Denník N

My nie sme

Kto pokazil náš sen o krajine ?

Márne som sa v to ráno snažil nájsť stopy toho, čo napĺňa demokratickú slobodnú spoločnosť obsahom. Už roky takto stopujem a vidím, že stopa sa stráca. Niekedy v slepej uličke, inokedy ju znehodnotíme vlastnou chybou. Sme stopári amatéri. Už dlho pred tým som stopu nevidel a bál som sa, že jej niet. Že vo verejnom priestore nemá kto tvoriť obsah liberálnej demokracie za mňa.

Napokon som len obyčajný človek. Žijem ako humanista a demokrat, navzdory tejto krajine. Pre svojich najbližších, pre rodinu. Deti presviedčam, že napriek každodennému zlyhaniu, nie je problém v systéme. Lebo sloboda nemôže byť problém. To len ľudia sú zlí.

Žijúc v tejto viere som zakončil, že je potrebné začať od seba. Inak nie je možné tvoriť slobodnú spoločnosť. Na toto demokracia nemá systém. Slobodný rozvoj spoločnosti musí byť výsledkom takejto snahy jednotlivca. Nebál som sa nekradnúť. Nemal som ambíciu aktívnej účasti na veciach verejných. Veril som, že existuje stopa ambicióznych zodpovedných ľudí, ktorá nás časom povedie k slobode. Myslím k skutočnej slobode.

Skutočná sloboda nie je len možnosťou voľby ale aj zodpovednosťou za jej obsah. Nie je len voľbou politickou ale aj voľbou dennou – trhovou, sociálnou, kariérnou … Hľadanie správnej voľby je obsahom nášho bytia v slobodnej spoločnosti. Len správna voľba určuje obsah  slobody ostatných. Ak volím správne trhovo, bohatne dobrý podnikateľ. Ak volím správne sociálne, dávam šancu slabým, nadväzujem hodnotné priateľstvá. Ak volím správne kariérne, prispievam k bohatstvu spoločnosti, nie len obchodnej. Takouto je naša každodenná voľba medzi dobrom a zlom, aby ste rozumeli, medzi kvalitou a nekvalitou. Často s obeťou vyššej ceny, či s odopretím radosti, alebo odmietnutím kariéry. Na všetko je treba čas, veľa času. Viac než trvá život generácie, oveľa viac.  Žijem takto. Znamená to, obetovať sa pre druhých, pre ich slobodu. Nepotreboval som byť ani politik, ani podnikateľ, aby som bol presvedčený, že táto skromná cesta tvorí skutočnú občiansku spoločnosť. Ak rovnako žije väčšina.

Takto žijem, navzdory tomu, že som po celý čas videl, že väčšina žije inak. Dôvody som poznal. Z historického kontextu možno vybrať dedičný hriech holokaustu a odtrhnutie od pôdy. Cielené sociálne inžinierstvo, ktoré namiesto hladného ale zodpovedného a pracovitého roľníka vytvorilo chudobného zatrpknutého robotníka, žijúceho s vedomím príslušnosti k elitnej triede. Vina holokaustu sa zmyla prijatím pravidiel víťaznej strany, nedemokratických pravidiel. V spoločnosti, v rodinách. Takto sme sa očistili od viny holokaustu bez trestu, lebo svedkov už nebolo, boli len vinníci – sudcovia.

Žil som napriek tejto vedomosti s úctou k životu ostatných. S úctou k starým. S vierou v novú generáciu. Keď sa nedarilo obviňoval som seba. Veril som, že vlastným príkladom bežného slušného života presvedčím  najbližšie okolie o jeho význame.  Verím v slobodu pre všetkých. Robil som tak napriek presvedčeniu, že deti odrastené v komunizme slobodnú spoločnosť nevytvoria.  Bol som vďačný za každého aktívneho politika, občana. Chyby som odpúšťal, lebo sám som chybil.  Lebo všetci sme nedokonalí a v slobode je nedokonalosť súčasťou systému.

Žil som takto napriek väčšine, ktorá žila inak. Ja som mal byť frustrovaný volič. Nikdy som nebol súčasťou víťaznej strany. Videl som, že hlupáci v celých davoch volil zle. Denne. Od televízneho programu, ktorý svojou voľbou zmenili na brak, literatúru, ktorú zmenili na bezobsažný dizajn, cez ponuku v obchodoch prispôsobenú nakupujúcim masám, až po ich politickú voľbu. Zas a znova. Svojou každodennou voľbou deformovali túto spoločnosť, tento systém. A ja som tu žil. Táto väčšina ma začala označovať „mainstream“. Nezanevrel som.

Celý ich život sa nechajú unášať prúdom pasivity. A kde vyvinú akúkoľvek aktivitu, vždy zle.  Bez základnej úvahe o sebe. Bez slušnosti. To oni zničili tento štát, to oni zdeformovali trh, to oni pokazili svoje deti, to oni skorumpovali spoločnosť. Odsúdili korupciu len preto, že nie sú jej súčasťou.  Uplatňujú ambície  bez schopností. Všetko bez pochybovania o sebe. Bez sebareflexie.

Väčšina, ktorá tvorí svoj názor v komunite na sociálnych sieťach takúto sebareflexiu nikdy nájsť nemôže. Sú seba-imúnni. Inak  by museli niečo urobiť so svojím  vlastným životom. Museli by vykonávať denne správnu voľbu a teda nemať, nežrať, nekúpiť alebo prečítať.

Oni nemali a nemajú identitu. Ale denne tvoria identitu tejto spoločnosti. Identita jednotlivca  sa buduje v zamyslení, v zážitkoch, v úspechoch ale najmä v reflexii vlastného neúspechu. Identita štátu sa buduje vo voľbách a v denných voľbách. Takého šedé masy bez sebareflexie, nikde nie sú vhodným podhubím slobodnej spoločnosti. Sloboda znamená zodpovednosť, nikdy ju nepriali. Ani za svoje opakované denné voľby, ktoré mi celé roky ničia život. Sú hlúpi, slabí a vystrašení z vecí, ktorým dodnes neporozumeli. Preto nikdy nemôžu byť slobodní.

Napriek tomu som tu žil a veril, že sloboda sama prebudí človeka k zamysleniu a teda k odmietnutiu svojho nepodareného postavenia v spoločnosti.  K aktivite. Že slobodná demokratická spoločnosť ako systém dobuduje aj svoje ešte nepodarené subsystémy – justíciu, zodpovednostnú ekonomiku, enviromentalizmus, morálku jednotlivca … Veril som tomu aj vtedy, keď sa masa stotožnila s Mečiarom.  S jeho porážkou prišiel dôkaz, že to ide, že spoločnosť má schopnosť očistiť sa tým, že sama tvorí slobodných ľudí. Nepripustil som si, že nie sloboda, ale žrádlo bola motivácia.

Plné brucho bolo motiváciou k holokaustu v minulosti a je motiváciou ku xenofóbii dnes. V 38, 48, 89 aj v 98 bolo plné brucho motiváciou pre masy na Slovensku. November nie je výnimkou. Ten istý mechanizmus. Nie oslobodenie ducha.  Aj pri volaní po slobode videli len materiálny dostatok, najlepšie na cudzí účet. Uverili, že plná huba za akciovú cenu je skutočným zmyslom ich domnelej slobody. Keby hladovali, ale hladujúcich nenávidia. Priznajme si. Toto je zmyslom slobody pre každého neslobodného človeka.  Vedel som to, napriek tomu som stále žil svoj slušný život. V závetrí a pohodlí mojej obývacej izby.

Keď luza nakúkala cez trápne TV programy, slobodne som vypol. Keď začala voliť SMER, volil som, aby nebol. Nie vôbec som nemal strach ani nedôveru v tradičnú politiku. Nezvažoval som protestný hlas. Zas a znova som vedel, že takto to musí byť, že musíme vydržať, lebo deti. Sloboda nebola dôvodom mojich prehier. Za slobodu som bol ochotný obetovať svoje pracovné miesto, veď trh. Svoju kariéru, veď nie som tak dobrý a chcem zostať. Denne, napriek pochybnostiam o sebe, napriek nepomeru medzi realitou okolo a morálnou kvalitou, ktorú som prisudzoval slobode jednotlivca.

Spozornel som, keď masa okolo začala myslieť národne a cítiť sociálne. Beztrestné obdobie po masovej vražde začalo prinášať svoje plody. Vedel som, že združovanie pod národno-socialistickým posolstvom často v spojení s cirkvou je pre budúcnosť veľmi nebezpečné. Namiesto hodnotového boja o stranícky vplyv sa začal boj o voliča bez hodnôt. Namiesto spoločenského zápasu medzi stranami na pôde parlamentu, sa v zrýchlenom konaní začala presadzovať konsenzuálna politika voči stavom – odbory, zamestnávatelia, zväzy, kluby – tripartita. Nespokojnosť sa začala združovať mimo štandardných politických strán.

Kotlebu som sa nebál. Veril som, že keď niekto nevie zvládnuť logopéda aspoň tak ako môj trojročný syn, nemôže byť pre dav lákadlom. Že keď niekto žije s maminkou a obklopuje sa mladými chlapcami, nemôže byť Vodcom. Že politik nie je na to, aby pomáhal pri záplavách, aby nahrádzal nefunkčnosť nami tvoreného subsystému. Na to sú susedia, ktorí vás majú radi. Občianska spoločnosť, ktorá pomáha najslabším. Precenil som ich. Začali mať pocit, že porozumeli systému. Hoci už dávno boli väčšinou, uverili že „mainstream“ sú hlupáci. Vďaka sociálnym sieťam začali hlúposť vydávať za cnosť. Za skromnosť, za nevinnosť, za múdrosť.

Ľudia okolo, bez akejkoľvek motivácie dostať sa k informácii, informáciu dostali. Ak jedným klikom viete dostať informáciu, ktorú ste pred tým museli prácne hľadať v knižniciach, nemusíte mať žiadnu motiváciu. Keď nemáte motiváciu, osvojíte si aj nepotrebnú informáciu. Aj klamstvo. Ak disponujete nepotrebnými informáciami musíte byť múdri – to je stereotyp z knižnice, veď hlupák si taký luxus dopriať nemôže. Žijete v klame vlastnej reality. Vedomosť o veciach potrebných sa predpokladá.  Sebareflexia sa opätovne nekoná, či viete to potrebné, nemá kto kontrolovať. Nie len šedá väčšina aj domnelé elity okolo nej začali takto pracovať. Takto zistili, že nie oni sú tí ktorí pokazili náš svet. To politici, ktorých celé desaťročia sami volil, to sloboda, demokracia, liberálna demokracia. To nie ich denná voľba môže za ich pokazený život, za nefunkčnosť systému, to systém.

Tupá luza, červeno-hnedá masa, sloboda zviazaná egom svojich predstaviteľov, bulvárne celebrity, dezorganizované elity, splynuli v jeden dav s rôznym menom:  ĽSNS, SMER, SNS, SAS, SME RODINA, OLANO, ,….  Reprezentanti zdanlivo farebnej skupiny voličov sa zjednotili na jedinej úlohe. Zmeniť systém. Nie obsah zmeny je určujúci, nie pre voliča. Obsah by sa mal tvoriť vo vnútri politickej strany. Ale vnútrostranícky zápas sa nekoná, je to prejav nestability. Je otázkou blízkej budúcnosti, že volič – táto už jednofarebná masa, tento odkaz pochopí ako súhlas s odstránením liberálnej demokracie. Urobí tak skôr, keď systémové strany budú tvoriť koalície bez ohľadu na program a hodnoty spoločné pre ich voličov. Len preto, že zostali systémové.

My nie sme.

Nie je už nik,  kto by sa postavil na stráž.

Ak chceme, skôr než spáchame sociálnu sebevraždu v exile, aspoň nachvíľu užívať výhody slobody, musíme vystúpiť z ulity. Boj je stratený, účasť v ňom je povinná. Je stratený lebo je stratená celá generácia, ktorá mala nahradiť pohrobkov komunizmu. Je stratený, lebo svet okolo ho stráca a Slovensko je v tomto boji príťažou. Je stratený, lebo sme uverili, že plody slobody má zbierať už naša generácia a hneď ako prídu.

Musíme sa zbaviť politickej korektnosti voči luze a väčšine, ktorá pokazila náš sen o krajine. Musíme tak, aby to všetci videli, denne dvíhať vlajku liberálnej demokracie z prachu. Vo svojej práci, divadlách, škole, televízii…, v uliciach, vo voľbách všedného dňa a najmä v tých politických. Vzdať sa blahobytu, pohodlia, zisku a ponúknuť kvalitu masám bez ohľadu na straty. Zúčastňovať sa verejných zhromaždení, diskusií, kampaní a petícií. Otvoriť prevádzku aj tam kde je to menej výhodné a prispieť k spoločnému blahu. Cestovať po krajine. Dať zamestnancovi vyššiu mzdu a budovať tak firemnú kultúru vlastnú slobodnému svetu… Využiť členstvo v politických stranách s tradíciou a prispievať k vnútornej zmene aj bez politickej ambície kandidovať. Viditeľne a masovo.

Musíme ukázať – už nie len najbližšiemu okoliu a deťom, že život v slobodnej spoločnosti prináša aj plné brucho. Musíme ukázať, že sa nebojíme nekradnúť. Musíme ukázať, že sme.

Teraz najčítanejšie