Denník N

Rada Procházku vzostup. A pád a pád a pád

Dávno už nikto tak rýchlo a tak zvysoka nespadol. Pri hľadaní chýb však treba začať od seba.

Karty na stôl: bol som účastníkom/moderátorom jednej diskusie s Radom Procházkom. Keď sa pred prezidentskými voľbami v správach RTVS objavili profilové reportáže kandidátov a ich podporovatelia, ktorí v krátkosti povedali, prečo budú voliť toho kandidáta, za Rada Procházku som tam bol ja.

Viem, že je to nuclear option, tento článok však nie je osobný. Je to len smutný príbeh o tom, ako najprv vystúpať na vrchol a potom padať a padať a padať. Hlboko a nepríjemne, ale zase rýchlo.

Ako dôveru získať

V prvom kole prezidentských volieb som volil Rada Procházku nie preto, že by som si o ňom myslel, že bude najlepším prezidentom; chápal som to ako test podpory pre novú tvár v opozícii. Na svoju obranu môžem povedať, že poznám aj mnoho inak triezvych ľudí, ktorí volili Milana Kňažka.

Som presvedčený, že aj on sám to chápal presne rovnako, v zásade som si vydýchol, že do druhého kola nepostúpil. Výsledok bol však ideálny: nie dosť, tesne pod, ale dosť na to, aby sa nedal ignorovať.

Dávno už nikto okolo seba nezhromaždil toľko goodwillu rokmi frustrovaného opozičného voliča. Dávno ho tiež nikto takto legendárne nepremrhal. Premárniť za dva roky dôveru ľudí, ktorí by brali takmer čokoľvek, chce majstra.

Najčastejšie slovo po voľbách. Od všetkých.
Najčastejšie slovo po voľbách. Od všetkých.

Ako o dôveru prichádzať

Myslím, že prvýkrát som spozornel presne v tretí deň existencie Siete, keď zaznelo meno Andreja Hrnčiara, som však pragmatik. Od žiadnej strany neočakávam, že moje predstavy naplní na sto percent, vyberám si podľa pár kľúčových vecí, pravdepodobnosti, s akou ich presadí a počtu bláznov na kandidátke.

Som zmierený s tým, že istý počet bláznov je jednoducho nevyhnutný.

Každému politikovi som schopný venovať len obmedzené množstvo dôvery. Vlastne som presvedčený, že ma skôr alebo neskôr v niečom principiálnom sklame a je to v poriadku: politika nie je výber životného partnera. Žiadna Superstar, žiadna láska, ale pragmatizmus.

Rado Procházka však začal dôveru odhadzovať extrémne rýchlo: Sieť ešte ani neexistovala, a on už ne/podporil Kisku. Slon v porceláne, povedal som si vtedy, čo tam po tom, taký Sulík je slon v porceláne trikrát denne a svet ide ďalej.

Nejako som si to vnútorne poospravedlňoval, lenže potom prišiel Matovič a Zámocká a zhulákaní chalani. A mňa to aj mrzelo, lebo Matovič so mnou vydrbal by mohol pomaly byť seriál, iné ma však začalo rušiť.

Medzi slonom v porceláne a aroganciou je tenká čiara, my sme sa dostali na druhú stranu. V poriadku, aj ďalšieho arogantného politika by som prežil, kamoši rozhodne nemusíme byť, to všetko ale za predpokladu, že mi ponúkne program.

A presne tam je chyba lávky.

Ľudia si zaslúžia dobrý štát. Rozdiel je len v slovoslede.
Ľudia si zaslúžia dobrý štát. Rozdiel je len v slovoslede.

Ako o dôveru prísť

Volič má hrošiu kožu, znesie mnohé, ak mu dáte, čo chce, lenže Sieť sa veľmi rýchlo stala bezobsažnou. Všetko to dobre znelo, aj dobre vyzeralo, ale marketing a za ním prázdno z toho kričalo na sto honov.

Je to profesionálna deformácia: pracujem v reklame, stokrát som bol na fotení podobných fotiek, podobných headlineov som stovky napísal. Ešte aj kľúčové slová v každom jednom prejave sa opakovali do zblbnutia – ako v reklame, v ktorej sa posolstvo opakuje a opakuje a opakuje, aby ho divák určite zachytil.

Ak v najbližších dvadsiatich rokoch zachytím variáciu na “uchádzame sa o poverenie” “verejná služba,”  budem plakať dlho a nahlas.

Video: Zaskočený Procházka: Rokoval s Ficom o novej vláde?
autor: Martina Pažitková

Sieť sa chytila do vlastnej pasce. V toľkých veciach sa rozpakovala povedať niečo konkrétne, len aby nikoho neurazila, až nakoniec neostalo nič okrem prázdnych sloganov. Tak dlho sa rozkračovala medzi Bratislavou a Námestovom, až nezasiahla ani jedno.

Nechápme sa zle – rozumiem tej logike, dokonca si viem pomerne presne predstaviť zadanie, ale v istom bode, aspoň v niektorých témach, musí mať politik jasný názor. Môžem s ním nesúhlasiť, ale najprv potrebujem vedieť, čo si vlastne myslí. V krčme to voláme gule. Volič nakoniec totiž prázdnotu intuitívne prekukne. Od niekoho tak intelektuálne zdatného, koho bolo občas dokonca podnetné počúvať, je to prázdno navyše ešte aj zradou.

Miroslav Beblavý urobil mnoho dobrej práce vo svojom fachu, ale inak sa zo Siete stal len pekný výklad prázdneho obchodu. Niečo ako Nova, len výška, z ktorej nasledoval pád, zachránil Sieť od toho, aby sa prepadla až pod päť percent. Tesne.

How to disappear completely

Na to ani nie sú iné slová, päť percent je jednoducho katastrofa. Ak strana nezíska ani polovicu preferencií a menej ako tretinu toho, v čo sama dúfala, predseda by si mal rodinnú fotku pomaly skladať zo stola. Lenže kto by ho v Sieti mohol nahradiť?

No vidíte. Sieť vznikla nie preto, že program, ale preto, že Procházka. Bez neho to nejde, ale s ním tiež nie.

Aby toho nebolo málo, práve vtedy, keď sme si aspoň mohli myslieť, že tesná vstupenka do parlamentu je nejakou lekciou, Rada Procházku opäť dostala jeho slabina – komunikácia. Tu sú dva gify:

kolesik_kodon Zasko_en_Proch_zka_Rokoval_s_Ficom_o_novej_vl_de

V piatich sekundách jediného rozhovoru sa zhmotnilo všetko to, čo Sieť ťahá ku dnu.

Na otázku, či sa stretol s predsedom vlády odpovedá, že o zostavení vlády nerokovali, čo je zhruba to isté, ako keď váš pubertálny potomok na otázku s kým bol, odpovie, že nepil.

Naveľa pod tlakom povie nie, ale vyzerá ako prichytený žiačik, je vám to takmer nepríjemné zaňho. Tie sekundy sa neznesiteľne vlečú, utiecť niet kam, spektrum emócií zračiacich sa v tvári by vystačilo na kratšiu diplomovku. Ústa plné pokory, oči plné strachu. Nie každý to vie dať na Kaliňáka, zostáva len veľké trápno.

Som presvedčený, že každý má temnú stránku, toto je tá jeho.

Práve sa totiž pozeráte na človeka, ktorý za dva roky dokázal premrhať naozaj veľkú podporu, ešte pred týždňom viedol premiérske reči (pre férovosť: dávali zmysel), a teraz, s päť celá niečo percentami, je opäť, pri najbližšej príležitosti, prichytený pri tom istom, čo mu podkopáva nohy celý čas.

Je to smutné a ja to myslím úprimne. Rado Procházka kandiduje na Darwin Award za najrýchlejší vzostup a pád v dejinách slovenskej politiky a to teda, že konkurencia je silná. Som presvedčený, že v prípade predčasných volieb by Sieť nedosiahla ani päť percent.

Ak by sa to stalo alebo ak sa to stane niekedy v budúcnosti, nebudú za to môcť novinári, kaviarne, ani tento článok. Rado Procházka si za to bude môcť sám.

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie