Denník N

S utečencami v Idomeni na grécko-macedónskej hranici

Ráno sa po ulici na kraji dediny bezprizorne pohybovali ľudia v zelených plášťoch. Vyzerali ako väzni, len nemali putá.

Majetok nemali sústredený v dome, v byte, v garáži, ale v stane a v batohu. Väčšina bola zo Sýrie, menšia časť z Iraku a z Afganistanu, niektorí boli z Iránu. Boli medzi nimi aj jezídske deti. Oči mali krásne, hnedé, veľké, tmavé, hypnotizujúce, dávajúce šancu sa nadýchnuť ďalekého východu, exotiky, vojny. Kurd v mojom veku má jazvy na krku od Daišu. Prišli z krajín, kde sa nedá žiť. Z takých krajín sa uteká, alebo sa zvrhne diktátor. Človek so svojou rodinou ťažko zvrhne diktátora, ťažko zastaví vojnu. Ale v jeho silách je postaviť sa na nohy a odísť do krajiny, kde nie sú všade navôkol mŕtvoly, kde vám nezničia dom bombou a kde po vás nestrieľajú náboje a rakety, nehádžu granáty a kde môžete spať bez toho, aby ste počúvali delostreleckú a mínometnú paľbu. Kde si môžete zasadiť kvet do kvetináča a pozerať sa ako rastie. Kde môžu vaše deti chodiť do školy a vy do roboty. Kde nemusíte bývať v stane a piaty rok čakať, kým vojna skončí. Áno znamená to aj utiecť do krajiny pod Tatrami, do slížika medzi Dunajom a Poľskom. Do kúsku špagetky medzi Českom a Ukrajinou. Schovať sa medzi hory, do údolia zísť ku korytu rieky, sledovať pstruhy ako sa vyhrievajú na slnku. Byť v bezpečí a žiť v mieri.

Fotky sú z 10. až 12. marca 2016.

prší tu, už asi dlhšie
veľa stanov, veľa blata, veľa detí
deti sú krásne, muži-ženy
prší, stále prší
ťažkoodencom po prilbe steká kvapka

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Jaro Stančík

Člen komunity, ktorá znovu otvorila Artforum v Banskej Bystrici. Prispievateľ Přítomnosti. Živím sa programovaním. Predtým som blogoval na SME.