Mala som šťastie
Len som sa zamyslela, prečo je 22,70% novým strašidlom a čo s tým má spoločné Mária Terézia.
obr. zdroj wikipedia
Zväčša pod takýmto nadpisom môžeme očakávať ‘’príbeh, ktorý napísal sám život’‘ o brutálnej nehode, z ktorej človek vyviazol ‘’s pomocou božou’’. Dnes tu ale nie sú žiadne padajúce tehly, Ballardove búrajúce autá a ani vírusy z tropických krajín. Je tu ideológia.
Vyrastala som v strednej vrstve. Otec autoelektrikár, mama učiteľka základnej školy. Moje detstvo nebolo ochudobnené o bicykel, Pottera, ani doudierané kolená a šarvátky so spolužiakmi. Nikdy však nemali silnejšie opodstatnenie ako prehra v obľúbenej hre POG. Pred pár rokmi ma zaskočil fakt, ktorý mi oznámila moja známa: ,,Vieš, tu u nás v Nitrianskom kraji sa decká už nehrajú na policajtov a zlodejov, ale na policajtov a Maďarov…‘‘ Dnes mi bohužiaľ nie je cudzia ani predstava, že v niektorých krajoch Slovenska sa hrajú na policajtov a utečencov. Ale prečo je to tak ?
,,Tak, tam máme Marku Terku …’‘ začala familiárne každú hodinu dejepisu na základnej škole naša učiteľka. Zo zošuvereného krepového papiera sa na nás záhadne usmievala Rakúsko-Uhorská panovníčka, vyblednutá slnkom. To sme ešte nevedeli, že bude tvoriť gro nášho vzdelania o histórii. Potom prišiel Franz Josef, ktorého môžeme poznať aj z plechoviek tuniaka v slnečnicovom náleve. Neskôr naivne prezentovaná história druhej svetovej vojny a zvláštne 45 minútové video sánkujúceho sa Mussoliniho. Pri témach socialistického Československa ostalo zvláštne ticho. Obrázok Jána Palacha mal v učebnici vymedzené miesto menšie ako to na pasovej preukážke a my sme si mysleli, že našimi najväčšími nepriateľmi boli vždy Osmanskí Turci.
Kde sa vzalo šťastie ?
Budovanie názoru a kritického myslenia je zložitý, dlhodobý proces, na ktorý má vplyv viacero faktotov. Njasilnejším z nich je okolie. Včera v noci nám vyše 20% prvovoličov ukázalo, že krivka zabúdania je astronomicky vysoká. Nie však v ich prípade, ale v našom.
Známe heslo pred každou školskou písomkou ,,Nevedomosť neospravedňuje!’‘ nabralo v tomto období iný význam. Dohľadávanie informácií už dávno neprináleží iba priestorom knižníc. Do popredia sa dostali portály pofidérneho pôvodu, hlásajúce medzi iným aj to, že holokaust je výmysel Židov a Hitler bol vlastne jeden veľký sympaťák, ktorý bol len zle pochopený. Získať obraz o realite je v dnešnej dobe náročnejšie ako získať fotku Donalda Trumpa so skutočným účesom.
Predstava o človeku narodenom po Nežnej revolúcii bola v revolučnom období asi radikálne odlišná. Malo sa jednať o jedinca uvedomujúceho si pojem sloboda, ktorý tento pojem nebude znevažovať svojou činnosťou. Je čiastočne pochopiteľná potreba ‘’nezaťažovať“ mladých s útrapami minulého režimu, na ktoré sa ťažko spomína. Tento prístup sa však ukázal ako fatálne mylným. Priznávam, je trpké zistenie, že naša minulosť je viac ako len nepodarené plastové lyžičky z NDR.
Bolo pre mňa šokantné zistenie v rannejšom veku, že sme kolaborovali s nacistami a aj že autobusová zastávka Patrónka, ktorou som prechádzala každé ráno cestou do školy, bola prestupná stanica na transport Židov. Je pre mňa smutnou udalosťou, keď mi chorvátska kamarátka volá z Rijeky cez Skype z kaviarne pomenovanej po Palachovi a má nadšenú potrebu mi rozprávať o tom, kým bol. Hanbím sa, keď v zahraničných médiách čítam konštatovania o tom, ako je možné aby existoval extrémizmus v bývalej krajine Václava Havla.
V knihe Vojna nemá ženskú tvár (Absynt 2015) si Svetlana Alexijevič pokladá Dostojevského otázku: koľko ľudskosti je v človeku a ako možno tú ľudskoť v sebe ochrániť? Nepochyne zlo je lákavé. Je šikovnejšie ako dobro. Príťažlivejšie.
22,70% prvovoličov včera nevolilo ľudskosťou, volilo hnevom a strachom z neznáma, ale aj na základe ľahkovážnosti.
Žiadam vás týmto, milí rodičia, učitelia a mladší rovestníci o to, aby neboli príbehy o šťastí iba príbehmi o náhodnom vyviaznutí z tragickej situácie. Aby bola všeobecne platná rovnica, že šírenie extrémistických názorov sa nerovná slobode prejavu. Aby sa nám obnovilo myslenie v kontexte a hlavne aby sme sa dokázali rozprávať o našich chybách už iba preto, aby nemuseli byť neustále opakované.
Aby väčšina ľudí nevnímala dobro v tejto krajine len ako podarované plastové okná v Modrom z neba.