Lotosový kvet, moje deti a rasizmus
Dnes som sa pri rannej káve celkom slušne rozbehla na sociálnych médiách.
Naštartovala ma správa o ďalšom poslancovi – morálnom suteréne, ktorý ma má zastupovať v parlamente. S malou špecialitkou, ktorá ma priviedla do vývrtky – hádzanie kameňov do bezbranných žien a detí. Jemu aj jeho kamarátom stačilo, že sa v 21. storočí v kultúrnej a civilizovanej strednej Európe opovážili tieto ženy vyjsť do ulíc Bratislavy v hijabe. Do vývrtky ma ale asi najviac dostal príspevok jednej mojej známej. A ešte ignorancia – hromadná.
Išla som ako na pohon, písala a zdieľala príspevky, ktoré ma oslovili. Nahromadená energia a pobúrenie mi nedali vydýchnuť.
Reakcie na seba nenechali dlho čakať. Najviac ma ale upútal príspevok od mojej vzdialenej známej.
Snažila sa ratovať moju rodinu, moju lásku a odporúčala mi niečo v zmysle – „Týmito verejnými prejavmi nič nezmeníš. Sadni si do tvaru lotosového kvetu, šťastne sa usmievaj a medituj ako Budha. Ži pre svoje deti a vychutnávaj si lásku, žijeme len raz…“
Milá moja Známa, mohla som si s deťmi šťastne tlieskať, poskakovať, spievať, točiť sa dokola kolo kolo mlynské a celý čas sa radostne blažene usmievať. Ale nie teraz na Slovensku.
Otázka rasizmu a xenofóbie sa ma tu dotýka bytostne. Riadiť sa podľa tvojho odporučenia a s úsmevom na tvári „ignorovať všetko a žiť teraz a tu“ by pre mňa znamenalo umrieť.
Moje najväčšie lásky – vlastné deti sú totiž s rasizmom na Slovensku konfrontované denne.
Tiež sa „previnili“ len tým, že sa nenarodili bielym rodičom a ich okolie im to dáva bezohľadne a jasne pocítiť. Pardon, začalo dávať pocítiť. Nestretli sa s ním nikdy nikde, až kým sa po dlhých rokoch života v Japonsku nevrátili DOMOV.
Domov, kde nikdy neviem, kedy sa akej vyholenej hlave znepáči, že nemajú európske oči. Domov, kde neviem, kedy im zas kto vynadá do nenažratých Aziátov, ktorí neľútostne vyciciavajú slovenskú hruď. Domov, kde netuším, kedy sa stretnú s fyzickým útokom kvôli tomu, že nemajú bielu pleť a nerozprávajú sa medzi sebou po Slovensky.
Čo ma ale trápi na rasizme najviac je jeho tiché ignorovanie mojim okolím. Dokonca aj najbližším.
Občas si vypočujem duchaplno-uvedomelú pripomienku – mala si s tým rátať, keď si si tie deti s robila cudzincom. Prípadne príde len letargické povzdychnutie – ľudia sú rasisti, sme takí, to sa nezmení… Naozaj? V tejto dobe? V strednej Európe, na Slovensku, ktoré sa hrdí bohatým kultúrnym a duchovným dedičstvom?
Kritizovaním čohokoľvek slovenského Vás na dôvažok pošlú veľmi rýchlo do horúcich pekiel medzi nepriateľov slovenského národa a ja niekedy čakám, kedy tam zhorí aj slovník cudzích slov, ktorých je plná Slovenčina.
Ak sa spolu s vývojom jazyka prirodzene objaví v Slovenčine nový anglický výraz, treba kvôli nemu kričať na poplach a brániť sa ovládnutiu celého sveta nenažratými americkými imperialistami.
Viem, že Slovensko máme radi všetci a chceme ho aj chrániť. Všetci – liberáli, ľavičiari, pravičiari, kresťania…
Nie je to žiadna výsada nacionalistov a národniarov, ktorí si túto myšlienku privlastnili a používajú ju bežne ako nástroj v boji za vlastné záujmy.
Pochybujem ale, že extrémne bránenie sa všetkému cudziemu, vrátane migrantov a Rómov nás niekam posunie. Akcia vyvoláva protiakciu. Tlak protitlak.
Môžeme sa pretláčať, eskalovať a mlátiť donekonečna.
Vidím skôr riešenie v precíznom a dôsledne dodržiavanom multikulturalizme na štýl Kanady. Rešpektujúcom cudzie kultúry, pod podmienkou prísne určených pravidiel, platiacich rovnako pre všetkých. Bezduché, tupé „čistenie“ nás môže priviesť do obrovského chaosu, preto budem vždy proti každému náznaku takejto hrozby.
Áno, píšem dnes cez emócie. Táto téma so mnou hýbe viac ako ktorákoľvek iná. Týka sa toho najdôležitejšieho, čo mám a urobím všetko pre to, aby sa moje deti cítili na Slovensku bezpečne.
Na meditácie v lotosovom kvete zabudni, milá moja známa. Budem aktívne bojovať proti xenofóbii a rasizmu do vtedy, kým sa zo Slovenska nestane krajina, v ktorej budú môcť žiť dôstojne a bez strachu nie len moje deti, ale bez výnimky VŠETCI.
