Stratený
Stratil som sa. Stratil som sa vo vlaku, keď som hľadal reštauračný vozeň, ktorý tam nebol. Číslo vozňa som nevedel a bolo už šero. Cítil som sa ponížene, neschopne, zraniteľne, bezmocne. Hlavou mi preletela otázka: A kde je mama?
Áno. Už viete o čom bude tento článok.
Vo vzduchu sa nesie jedno nepísané pravidlo, že ak sa nechceš s niekým dostať do konfliktu, snaž sa dištancovať od tém akými sú náboženstvo, politika. V referende o rodine sa stretli hneď obidve „diskusné tabu témy.“ A čuduj sa svetu, nikto nečakal takú polarizáciu spoločnosti. Prieskumy a samotné voľby poukazujú na rozdielnosť regiónov, hodnôt. A referendum o rodine to odhalilo do špiku kostí. Vyplavilo na povrch to, čo sa v nás skrýva. Odhalilo silu slov, slabosť činov. Každý v sebe živí nejaké myšlienky a keď ma prísť na ich preukázanie v konaní, tak sa rozplynú ako vidina veľkej výhry pri stieraní lósu za pedesát centov. Je zrejmé, že pri takýchto citlivých témach je nevyhnutný konflikt. Avšak nástroje ako preukázať väčšiu pravdivostnú hodnotu svojho tvrdenia sú niekedy prekvapujúco ostré a zároveň hrdzavé. Na jednej strane ľudské práva, na druhej zraniteľné deti slúžia ako oporné body, okolo ktorých sa točí ten kolotoč. A na kolotoči vydržíte maximálne hodinu bez toho aby ste sa dogrcali.
Elberr Hubbant tvrdil: „Každý človek je minimálne 5 minút denne absolútny hlupák. Múdrosť spočíva v tom, že nie dlhšie.“ Dúfam, že každý z nás je tým päťminútovým hlupákom na sociálnej sieti. Lebo ak nie…
Vôbec ma nezaráža, to akým spôsobom sa vedie celá táto „krčmová diskusia“ a že zastihla celé Slovensko. Môžeme hovoriť o jednej z najväčších celospoločenských diskusii (synonymum k diskusii na Slovensku je hádka) za posledných 20 rokov. Každý vie čo je rodina – základná zložka spoločnosti. Rodina je základ všetkého. Primárny pojem s ktorým sa stretávame od narodenia a ktorý determinuje naše správanie a vytvára základy nášho sociálneho kapitálu. Nespochybniteľný fakt, že rodina sa skladá z otca a mamy. A tí splodia dieťa. Tak to je. A tak to musí byť. A tak to proste funguje. Nijak inak. + a -. Na druhej strane figurujú dohady, štúdia, skúsenosti, výskumy. Niekedy sa bavíme o čistých hypotézach. Inokedy pracujeme s faktami. Stále sa vynárajú určité individuálne prípady šťastného spolužitia detí a homosexuálnych párov. Ale má to dostatočnú váhu na prerazenie tradície, niečoho čo je dané a prirodzené? Malo by to mať. Malo by to mať dopad na zastavenie a uvedomenie si faktu, že sú ľudia čo uznávajú iné hodnoty a ktorí sú proti prirodzenosti. Láska je tá, ktorá vedie ich „boj“ proti tomu. A láska nie je hriech. (Avšak musí mať isté hranice. Tu narážam na iných – filov a táto veta slúži len na isté ohraničenie, keďže mojim cieľom nie je napísať analýzu spoločnosti…)
Pokrokovo zmýšľajúci ľudia to hrajú na vzájomnú toleranciu a pritom sami nerešpektujú názor tradicionalistov. Tradicionalisti hovoria o láske k blížnemu a pritom živia strach voči inakosti. V tradícii majú istotu, že to čo je zaužívané ich nesklame a strach tu tradíciu zakoreňuje. Avšak P. Hahne povedal: „Strach je zlý radca. Z pôdy strachu nemôže nič dobre vyrásť.“
Referendum určite nemôžeme zarámovať ako plytvanie peňazí alebo ako zbytočné. Potom je 400 tisíc ľudí zbytočných. Referendum odhalilo spôsob našej komunikácie, spôsob akým vieme viesť dialóg, spôsob akým vieme obraňovať veci, na ktorých nám záleží. A hlavne poukázala na jednu vec, že my Slováci sa navzájom nepočúvame. A to som povedal jemne, veľmi jemne.
Voltaire vyslovil krásne slová: „Nesúhlasím s tým, čo hovoríš, ale do poslednej kvapky krvi budem brániť tvoje právo povedať to.“ Tak sa bráňme navzájom bratia a sestry.
A tak ako vo vlaku aj v referende som stratený. Nie, že by som nepovažoval rodinu za základnú zložku a za niečo nespochybniteľné. Avšak rodinu tvoria jednotlivci. A posúdiť kvalitu jednotlivcov podľa skupiny je nemožné.
Na referendum nepôjdem a bolí ma z toho srdce.
