Tak už došlo aj na nás

Priznám sa, čakala som to skôr. Jeden príspevok na FB mi pripomenul môj vlastný, veľmi nepríjemný kontakt s tmárstvom.

Roky pôsobím ako dobrovoľník v organizácií nevidiacich a slabozrakých, čo mi dovolilo spoznať rôzne životné príbehy mnoho ľudí.

Prišla k nám pred rokmi mamička (volajme ju Anna) asi 7ročného chlapčeka. Tomu som dala do rúk nejakú hračku a aby sme sa s Annou mohli pokojne porozprávať drobca sme nechali na kolegu. Malý Adamko bol sice dobre vychovaný ale na všetko zvedavý a kolega to na deti vie, takže o chvíľu bola kancelária plná hlasov veľkého a malého chlapa pri hre.

My s Annou sme šli do vedľajšej kancelárie. Drobec si počas nášho rozhovoru niekoľkokrát „skontroloval“, že mama je nablízku ale to nás nerušilo. Začali sme rozhovor o všeličom možnom, aby žena pochopila, že my nefungujeme na úradníckej ani lekárskej linke, skôr po takej tej ľudskej, priateľskej. Nad kávou a s pocitom že jej dieťa je v pohode (hlavolam bol vrtuľník-prieskumník, ktorý si v rukách chalanov musel preletieť miestnosť aby vedel ako to tam vyzerá) a že ju ako rozvedenú matku niekto snáď chápe sa dobré vzťahy nadviažu ľahšie.

Ja som jej rozprávala o škole v Bratislave, ona mne o tom, ako sa venuje Adamovi, aké majú aktivity a aké je to všetko ťažké. Až prišla nevinná otázka, či to má Adam vrodené alebo získané. Chyba sa objavila v čase rozvodu, keď mal chlapec rok, keď prišiel nový vzťah, vtedy 4ročný chlapec už nevidel takmer nič. Atmosféra v kancelárii sa však akosi zmenila. Zrazu som z Anny mala pocit že o tom hovoriť nechce a preto som nepokračovala.

A čo jej rodičia? Aký má Adam vzťah so starými rodičmi?

Ticho.

Stíchol aj Adam a jeho o odtieň úzkostlivejšie „Mami?“ mi signalizovalo že som prešla z blata do kaluže a odtiaľ ešte pod výdatný odkvap. Anna ma požiadala či môže ísť na záchod, samozrejme. Adam s ňou.

„Ona plače,“ hovorí mi kolega: „dnes už sa jej na nič nepýtaj, pozvi ju o týždeň. Príde aj Timea s Tomáškom, bude vidieť že nie je sama.“ Odpovedať nebol čas, dvojica už bola späť. Adam zistil že mama je okej, Anna ako-tak pokojná.

Zavrela dvere do kancelárie a už-už som jej chcela navrhnúť aby prišli o týždeň, že dnes už ju trápiť nebudem, keď si vypýtala ešte pohár minerálky, napila sa a vyšlo von niečo, čo som ani po rokoch ako človek celkom nespracovala. „Viete, môj otec keď sme sa rozviedli prehlásil, že malého očná vada je trest Boží za hriech rozvodu. Keď som sa po troch rokoch rozhodla, že je na čase žiť život aký chcem ja, nie iní, povedal mi, vlastný otec, že malého slepota je trest za ťažký hriech v ktorom žijem.“ Silná káva. „A váš partner?“ „Monika stojí pri mne, ale vie že keď sa pokúsi prist k našim otec na ňu pustí psa.“

Na tvári sa mi asi zračilo všetko možné, lebo Anna sa poďakovala za rady a chcela odísť s tým, že veď tu nie je kvôli sebe, ale kvôli Adamovi. Požiadala som ju, nech si sadne. Vtedy mi asi prvýkrát došlo, kto je na tom v ponímaní bežnej verejnosti „horšie“ – my, hendikepovani, ktorí „požierame“ vaše dane, platíte nám dôchodky a neviem aké argumenty o tom, ako sa priživujeme, alebo homosexuáli, ktorí mnohí čelia odporným útokom z vlastnej rodiny. Kampaň pred referendom mi tento pre mňa silný zážitok vytiahli z hlbín pamäti.

Príde mi choré, odsúdiť za inakosť.

Za tú inakosť, o ktorú sa nikomu neprosilo a pre ktorú v živote veľmi trpí.

Toto referendum vôbec nie je dobré. Je to manipulácia najsúkromnejším životom iných ľudí za obrovské peniaze.

Nemáme ich kam dať? Ja jeden návrh mám – viem o množstve organizácií ktoré chcú pomáhať ľuďom ale nemôžu lebo nemajú priestory, alebo priestory aj majú ale len od apríla do októbra, lebo v zime v nich sedíme v kabátoch a do pary pri ústach by sa dalo písať ako do bublín v komixe.