Denník N

Slovensko čaká ťažká úloha: naučiť sa žiť tu spolu

Keď donadávame, skúsme sa zamyslieť, čo vieme urobiť. Žiť tu totiž spolu musíme, no a v tom prípade je lepšie rozumieť si ako nerozumieť.

Niežeby nie.

Niežeby nebola pravda, že Kotleba je nácek. Niežeby nebola pravda, že za vyše dva roky v kraji nedokázal nič okrem toho, že zmrvil eurofondy. Niežeby to nedokazovalo, že zhruba toto je jeho horizont schopností a na viac jednoducho nemá.

Všetko to pravda je, akurát, že je to všetko prd platné.

Keď totiž prejde zdesenie, keď prvýkrát nakráčajú do parlamentu kluci, ktorí  majú radi krátke vlasy, keď sa skončia zúfalé výkriky, ktoré sú síce oprávnené, ale inak sú len zúfalými výkrikmi, mohli by sme sa zamyslieť nad tým, čo to všetko znamená. A čo s tým môžeme robiť.

Budú sa hľadať chyby a budú sa všade nachádzať. Na vine budú štandardní politici, lebo robili, čo robili, aj neštandardní politici, lebo robili, čo robili. Vina bude na nás, na nich, na iných, na nevoličoch, lebo nevolili, aj na voličoch, lebo volili ako volili. A chyba bude v životnej úrovni, vzdelávaní, v tom, ako si nerozumieme, ako o sebe nič nevieme, len sa domnievame. V ľudskej hlúposti. A to všetko bude pravda.

Dôležité však je, že hoci jadro kotlebovcov sú nepochybne neonacisti, o všetkých ich voličoch to rozhodne povedať nemôžeme. A opäť môžeme diskutovať: o tom, či sú latentní rasisti, netolerantní alebo len sklamaní. S ohľadom na veľkosť prúseru, sú to, s dovolením, nuansy. Jedno majú totiž spoločné všetci.

Cítia sa vyčlenení. Nie sme v tej istej spoločnosti.

Možno posledných 25, možno 10 a možno len posledné štyri roky ich vývoj nechal za sebou. Nevidia životnú perspektívu, nevidia spôsob, ako ju zmeniť reálne a tak ju menia fiktívne – volia Kotlebu. Neveria v postupnú zmenu, lebo neveria, že ideme správnym smerom.

Môžeme im ukazovať, čím je Kotleba, môžeme im hovoriť, že by extension sú oni sami tým istým, ale sotva ich presvedčíme. Nedokážem si spomenúť na situáciu, kedy naposledy mi niekto vynadal do toho najhoršieho, čo táto krajina mala, a ja som uznal, źe má pravdu. Takto to nefunguje. Kampane na hrane hrany vyostrujú a sme v situácii, kedy dávno nefungujú. Kotleba je nácek dávno nie je relevantný argument a ak by aj bol, je jednorozmerný. Je. A čo ďalej?

Ďalej sa namiesto toho všetci musíme zamyslieť, ako zo Slovenska spraviť inkluzívnu spoločnosť. Krajinu, v ktorej sa všetci budú cítiť aspoň do minimálnej miery doma a nebudú ju dobrovoľne hnať do slepých uličiek, lebo jednoducho iné riešenie nevidia.

Možno je to chyba politikov, lebo oni ich presvedčili, že len kradnú a pospolitému ľudu hádžu odrobinky. Možno, ale skôr ma to nezaujíma. Isté totiž je, že integrácia, pomenovanie spoločného cieľa a presviedčanie o tom, že má zmysel, je úlohou nás všetkých. Odhora dole.

Keď donadávame, skúsme sa zamyslieť, čo vieme urobiť. Nemusíme sa milovať, ale spolu tu žiť musíme, no a v tom prípade je lepšie rozumieť si ako nerozumieť. Nerozumieť si sme skúsili, výsledkom je Kotleba.

Bez ohľadu na výsledky týchto volieb, čo z nich bude, ako sa bude správať Kotleba, či budú ďalšie a o štyri roky ďalšie, toto je úloha na dlhé trate a teraz sa jej už vyhnúť nedá. Slovensko sa musí naučiť rozumieť si a namiesto vyraďovania integrovať.

Neviem totiž, koľko signálov ešte potrebujeme, aby sme pochopili, že situácia je naozaj veľmi vážna.

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto – Paddy O’Sullivan/Unsplash