Hnedý župan ako výstraha a šanca

Minulý rok Umberto Eco spomenul, že pre historika je vzrušujúce sledovať migračnú krízu ako isté znovuoživenie sťahovania národov. Po včerajšku ma môže ako historika tešiť, že môžem sledovať nie opakovanie 30.rokov, ale myslenia banality zla, ktoré sa pretavilo do zvolenia strany „hnedého župana“. To je ale asi tak všetko čo ma teší.
Čo s tým? Bez ohľadu na to, či je Kotleba fašista, neonacista alebo klérofašistický autoritár (asi z každého niečo), je zvolenie tohto pána brať ako šancu – ako výzvu k aktivite.
Po prvé, jasne povedať, že s pánom s fúzikom určite nie a prečo – nielen protesty, ale hlavne zmysluplnú debatu o tom, čo sa skrýva za jeho oháňanie sa bohom (naschvál s malým „b“), národom a rodinou.
Ďalej zamyslieť sa nad tým, čo viedlo k ľudí k voľbe týchto extrémistov – je to protest? znechutenie? – a prečo radšej uprednostnia čiernobiele videnie sveta – neverím totiž, že na Slovensku je 8% fašistov. Treba riešiť problémy, na ktorých sa Kotleba vezie – a tým mu zobrať vietor z plachiet.
Veľmi podstatné je zamyslieť sa nad výchovou a komunikáciou s mladými – nielen upraviť osnovy dejepisu či občianskej výchovy. Musia vzniknúť iniciatívy, ktoré vysvetlia mladým, čo by vládou extrémizmu stratili.
Last but not least: pokúsiť sa o nezaujaté vysporiadanie s obdobím HSĽS, Slovenského štátu a veci s tým spojených – zatiaľ tu máme 2 tradície, ktoré sa navzájom démonizujú, treba rozbiť fenomény na drobné a poukázať – to bolo dobré, to zlé, realita nie je čiernobiela. Len démonizovaním ničomu nepomôžeme.

Dnes už je úplne jasné, že fašizmus ani komunizmus sa nezkompromitovali tak, aby boli hudbou minulosti (alebo podľa slov p. Danka patria do minulého storočia) – sú a zrejme ostanú navždy živé. Ak má byť všetko zlé na niečo dobré, musíme toto brať ako výzvu. Treba neustále ukazovať, že napriek nedostatkom je liberálna demokracia najlepšou možnosťou – lebo tu nebude atmosféra strachu, útlaku a ideológia čiernobielosti.