Politici sú len vzorkou spoločnosti, a zvyčajne vcelku reprezentatívnou

Do parlamentu sa dostal Kotleba. Na sociálnych sieťach sa okamžite zdvihla vlna nadávok a odsudzovania jeho voličov. Nebudem sa tajiť tým, že by som sa k nej veľmi rada pridala, lebo mam z fašistov v parlamente úprimnú hrôzu. Podobne, ako ju mám z ISIS a skrátka kohokoľvek kto nadraďuje nejakú etnickú, náboženskú či sexuálnu skupinu nad inú, a šíri nenávisť na základe delenia na „my“ a „oni“. Akonáhle našou jedinou reakciou na voľby bude nadávanie na týchto voličov, začnú sa cítiť ako skupina zatlačená po pozície „oni“ – teda tí, ktorí sú vylúčení a to prinieslo zatiaľ vždy len viac a viac problémov.

Príklad? Vylúčenou komunitou sú Rómovia. Každá skúsenosť Róma s neprijatím od majoritnej spoločnosti ho viac a viac pripúta „medzi svojich“ a legitimizuje v jeho očiach akýkoľvek podvod alebo negatívne správanie voči majorite. Zjednodušene: „Veď oni o mňa nestáli, povedali, že ja som ten iný, čakali odomňa niečo zlé. Tak im asi môžem robiť zle a kradnúť.“ Lebo to robím „im“ a nie „nám“. Nuž a takéto nabaľovanie neriešených problémov nám nakoniec prinieslo Kotlebu… Ale obracaním nenávisti voči jeho voličom sa ho veru nezbavíme.

Takže poprosím, horúce prsty z klávesnice dole, schladiť v ľadovej vode. Ak to to veľmi bolí, na pár dní vypnúť facebook poďme rozmýšľať ako na vzniknutú situáciu reagovať tak, aby sme jej pomohli a nie napáchali ešte väčšie škody. Voliť Mariana Kotlebu znamená voliť nenávisť. A nenávisť nevolí spokojný človek, ale volí ju v dôsledku frustrácie alebo strachu.

Strach

Pozrime sa na pojem strach. Strach migrantov sa šíri celou Európu. Prejavilo sa to na celom výsledku volieb. Tento strach možno nazvať aj opodstatnenou obavou. Slovami nemenovanej akademičky: „Nie preto, že títo ľudia sú iného vierovyznania, ale preto, že to je ako vypustiť do sveta státisíce nevyliečených pacientov Pinellovej psychiatrickej nemocnice.“ Ľudia, ktorí sem prichádzajú, majú za sebou v dôsledku vojny traumy a šoky, ktoré si bežný Európan roku narodený po roku 1940 nevie ani len predstaviť a už vôbec netuší, čo to znamená ich spracovať a žiť s nimi. A títo ľudia prichádzajú preto, že im niekto povedal, že tu budú v bezpečí a čaká ich tu normálny život. Keď zistia, že to také jednoduché nie je, môže sa všetko, čo si nesú v hlavách, prejaviť veľmi nepríjemným spôsobom.

Myslím, že vážnosť tohto problému vo svojom volebnom programe nepodcenila takmer žiadna strana. Až na jednu, možno dve sa tejto téme venovali aktívne všetci. Dokonca, niektorí aj s pochopením toho, že stavanie plotov má asi taký význam, ako keď malé dieťa zavrie oči, a myslí si, že je neviditeľné a tým problém vyriešilo. A že miesto „predpisovania nurofenu“ v podobe stavania plotov treba riešiť (a to veľmi naliehavo a radikálne) príčinu choroby a tou je vojna v Sýrii a ďalšie problémy na blízkom východe.

Žiaľ, plot sa predstavuje a chápe ľahšie ako komplexné riešenie geopolitickej krízy. Týmto pozdravujem médiá, ktoré tento problém zľahčujú na strašenie bulvárnymi správami, miesto toho aby dali občas priestor aj odborníkom. Tí by možno vedeli ľudom zrozumiteľne vysvetliť, prečo sa deje čo sa deje, a možno naznačiť, aké riešenie by reálne mohlo pomôcť a teda by možno bolo vhodné ho podporiť hlasom vo voľbách. Srdečné pozdravy posielam tiež všetkým, ktorí považujú humanitné vedy vo vyučovacom procese za akési panské huncútstvo. Presne ich zanedbávanie totiž spôsobuje, že ľudia nerozumejú svetu v ktorom žijú. A keď nerozumiete tomu, čo sa okolo deje, a čo by sme mali robiť aby sa to zlepšilo, máte strach. A ten sa prejavil najmä u prvovoličov. Ten predvolebný pohreb školstva bol zrejme celkom na mieste. Napriek tomu, myslím si, že len strach nebol hlavným dôvodom podpory Kotlebu. Akokoľvek to síce znie zle, jednoduché „plotové“ odpovede namiesto riešení totiž ponúkalo viacero strán. Nebolo teda treba voliť extrémistov, ktorých odkaz ide proti našej vlastnej histórii, len kvôli túžbe po ostnatom drôte.

Nespravodlivosť

Pozrime sa na problém frustrácie. Frustrovaný je na Slovensku kade kto a z najrôznejších dôvodov. Zlá finančná situácia, nezamestnanosť, nedocenenie, medziľudské vzťahy. Frustrovaní však nie sú len ľudia, ktorým na prvý pohľad niečo chýba. Pri debate o príčinách nespokojnosti sa skôr či neskôr dopracujeme k pocitu nespravodlivosti. Nespravodlivosti páchanej na všetkých frontoch a všetkými naokolo. Nebudem teraz apelovať na politikov. U tých sa výnimočne nedostatku sebareflexie neobávam, lebo si spôsobili obrovský problém, po ktorom bude ťažké zostaviť vládu, a to určite nikoho neteší. Nad príčinami budú určite dumať, a možno na ňu aj prídu. Lenže nežijeme v Stredozemi.

Ľudia sa nedelia na zlých politikov a dobrých občanov. Politici sú len vzorkou spoločnosti, a zvyčajne vcelku reprezentatívnou. Takže navrhujem miesto zúrivého facebookového nadávania sa trochu bližšie pozrieť do tohto volebného zrkadla. Každý do svojho. Lebo nespravodlivosť a jej akceptácia začína plíživo a v pomalých dávkach. Predbiehanie v zápche len preto, že máme väčšie auto, predbiehanie v rade na vlek, možno vedomé zle vydanie pár desiatok centov, arogancia voči nižšie postavenému kolegovi. Skrátka mnoho malých každodenných nespravodlivostí, ktoré páchame bez toho aby sme si možno poriadne uvedomili, že prispievame k efektu variacej sa žaby, kedy spoločnosť na nespravodlivosť prestáva reagovať a ako celok ju odmietať. Ba dokonca – toho, kto sa ju snaží nepáchať, začneme považovať za hlupáka. A frustrácia narastá a narastá…

Myslime na to, že človek, ktorého ste vytlačili z cesty väčším autom, má tiež volebné právo, a môže nabudúce pokojne zvoliť Kotlebu. Miesto hádzania viny na všetkých okolo začnime sami od seba, a možno to nabudúce zvládneme spoločne nejak lepšie. Bez štrnástich nepríjemných dôsledkov frustrácie sediacich v parlamente.