Denník N

Viera Dubačová a záchranári o pomoci utečencom na hraniciach: „prestal som riešiť, prečo sú tu a začal som riešiť ako im ja môžem pomôcť“

Aktivistka VIERA DUBAČOVÁ zakladala komunitné Divadlo z pasáže, spoluzakladala iniciatívu Nie v našom meste, je laureátkou ocenenia Krištáľové krídlo za filantropiu za rok 2012. V nedávnych voľbách bola zvolená za poslankyňu do NR SR. Záchranári LUKÁŠ GURTNER, PAVOL KRAJČOVIČ A ŠTEFAN HODNIČÁK z občianskeho združenia Emergency Medical and Rescue Assistance Slovakia (EMRAS) po šichte trávia noci na hraniciach ako dobrovoľníci a venujú sa pomoci utečencom. Z rakúskeho Nickelsdorfu sa posunuli len o kúsok ďalej – do Hegyeshalomu na maďarskej strane hranice, v súčasnosti pomáhajú v Chorvátsku.

Tri otázky pre hostí filmového festivalu Jeden svet v Prievidzi:

Prečo ste sa vlastne rozhodli pomáhať utečencom, ísť po práci dobrovoľne na ďalšiu šichtu?

Štefan: Pomáhať utečencom som sa rozhodol po tom, ako som sa bol osobne pozrieť na rakúsko-maďarskej hranici, kde som videl tie tisíce ľudí, ktorí boli ľahko oblečení, bosí, hladní a hlavne chorí. Prestal som riešiť, prečo sú tu a začal som riešiť ako im ja môžem pomôcť.

Viera: Osudy ľudí utekajúcich pred vojnou ma zaujímali už dávno, no keď som uvidela utopené deti na brehu mora, tak som sa rozhodla ísť pomáhať.

Pavol: Ja osobne som tam chcel ísť čiste iba zo zvedavosti.

 

Ako vyzerá váš deň na hranici? Aký bol váš najstrašnejší a naopak najkrajší zážitok?

Viera: Najstrašnejší deň pre mňa bola jedna daždivá noc v Berkasove, na srbsko-chorvátskej hranici. V ten deň prišlo asi 8000 ľudí a samé rodiny s deťmi. Ležali v zime a v blate – v hlave mi utkvel obraz ako z apokalyptického filmu. Jeden z krásnych zážitkov som mala, keď som obliekala malého sýrskeho chlapčeka do suchého kabáta. Postavila som si ho na malý pultík a na jeho mokré telíčko som navliekala suché veci. Stále som sa mu prihovárala, lebo sa celý triasol a ja som nevedela, či od strachu, či od zimy. Po chvíľke som cítila, že sa ma niečo dotklo na líci. Ten malý asi trojročný chlapček mi tam dal malú pusu. Úplne ma to dojalo.

Štefan: My sme chodievali zo začiatku cez deň, no potom sme chodievali hlavne na noc, kedy prichádzali nočné vlaky. Zážitkov bolo veľa aj strašných aj pekných.

Pavol: Najstrašnejší zážitok pre mňa osobne bol, keď sme boli v srbskom Berkasove, kde polícia tlačila ľudí do autobusov, ale nie všetky kompletné rodiny sa dnu dostali. Bol prípad, keď 12 členov jednej rodiny dali do autobusu a 13-tého člena – malé dieťa – si tam nechali. Najkrajší zážitok pre mňa je vždy, keď utrápené deti privediem do úsmevu.

 

Vy ste našli možnosť pomoci priamo v oblasti vašej práce ako záchranári. Ako môžeme utečencom pomocť my ostatní? Čo utečencom pomôže najviac?

Štefan: Ľudia môžu pomôcť každý tým, čím môže, teda zdravotníckym materiálom, oblečením, prípadne finančnou podporou organizácií, ktoré priamo v teréne pôsobia.

Viera: My ostatní môžeme šíriť osvetu, zbierať veci a materiál, podporovať finančnými príspevkami a hlavne dobrovoľníctvom.

 

… viac už priamo na festivale v rámci programu v stredu.

Poď na Jeden svet v Prievidzi

Teraz najčítanejšie