„Our land“

Keď som na Balkáne, nezvyknem debatovať o politických témach. Rád o nich počúvam, no myslím si pritom svoje. Potom sa miestni odviažu a človek sa dostane o to viac pod povrch. Ale pri Skenderovi mám iný dojem, a tak začínam, že ako som cestoval po Kosove, to množstvo – v každom hoci aj menšom meste, dokopy rádovo stovky – pamätníkov členom UÇK mi príde nechutné.

No Skender mi oponuje, že veď podľa neho UÇK nikdy nezabíjala nevinných. Že oni sa len bránili proti presile. Ak by už niečomu veril, tak že zabíjali Albáncov, ktorí donášali juhoslovanskej vláde. Ale Srbov? Nikdy!

Debata sa v tom momente skončila a už som bol opäť v role nestranného poslucháča. Ešte som sa dozvedel, že Albánci nikdy neviedli náboženskú vojnu – iba etnickú. Blahoželám. Že podpálili v 2004 desiatky pravoslávnych chrámov? Tak v prvom rade to bolo kvôli tomu, že boli srbské, po druhé, že vraj boli strážené KFOR-om a je „podozrivé“, že to KFOR dovolil a po tretie, nuž keď to podpaľovali, tak to boli určite nejakí nevzdelaní jednoduchí ľudia. A Srbi robili to isté!

A hej, ešte mi povedal, že jedna z prvých vecí, čo sa ako deti v škole učia, je výrok básnika Pashka Vasu: „Albánec, nehľaď na mešity alebo kostoly. Tvoje náboženstvo je albánstvo!“

A tak to ide každý deň.

pamätník UÇK neďaleko kosovsko-macedónskych hraníc

„Our people“

Skender je moderný a scestovaný človek a patrí k tým, ktorí by mali svoju krajinu posunúť vpred. Je ale nakazený chorobou, ktorú sa na Balkáne nedarí a nedarí vykynožiť. Nacionalizmus tu nie je spájaný len s jednoduchými angry young men, či so staršou generáciou, obdobou babiek demokratiek. Nacionalizmus je v Kosove a Albánsku módou, ako je tu módou zbastardený quiff na hlave. Nuž kým chlapca s účesom, kde nemá vyholené boky, občas môžete zahliadnuť, nájsť niekoho, kto nie je nacionalista a nenesie v sebe staré „krivdy“ a novodobé mýty, je skoro nemožné.

Kým v ostatných krajinách sú obchody s vlajkami a tričkami s národnými motívmi zásadne pre turistov, v Albánsku a Kosove je to obchod bežnej spotreby. Vlajky visia všade, už malé deti nosia tričká s dvojhlavým orlom a nacionalistická hudba je súčasťou toho najhlavnejšieho hlavného prúdu.

V západnej Európe bol naposledy nacionalizmus u mladých takto populárny v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia. Tu ho nedokázal skrotiť ani mocný Titov aparát. Je nasiaknutý vo všetkom a nemá alternatívu. Alebo má?

Rozum vraví, že vzdelanie, možnosť cestovať, či hospodársky rozvoj by to mohli eliminovať – no to všetko mala aj Titova Juhoslávia a i tak viedla k tomu, k čomu viedla. Ten relatívny pokoj sa darilo držať zhruba štyridsať rokov, no hneď čo zmizol vodca a prišli ekonomické problémy, nacionalizmus ožil. Vinní boli všetci, len nie my.

A tak to je doteraz – štandardne, ak sa vedia nacionálnejšie ladení Chorváti a Srbi na niečom dohodnúť, tak to je, že za rozpad Juhoslávie môžu tajomní „tí druhí“, najčastejšie západ. Opäť len nie my.

 ďalšia socha bojovníka (zrejme Adem Jashari)

„This is important for us“

Dnes by už mal byť minulosťou tak Skender mýtizujúci UÇK, ako aj sprievodca v historickom múzeu v Tirane miešajúci realitu s mýtmi o Ilýroch, nezabúdajúci pripomínať bájky o „our people“ a „our land“ a že „this is important for us“, že Albánsko ako štát ostalo bez svojho územia ako „telo bez hlavy a rúk“ a na matke Tereze zo všetkého najviac zdôrazňujúci, že bola Albánka a že v Skopje vám o tom nič nepovedia. Bohužiaľ stále sú tu.

Na strane druhej určitý posun nastal. Napríklad v Srbsku sa už na rozpad Juhoslávie bežní ľudia dívajú tragicky a priznávajú vinu aj „svojim“. Fanúšikovia Karadžića, Mladića a Miloševića sú už, dovolím si povedať, v menšine. Neraz sa mi stalo, že po zodpovedaní otázky, odkiaľ som, prišlo, že „ach, Československo, vy ste sa vedeli rozdeliť bez vojny!“ Vojna v Kosove – aj kvôli bombardovaniu, ktoré na rozdiel od vojny v Bosne a Chorvátsku pocítili na vlastnej koži aj Srbi žijúci v Srbsku – ešte potrebuje čas.

Za posun, ktorý badať v Srbsku, môže, myslím si, práve medzinárodný tlak, súdne procesy v Haagu a neustále pripomínanie nedávnej minulosti, ktorej nebolo dovolené narásť do celonárodných mýtov. No v Kosove je situácia alarmujúca. Napriek tomu, že je to stále de facto protektorát medzinárodného spoločenstva, vyrastajú tu pomníky masovým vrahom a mafiánom a tvorí sa tu novodobý mýtus o nebeskej mierumilovnej armáde v žiarivej zbroji bojujúcej proti všetkému zlu sveta.

Lenže mýty do dvadsiateho prvého storočia nepatria. Mali by sa rúcať, no miesto toho sa v Kosove budujú nové.

jeden z mála pamätníkov skutočným obetiam a nie vrahom (nenápadná tabuľa na okraji meste Peja)