Keď som ešte učil, rozprával som sa so známym, ktorý sa venoval práci s obeťami domáceho násilia. Povedal mi: „Starý, mysli na to, že do ktorejkoľvek triedy vstúpiš, s veľkou pravdepodobnosťou sa budeš pozerať do očí aspoň jedného decka, ktoré doma zneužíva otec alebo nejaký strýko. S veľkou pravdepodobnosťou sa bude správať nevhodne, možno na seba upozorňovať, ale možno bude naopak plaché niekde vzadu. Ale za tie roky, čo túto prácu robím, viem takmer isto, že v každej triede jedno nájdem.“

Vo výskume Inštitútu pre výskum práce a rodiny z roku 2013 36% detí vo veku ôsmakov a deviatakov potvrdilo, že sú vystavené nejakej forme násilia. 7% detí hovorilo o sexuálnom zneužívaní a podozrenie za zanedbávania výchovy bolo zaznamenané u viac ako 9%. V inom prieskume 54% dospelej populácie vyhlásilo, že násilie páchané na deťoch je dosť rozšírený fenomén alebo veľmi rozšírený fenomén. Keď boli sociológovia prezentovať tieto výsledky v parlamente, Ivan Leitman z občianskeho združenia Náruč sa ku mne nahol a povedal: „V skutočnosti ich je ešte viac.“

Ak vyjdeme z predpokladu, že takmer každé desiate dieťa je teoreticky obeťou sexuálneho násilia, väčšinou zo strany blízkej osoby, v jednej triede to už nemusia byť jedny oči, ale môžu byť dvoje alebo troje. A uši, ktoré by podľa mňa mali od niekoho počuť, aké správanie zo strany dospelých je ešte v poriadku a s čím už treba za niekým ísť a nahlásiť to. Sexuálna výchova má byť aj o tom. O hraniciach, vzťahoch, úcte k vlastnej intimite a vlastnému telu.

Viem, že väčšina ľudí, ktorí na referendum pôjdu, úprimne miluje svoje deti a nikdy by im neublížili. No aj otec alebo strýko, ktorý doma obchytkáva svoje alebo chvíľu nestrážené dieťa, budú veľkými nepriateľmi sexuálnej výchovy. Z prostého dôvodu – mohlo by sa im na to prísť. Na rozdiel od pána Chromíka si myslím, že za každého jedného odhaleného agresora by tá sexuálna výchova pre všetky deti stála.