Denník N

Ako slovenské cirkvi (nechcene) fašizujú spoločnosť

O úspechu Mariana Kotlebu v parlamentných voľbách bolo napísaných mnoho článkov. Tento blog nebude (napriek svojmu názvu) hľadaním vinníka. Nebudeme cirkvi obviňovať zo zjavného, skôr sa chceme venovať tomu, prečo sa fašizmu medzi kresťanmi darí, a ako tomu predísť.

Nechajme na chvíľu bokom historickú spätosť najväčšej, Rímskokatolíckej cirkvi s (klero)fašistickým režimom – hovorme o tom, čo je spoločné viacmenej pre všetky registrované cirkvi na Slovensku. Fašistu totiž nerobí fašistom vzťah k Tisovi, nosenie gardistických uniforiem ani rovnoramenný dvojkríž – fašistu robí fašistom jeho zmýšľanie. Tu tkvie hlavný dôvod vzájomnej symbiózy kresťanského mainstreamu a kotlebovského neonacizmu.

Zamerajme sa na súčasnú politickú aktivitu cirkví – boj proti „kultúre smrti“ – inými slovami boj na poli morálky, polarizuje Slovensko už dlhé mesiace. Cirkvi v pastierskych listoch, Palko s Čarnogurským v rozhovoroch, Škripek ako notorický šíriteľ lží a poloprávd na Campfeste, a mnohí ďalší tvrdia, že dnes je možné presadiť zákaz manželstva gejov a lesieb, potratov, eutanázie a všetkých ďalších strašiakov. Uvedené zlo pritom pochádza zo Západu: tam prebujnelo, a dnes ho Európa exportuje k nám.

Vidíte tú podobnosť? Skazená Európa, skazený model ľudských práv, skazená demokracia, ktorá to všetko umožňuje a treba zasiahnuť, kým je čas. Skazenú európskosť nahradí dôraz na národné, individualizmus nahradí podriadenosť neomylnému magistériu, demokraciu nahradí „stavovská/riadená/neliberálna“ demokracia (slovníkom Kotlebu, Putina či Orbána). Ľudským právam je nadradené právo väčšiny – dominantného etnika, dominantného náboženstva, dominantného svetonázoru. Ten, kto nesúhlasí, je nepriateľ štátu, nepriateľ cirkvi, Judáš 21. storočia.

Pri takomto mentálnom nastavení je prirodzené, že Kotleba je pre mnohých kresťanov Defensor Fidei, spojenec v boji s fantómom „liberalizmu“, ktorý sa sem údajne tlačí z Európy. Cirkvi sa od svojho spolubojovníka nedištancovali, lebo nemôžu, ani keby to skutočne chceli. Kto je ten mocný hlas kritizujúci Západ a demokraciu, ktoré k nám prinášajú morálny úpadok, cirkevnou hantírkou „kultúru smrti“, reprezentovanú „homolobby“, interrupciami, eutanáziou, či len základnou diskusiou o inej, než dogmaticky ukotvenej etike? Týmto hlasom je práve Marian Kotleba.

V slobodnej spoločnosti, kde je normálne byť gejom, lesbou, transrodovým človekom, matkou, ktorá podstúpi umelé oplodnenie, alebo naopak ženou, ktorá sa rozhodne pre ukončenie tehotenstva – v tejto spoločnosti nemôže prvoplánovo konzervatívna cirkev stáť na strane demokratov hlásajúcich proeurópske hodnoty. Za Boha a za národ! To je smer, ktorým sa slovenské cirkvi zákonite musia vydať, a ktorým sa aj vydali. Kotleba zmýšľa podobne – a tak je reakciou len ticho a zbožný úsmev, niekedy dokonca otvorená podpora ĽSNS.

Cirkvi sa musia vzdať vyššie uvedenej lži – a pokojne pri tom môžu zostať konzervatívne. Nik ich nenúti oddávať LGBTI ľudí a meniť svoj pohľad na morálku. Je ale načase veriacim povedať, že v slobodnej spoločnosti nik zákonom nezakáže interrupcie a nik nezabráni postupnej tolerancii a akceptácii, ktorá skôr či neskôr vyústi v plné (civilné) manželstvo gejov a lesieb s právom na adopcie. Ide predsa o otázky občianskych a ľudských práv – a ak je niekto v opozícii, dejiny k nemu nebudú vľúdne. V prípadoch utláčania afroameričanov, židov, a v dávnejšej histórii i rôznych kresťanských konfesií, stáli dominantné cirkvi až príliš často na nesprávnej strane. Ďalšie zlyhania si nemôžeme dovoliť.

Boj proti občianskym a ľudským právam sa nedá vyhrať – buď ho prehrá mainstreamové slovenské kresťanstvo, a utrpí prinajmenšom jeho obraz v spoločnosti – alebo prispeje k výhre protidemokratických síl, a prehrá celé Slovensko. To, že dnešný evanjelikálny prúd v Spojených štátoch, rovnako, ako silne kresťansky založená Republikánska strana, čoraz viac pripomínajú stranu bielych rasistov, predsa nie je náhoda.

Čo môžu slovenskí, úprimne veriaci a konzervatívne vychovaní kresťania robiť? Musia zanechať spomenutú lož, a presmerovať svoje úsilie opačným smerom – miesto snáh o zatváranie matiek, otcov a lekárov do väzenia za asistovanú reprodukciu môžu predsa klásť väčší dôraz na sociálny aspekt evanjelia – môžu presadzovať pomoc utečencom podľa textu Matúšovho evanjelia (25, 41-46). Okrem toho môžu aktívne odmietať kotlebovsko-dankovský nacionalizmus či rodovú NErovnosť- veď „Nie je ani Žid, ani Grék, nie je ani otrok, ani slobodný, nie je muž a žena, lebo všetci ste jedno v Kristovi Ježišovi.“ (Ga 3, 28). Len málo slovenských kresťanov robí práve toto – a od vedúcich predstaviteľov svojich cirkví pritom nemajú takmer žiadnu podporu.

Je možné očakávať takúto zmenu v rozhodujúcej časti slovenských cirkví? Dúfam, že áno. Evanjelici, (v dejinách Slovenska boli dlho lídrom), v priebehu posledných mesiacov niekoľkokrát vyzvali vedenie svojej cirkvi k prehodnoteniu svojich postojov a k aktivite – a dnes vyzývajú vedenie cirkvi znova. Frustrácia na katolíckej politickej scéne spojená s prepadom KDH môže viesť k precitnutiu – dnes už nie sú 90-te roky, kedy všeobecná nenávisť a renesancia ľudáckeho myslenia patrili k folklóru. Česká Starokatolícka cirkev zas rozbieha nové spoločenstvo v Bratislave – jediné miesto, kde sú bez výhrad vítaní všetci – okrem iného heterosexuáli, gejovia, lesby i transrodoví ľudia. Miesto, kde partikularizmus nahrádza otvorenosť a kresťanská láska.

Slovensko je stále náboženskou krajinou – a máločo jej prospeje viac, než premena sloganu „Za Boha a za národ“ na výzvu: „Miluj svojho blížneho ako seba samého!“

 

Autor je doktorandom na Evangelické teologické fakultě Univerzity Karlovy

Teraz najčítanejšie