„Hentoho ja nepochopím!“ (atmosféra až príliš aktuálna)

„Pokiaľ ide o poriadneho idiota, radi sa pochválime, že mu nerozumieme.“

Emma (2) s vrelými lícami vyjedá škoricový plech. Vo vysokej horúčke vyzerá sviežejšie, ako kedy predtým. Hypnotizovaná vo veselých halucináciách, už 2 dni používa ‚oui‘ v žargóne. Preto jej vytočený otec Nicolas práve zakázal stýkať sa s malým Anthonínom. Ten možno, chudák, aj hovorí spisovne, ale keďže má od Emmy o rok staršiu slovnú zásobu, nemá ktovieaké alibi. Je to jej najlepší kamarát.

Napriek tejto kypriacej nezhode mali po jedle všetci chuť tancovať. Akoby sa nechumelilo.
V prítmí skákali po útulných izbách, v pôvabnej choreografii. Ani ja som nezametala po večeri, nemohla som sa od tohto divadla odlepiť. Nekonečne sme sa smiali a všetci sme si rozumeli.

Začnem teda z tohto konca. Žiadna pravda nezačína neporozumením.
Žiaden nepriateľ nebude trvalo porazený nedorozumením.
Nezrozumiteľnosť nedokazuje žiadnu teóriu, pretože sami ešte nevieme, či s ňou nesúhlasíme, zatiaľ jej len nerozumieme.
Kým predpokladom pre našu pravdu je len dokázateľná hlúposť ostatných, oveľa múdrejší nebudeme.
Ale múdrosti sa naveky nevyhneme. A to je asi ten najzaujímavejší paradox na svete.

Tento vytancovaný konflikt v rodine bol jedným takým každodenným paradoxom. To, prečo si nerozumieme nám má raz zaručiť o to silnejšie udobrenie.

Ale viem to dokázať ešte dôveryhodnejšie. Na mačkách. Tie sú totiž mojím paradoxom celoživotným.

Mačky som nikdy neuznávala.
Nikdy mi ani neskrivili vlások na hlave, ale skrátka povahovo sme si nemali čo povedať.
Keď mi v lete v pekárni učeň Loïc ponúkal mačku, kúzelník, ktorý mu práve pripevnil do misky na drobné pastelový plagátik so strateným mačaťom ho spanikárene brzdil. To mača predsa nie je na predaj! „No veď práve, asi by sa bolo treba zamyslieť, prečo vám zdúchlo,“ smial sa učeň.

Keby aj bol býval majiteľ profesionálny klaun súhlasil, pravdaže som sa ja odmietla sľúbiť za jeho nový domov.
Pre moje nepriaznivé mačacie schopnosti. A pre zľutovanie.

Postupne som bola pravdepodobne aj hrdá na to, že nie som ‚cat person‘ (mačací typ).
„Som super, nemám rada mačky.“ Vyhovovalo mi presvedčenie, že mačky patria do inej temperamentovej kategórie.
A potom som sa raz večer pristihla pritom, ako s našou mačkou debatujem.

Teda, ona samozrejme nie je naša, ale sedáva na našom kuchynskom okne približne celé dni.
Za ten čas o mne všetko vie, a napriek tomu sa na mňa stále veľmi prívetivo pozerá.
Sem tam mi napadne, že to predsa nemôže byť ani zver, ten bezodný pohľad a nekonečné pozorovanie. Emma je úplne bez seba, aj keď ju len na minútu postrehne… a to bol ten prvý podnet. Naše deti sa stotožňujú s mačkami? Vtedy som cítila, že k prudkému kresaniu môjho charakteru už prichádza.
Obchádzame sa tu s ňou takto pár mesiacov. A ja som si napokon nemohla nevšimnúť, že niečo v tej mojej teórii nesedí.
Zrazu, v novom kontexte, na novej adrese je mi nová mačka veľmi blízka, a keď ju nedajbože od rána nevidím, normálne som nervózna.

Tento rok sa tak stala prevratnejšia vec, ako by som si vôbec plánovala pripustiť.
Z ničoho nič som pochopila mačky.
Zrazu som spokojná, že sa má kto postarať o okoloidúce jesenné myši. Že majú deti za oknom hebkú kuriozitu. Že si nás niekto tak bez prestania a bez žmurkania obzerá.
Zrazu som prekonala priepasť medzi tým, čo som považovala za svôj typ, a čo som už považovala za absolútnu nespriaznenosť. A nestihla som si ani všimnúť, kedy.

Múdrosti sa naveky nevyhneme? Chválapánubohu.
Lebo tá cesta medzi priepasťou je 1 príbeh. A čím skôr si všimneme, že priepasť nemá zmysel sama o sebe, a slúži len ako zápletka do príbehu, ktorý skôr či neskôr budeme musieť dokončiť, tým skôr si svoje priepasti preklenieme. Tým skôr sa prestaneme pred príbehmi barikádovať.
Tým skôr ich začneme sledovať.

Nechcieť porozumieť… je synonymom ku nechcieť vedieť, chtiac nechtiac, ignorovať súvislosti.

Všetkým blížnym, čo mačky pochopili skôr ako ja, sa preto týmto za svoju malichernú minulosť hlboko ospravedlňujem.

Foto logo: Mária Bruneau