stovky na nájomné a poistku.

„Lebo ja sa na ňu pozerám a trčí z nej čosi zelené.“ naťahuje ma. Pozriem na ňu a dvojhlasne skonštatujeme „A vraj všetci Rómovia sú zlodeji?“