Pracujem tu. Kolega odišiel do mesta. Majitelia tiež. Hory majú zvláštnu moc. Ako dieťa nížiny sa to učím vnímať postupne. V malom chladnom domčeku, z ktorého vidíte len vrchy a borovicové vetvy sa z Ja zriedeného systémom, stáva Ja čisté. Upratať, uvariť si obed, pracovať v záhrade, prechádzať sa, doniesť drevo do krbu a potom čo? Sedieť a meditovať? Čo by ste robili sami večer v horách? Niet televízie, internetu ani signálu žiadneho mobilného operátora. Len hory a vaše Ja.

Vychádzajú na povrch všetky hriechy. Z mysle sa vynárajú myšlienky a vy máte čas ich obracať z každej strany. Prvýkrát je to ako BUM. Pretlak všetkého. Zdá sa vám, že vaše Ja priam kričí. Spomienky, myšlienky, emócie. Ani sa nezdalo, že to tam je. Ľútosť toho, čo sme neurobili dokáže ťažiť viac. Spomienka na to, čo sme urobili dokáže povzniesť vyššie.

Po čase však objavíte, že vlastne nič v živote nie je dôležité. Len to, čo práve cítite. To, ako dokážete ovládať seba. Svoju myseľ, emócie. Ak to zvládnete, dokážete čarovať, vytvoriť zo svojho života čokoľvek.