Denník N

Kto je teda v referende katolík? Odpoveď textami CS Lewisa a Korben Dallas

Mojím obľúbeným výrokom posledných dní referendových diskusií sú vyhlásenia typu: „Som katolík, aj preto s referendovými otázkami nesúhlasím.“ Priznám sa, vždy ma to trochu zamotá. Však čo potom ten, ktorý s otázkami súhlasí a tvrdí, že je to práve jeho katolicizmom?

Možno sa to zdá len mne, ale obidve strany sa pritom snažia obhajovať svoje závery ohľadom konkrétnych otázok, akoby to bolo čosi vyplývajúce priamo z podstaty učenia katolicizmu. Ak však máme spoločne diskutovať o katolicizme a otázkach referenda, potrebujeme si najprv zadefinovať pojmy, a to vrátane pojmu katolík.

Myslím, že pri rozlúštení tohto rébusu pojmov si môžeme pomôcť C.S. Lewisom. V úvode svojej knižky Mere Christianity (v slovenskom preklade: K jadru kresťanstva) sa Lewis zaoberá otázkou, čo znamená nazvať niekoho kresťanom. Lewis predstavuje dve možnosti. Na jednu stranu za kresťana môžeme považovať takého človeka, ktorý akceptuje základné kresťanské dogmy. K tomu názoru sa prikláňa sám Lewis. Na druhú stranu za kresťana môžeme považovať takého človeka, ktorý podľa nás úprimne koná v duchu toho, ako by konal Kristus. Druhá definícia poukazuje na čosi, čo je v konečnom dôsledku zrejme oveľa dôležitejšie a predstavuje tak námietku voči prvej definícii, a to námietku veľmi správnu, dobromyseľnú, citlivú a hlbokú. Vskutku, ako vraví Lewis, táto námietka sa vyznačuje všetkými možnými pozitívnymi vlastnosťami, okrem užitočnosti.

Ako spolu lingvisticky súvisia gentleman, kresťan a katolík?

Na ilustrovanie svojej pointy Lewis preberá príklad slovíčka gentleman. Kedysi podľa Lewisa slovíčko gentleman slúžilo na pomenovanie človeka, ktorý vlastnil rozľahlú pôdu a jeho rod bol vyznamenaný vlastným erbom. Toto slovo teda slúžilo na pomenovanie faktov súvisiacich so spoločenským postavením daného muža. Keď bol niekto označený za gentlemana, nebol to kompliment, ale faktický popis spoločenského stavu danej osoby. A keď sa o niekom povedalo, že to nie je gentleman, nebola to urážka, ale popísanie faktu, že daný muž k určitej spoločenskej triede nepatrí. Ako vraví Lewis, povedať, že Ján je klamár a gentleman, nebolo protirečením o nič viac, než keď dnes hovoríme, že Ján je hlupák a magister umenia.

Časom si však ľudia začali klásť otázku. Vari nie je skutočným gentlemanom omnoho viac ten muž, ktorý hoci nemá pôdu, správa sa ako tí, ktorí ju majú? A to na rozdiel od niektorého majetného muža, ktorý sa napriek svojmu spoločenskému postaveniu správa nevhodne? A tak sa čoraz viac slovo gentleman používalo na označenie muža dobrých mravov. Niežeby to nebolo dobre myslené. Mať dobré mravy je skutočne oveľa dôležitejšia vlastnosť, ako mať veľa pôdy. Nie sú to však rovnaké vlastnosti. A žiaľ, nie je to ani nič na čom sa ľahko zhodneme, na rozdiel od faktického popisu niečieho spoločenského postavenia. Vedie to k tomu, že význam slova gentleman redukujeme na človeka, ktorého správanie je podľa nášho vlastného názoru vhodné. Nuž a na to predsa máme už kopec iných slov: sympatický, dobrý, mravný. Zbytočne vytvárame nové synonymum, zatiaľ čo pôvodná faktická výpovedná hodnota slova sa stráca. Námietka dobre myslená, no ako poukazuje Lewis, výsostne neužitočná.

Podobne je to podľa Lewisa so slovom kresťan. Buď môžeme za kresťana považovať niekoho, koho správanie my sami subjektívne považujeme za kresťana-hodné, alebo za kresťana môžeme považovať toho, ktorý sa vyznačuje faktickejšou charakteristikou, a síce: deklaruje svoju akceptáciu dogiem kresťanstva. Čo to analogicky znamená, ak sa bavíme o tom, koho je užitočné pomenovať ako katolíka v kontexte nášho referenda?

Dovolím si tvrdiť, že Lewisovo odporúčanie by bolo nazývať katolíkom toho človeka, ktorý deklaruje tie isté doktríny ako Magistérium katolíckej cirkvi, ktoré má definovanie katolíckych doktrín v svojom popise práce. Úhľadným spisom katolíckych doktrín od Magistéria je katechizmus, a ten sa k veci manželstva a úlohy rodičov pri výchove detí, dovolím si tvrdiť, vyjadruje celkom jasne (áno uhádli ste správne: v súlade s otázkami referenda). S Lewisom si môžeme zhrnúť, že katolíkom sa niekto v danej veci môže nazývať dovtedy, kým zastáva učenie Magistéria katolíckej cirkvi. Nie neznamená to, že je lepším človekom. Nie, neznamená to, že je bližšie ku Kristovi. Neznamená to o nič menej a o nič viac ako faktickú informáciu, a síce: v danej veci sa tento človek drží katolíckeho učenia. Robiť inak by znamenalo pootvoriť dvere subjektívnemu meraniu toho, kto je do akej miery skutočným katolíkom. V takom prostredí sa potom ťažko vecne diskutuje o katolíckom názore k danej téme.

Milovať blížneho svojho v kontexte textov Korben Dallas

Bezprostrednou výčitkou môže byť nasledovné tvrdenie. Vari nie je explicitnou súčasťou katolíckej doktríny aj prikázanie „Miluj blížneho svojho?“, v kontexte referenda majúc na mysli: aj homosexuála? Áno je. O aké milovanie, o akú lásku však ide? Fyzickú, empatickú, či slobodné trvalé rozhodnutie vôle? Ako sa spieva v známej piesni od Korben Dallas: „aké by to bolo všetko krásne, keby bolo všetko – jasné…“ Žiaľ, z jednej biblickej vety komplexnú morálku, ako tá katolícka, kde všetko so všetkým súvisí, nevystaviaš. Preto, akokoľvek môže byť toto prikázanie sympatické a bezprostredné, je nevyhnutné ho zasadiť do kontextu Písma a Tradície a o to sa Magistérium katolíckej cirkvi snaží. Jeho súčasná pozícia, toľko krát omieľaná je: „Treba ich prijímať s úctou, súcitom a jemnocitom a vyhýbať sa akémukoľvek náznaku nespravodlivej diskriminácie voči nim“ (paragraf 2358)*. V duchu referenda by som si dovolil ju interpretovať nasledovne. Na jednu stranu má katolík povinnosť voči homosexuálovi prejaviť empatiu a ľudské prijatie, na druhú stranu nemôže schvaľovať neoprávnený nárok na manželstvo, či adopciu. Problémom slovenského katolicizmu je, že nie a nie tieto dve veci skĺbiť. Jedni údajní katolíci, ktorí budú v referende hlasovať 3xáno, si rozprávajú pri obede vtipy o teplošoch a buzíkoch, a v kázni posielajú ‚totu špinu za hranice‘, a nedisponujú veru žiadnymi prejavmi empatie. Druhí údajní katolíci si nevedia predstaviť ako môžu byť empatickí bez toho, aby homosexuálom upierali niečo ako manželstvo, či adopcie, a tak nám to všetkým oznamujú v blogu. Jedna aj druhá strana sa tak vyzúva z toho, čo im v súčasnosti katolícke učenie predstavuje.

Lingvistika katolíka

Na záver by som rád ešte raz zdôraznil, že si nemyslím, že by číre akceptovanie akejkoľvek doktríny, robilo človeka dobrým človekom, nebodaj, že by mu výrazne pomohlo, kresťansky povedané, ku spáse. Na to bude mať názor najskôr sv. Peter pri nebeskej bráne, a netrúfam si odhadovať ako to dopadne čo i len v mojom vlastnom prípade, nieto v prípade druhých. Ak však máme spoločne diskutovať o „katolíckych názoroch“, tak treba mať jasno v pojmoch, a neoznačovať ako katolícky postoj len nám najsympatickejšiu mediálnu interpretáciu Františkovej poslednej tlačovky. Ak sa teda niekto snaží vyvodiť svoj nesúhlas s tradičným vnímaním manželstva, a snaží sa svoj nesúhlas zdôvodniť práve svojím katolicizmom, mieša si pojmy. Na miesto „ v danej veci som katolík a práve preto nesúhlasím s referendovými otázkami“ by sa núkalo povedať “v danej veci som liberál/progresívec/marxista a práve preto nesúhlasím s referendovými otázkami“. Chápem však, že ten druhý nadpis by prilákal omnoho menej lajkov.

* Krátka poznámka: Rozdiel medzi spravodlivou a nespravodlivou diskrimináciou je podľa mňa v tom, že spravodlivá diskriminácia neupiera prístup k inštitúcii, na ktorú má z povahy danej inštitúcie človek nárok, zatiaľ čo nespravodlivá diskriminácia tento nárok upiera. Pokiaľ je manželstvo vo svojej povahe vzťahom medzi jedným mužom a jednou ženou (čo je nielen, ale aj katolícka doktrína), nie je diskrimináciou uprieť manželstvo páru ľudí, ktorý sa touto charakteristikou nevyznačuje.

Autorom je Samuel Trizuljak.

 

Teraz najčítanejšie

Spoločenstvo Ladislava Hanusa

Sme katolíckym akademickým spoločenstvom, ktoré je otvorené všetkým kresťanom a ľuďom hľadajúcim pravdu. Chceme, slovami Benedikta XVI., ohlasovať Krista najmä tam, kde je mlčanie o viere najrozšírenejšie: v politike, kultúre, médiách, profesionálnom živote a intelektuálnej sfére spoločnosti. V našich textoch chceme poctivo hľadať pravdu a viesť polemiku s úctou a rešpektom k oponentom. Texty uverejnené na blogu SLH nemusia nevyhnutne vyjadrovať postoje celého spoločenstva.