Denník N

Bugár nezradil.

Na rozdiel od niektorých mojich blízkych môžem v prospech tohoto tvrdenia argumentovať z pohodlnej pozície nevoliča Mosta, čím som zbavený bremena sklamania zo zrady a pocitu viny, že i ja sa podielam na predĺžení vládnutia Smeru. Okrem voličov Bugárovej strany, sa však cítia podvedení aj voliči ostatných pravicových strán, čo dávajú intenzívne najavo od momentu, kedy padla možnosť vytvorenia vysnívaného gigazlepenca. Ja mám ale vo veľa ohľadoch pochopenie pre rozhodutie Bélu Bugára a mal som ho už aj pred voľbami. A to ako volič strany, ktorá vraj z povolebného diania vychádza najčistejšie a najzásadovejšie.

Čo sa vlastne Bugárovi vyčíta najviac?

Zrada tzv. pravice

Pred voľbami len málokto predpokladal scenár zloženia vlády výhradne zo stredopravých strán. O to väčšia bola povolebná eufória ich voličov, keď im Richard Sulík svojím konkrétnym obrazom o novej koalícii nalial nádej do strápených sŕdc. No a dnes, z nejakého dôvodu medzi pravicovými voličmi utkvela myšlienka, že tú nádej im vzal Béla Bugár a spol. V prvom rade im ju zobrali volebné výsledky samy, no a neskôr im dala konečnú SNS.

Pripomína to obraz futbalového mužstva, ktoré celý zápas ťahá za kratší koniec, pred  koncom mu rozhodca udelí jasnú červenú kartu, na čo sa celé zmyslov zbavené mužstvo okolo neho zhlúkne a viní ho z prehry. Tak ako nezaujatý človek nebude z prehry žalostne hrajúceho mužstva viniť rozhodcu, tak nebude príčetný priaznivec slovenskej pravice viniť Bugára z toho, že nevzniklo niečo, čo bolo ilúziou od samého začiatku.

Najviac ma však u voličov prekvapuje neschopnosť zabudnúť na naratív dobra a zla, ktorý bol v slovenskej politike prítomný možno na prelome milénia a pár rokov po tom. Dávno neexistuje deliaca línia, podľa ktorej sa delil stranícky systém na tých slušných a na vagabundov. Bohužiaľ toto myslenie pretrváva dodnes, čo sa pretavuje do vynášania  morálnych súdov, pri ktorých emócie rozbíjajú rozum na padrť.

Na jednej strane chápem motivácie ľudí zakladajúcich iniciatívy, ktoré chcú priamo ovplyvniť formovanie vlády. Považujem to za zdravý prejav občianskeho hnevu z bezbrehého rozkrádania predošlej vlády. Keď však niekto na potenciálnych signatárov apeluje slušnosťou z pozície sympatizanta, či priamo aktéra vyjednávania o koalícii s Borisom Kollárom, niekde je teda určite chyba. A zároveň to slušne oslabuje jeho pozíciu pri etickom výklade krokov druhých.

Štipka pokrytectva by sa dala nájsť i v premenlivom názore na koaličný potenciál Andreja Danka. Pred voľbami mu väčšina pravicovo orientovaných voličov priraďovala záporné znamienko. V záujme akéhosi vyššieho dobra sa na istý čas prehupol cez nulu ku kladným hodnotám, aby sa v sobotu zmenil na trójskeho koňa olgarchického klanu.

Smutné je, že pre rev rozhnevaného davu nikto nie je ochotný aspoň vypočuť dôvody poslacov Mosta pre svoje rozhodnutie, hoci mnoho z nich nielenže za vypočutie stojí, ale majú slušný základ v realite nového Slovenska. Keď Bugár dokola hovorí o dôležitosti proeurópskeho smerovania krajiny, ja v tom nevidím len výhovorku pre ovoňanie topánky stúpajúcej do výkalu. Na tomto mieste by pre kritického pravicového voliča mohlo byť mementom, že väčšiu záruku naplnenia tohoto záväzku poskytuje vláda s Robertom Ficom, ako vládnutie s Richardom Sulíkom.

Veľmi nebezpečné sa ukazuje, že slová ako „stabilita“, či „štandardný“ (ďalšie argumenty Mosta) dostávajú  v lepšom prípade sarkastický podtón, vulgárny v tom horšom. A tak sa Bugárovi vyčíta, že nedal šancu možným riešeniam, s ktorými naša krajina nemá žiadne skúsenosti. Historicky je ale dnes Slovensko v najmenej vhodnom období pre nejaké experimenty. Volanie po úradníckej vláde v krajine, ktorá o nej takmer nič nevie rovnako ako jej ústava, znamená hlboké nepochopenie hrozieb, ktoré sa vo voľbách naplno ukázali. Úradnícka vláda je sama o sebe výrazom limitovanej funkčnosti systému. Jediný, kto by z takého niečoho mohol mať radosť, je Marián Kotleba a jeho parta velebiteľov Hitlera. Považujem za malú záhadu, že istá časť spoločnosti odmieta toto pochopiť.

Zrada na voličoch

Predtým než niekto upadne do fatálnej depresie z lsti strany, ktorú volil, mal by si uvedomiť, že chyba je možno aj v ňom samom. Existovali minimálne dva silné singály, ktoré napovedali, že Most si nájde cestu do vlády i s Ficom. Prvým je „psia povinnosť ísť so Smerom, ak neuspeje pravica.“ Keď sa ďalej bez emócií pozrieme aj na Bugárovu priamu reakciu na tieto slová, moc sa nelíši od toho, čo hovorí dnes. Tí najrozhorčenejší tak podľa všetkého holdujú voličskému masochizmu, alebo len majú nízko nastavený práh viery v indície typu „peniaze vlastnou hlavou.“ Určite tým nechcem odporučiť voličom Mosta, aby vrátili občiansky preukaz a vzdali sa práva na záväzné právne úkony vrátane práva voliť, tak ako sa to podarilo komentátorovi jedného z mála serióznych slovenských denníkov. Mohol by sa však aspoň spätne zamyslieť nad svojou politickou prezieravosťou.

V inkriminovanom vyhlásení  ľahko nájdeme aj druhý argument, platil by však aj bez toho, aby zaznelo. Môžeme si nahovárať, čo chceme,  Most- híd je na prvom mieste strana orientovaná na maďarskú menšinu. Stačí si otvoriť volebnú mapu a pozrieť sa na výsledky Mosta v jednotlivých slovenských okresoch. Samozrejme Bugár si je sám ako politik maďarskej národnosti toho dobre vedomý. Okrem čisto volebného kalkulu, je starosť o dôstojný život Maďarov na Slovensku bojom aj o jeho život, či už ako politika, ale i občana.

Áno, poslanci i voliči Mosta majú živo v pamäti obdobie rokov 2006 až 2010 a vládu Fico I. Bohužiaľ šialenosť výsledkov volieb dala Bugárovi manévrovací priestor, ktorého hranice tvoria strany zodpovedné za toto – pre Maďarov-  traumatické obdobie . Pre nich teda určite veľmi nepríjemné a zlé riešenie. Odložme na chvíľu emócie bokom a pokúsme sa zamyslieť nad alternatívami. Tie sa dajú rozdeliť do dvoch skupín – horšie a oveľa horšie. Preto mám pre Bugára pochopenie dnes, tak ako som ho mal už pred voľbami.

Skrátka, ak niekoho hlavnou rozhodovacou stratégiou bolo „hocičo len nie Fico“, tak si  vybral zle a môže vinu hľadať kdekoľvek. Ale ak to s jej hľadaním bude myslieť úprimne, nemôže nakoniec skončiť nikde inde, ako u seba samého.

Mňa osobne v žiadnom prípade neteší vznik vlády, ktorá je už prakticky spečatená. Pri fotkách podávajúcich rúk jej hlavných aktérov sa mi robí nevoľno. Odmietam sa však účastniť na šikane ľudí, ktorí donedávna pre mnohých predstavovali svetlo na konci tunela, pričom dnes ich nazývajú podvodníkmi bez toho, aby si dopriali čas na aspoň jeden nádych a výdych vhodné pre podobné kategorické vyhlásenia.  Lebo z toho mi je posledné dni zle oveľa viac.

V politickom rozhodovaní – a treba stále prízvukovať- v období domácich, ale i geopolitických zemetrasení, má na posledné slovo vplyv oveľa viac premenných ako „lebo Fico“. A keby existovala zrozumiteľná a zmysluplná vízia pravice, ktorú Bugár zradil, tak budem v čele spravodlivého hnevu. Tá vízia však dnes stále neexistuje tak, ako neexistovala ani pred marcovými voľbami.

Teraz najčítanejšie