Denník N

Dajme škole šancu

Bolo by snáď až príliš ľahké zhodiť zo stola výsledky študentských volieb konštatovaním: „Ach, tí dnešní mladí! Však oni z toho vyrastú.“ To, ako volili (a ako neskôr ukázali aj výsledky reálnych volieb), skôr ponúka pohľad do pomyselného zrkadla, v ktorom nás čaká zložitý a komplexný obraz. Ak teda chceme pochopiť nárast podpory extrémizmu či antisystémizmu u mladých (a následne s ním niečo robiť), prvým krokom je nazrieť do ich sveta.

Dajme škole šancu vychovať z detí a mladých naozajstných ľudí, pretože škola má veľký potenciál budovať charakter, morálne hodnoty i občiansku zodpovednosť človeka.

Úspech antisystémových strán vo voľbách väčšinu z nás prekvapil – odzrkadľuje totiž stav našej spoločnosti. No na tento trend poukázali už vo februári simulované študentské voľby, ktoré organizovala Rada mládeže Bratislavského kraja v spolupráci s Inštitútom pre verejné otázky. Výsledky ukázali, že mladí vo veku 15-20 rokov by do parlamentu zvolili na prvom mieste stranu Sme rodina (16,40%) a na druhom mieste ĽS-NS (15,53%). Nasledovali strany OľaNo (11,70%), Smer (9,75%), SaS (9,07%), Sieť (7,71%), KDH (5,37%) a Most-Híd (4,60%). Podľa organizátorov volieb výsledky poukazujú na preferenciu antisystémových a extrémistických strán. Protest či recesia (podľa mnohých typická adolescentná vlastnosť) však podľa nich tvorili menšinový podiel na rozhodovaní mladých (odhadom 10-20%). Predpokladom je, že mladí sa rozhodovali na základe emocionálnej väzby (vytvorenej k daným politikom či politickým subjektom), ktorá nebola kriticky zreflektovaná.

Bolo by snáď až príliš ľahké zhodiť zo stola výsledky študentských volieb konštatovaním: „Ach, tí dnešní mladí! Však oni z toho vyrastú.“ To, ako volili (a ako neskôr ukázali aj výsledky reálnych volieb), skôr ponúka pohľad do pomyselného zrkadla, v ktorom nás čaká zložitý a komplexný obraz. Ak teda chceme pochopiť nárast podpory extrémizmu či antisystémizmu u mladých (a následne s ním niečo robiť), prvým krokom je nazrieť do ich sveta.

Pozrime sa na celkový kontext života dnešného adolescenta: v prvom rade, obdobie, v ktorom sa takýto človek nachádza (obdobie formovania vlastnej identity, hľadania vlastného ja). Mnohí z nich sa, vedome či nevedome, pýtajú sami seba: kam patrím? Kam smerujem? Má tento život nejaký zmysel? Ak áno, aký? Bežne zaužívané predstavy o živote a svete sa zrazu otriasajú v základoch. Adolescent si potrebuje stavať predstavy nové, resp. overovať a prebudovať tie staré. Koná tak aj skrz experimentovanie, protest či nekonformnosť. Často sa mladí cítia nepochopení vlastnou rodinou, priateľmi či okolím.

Teraz k tomu pripočítajme kontext doby: tá mladých, ale aj každého z nás, doslova zahlcuje informáciami. Navyše, je to doba, ktorej vládne silné zameranie na úspech, peniaze či fyzický vzhľad. Médiá, internet a sociálne siete takéto „nastavenie“ do značnej miery podporujú a takmer nikto mladých neučí ako kriticky preosievať množstvo rôznorodých informácií a budovať správne hodnoty a charakter.

Do tretice pripojme ešte jednu zaujímavú psychologickú charakteristiku: naše vnímanie sveta. Dochádza tu, okrem iného, k dvom zaujímavým fenoménom: simplifikácii a selektívnemu vnímaniu. Simplifikácia je naša prirodzená odpoveď na zložitosť sveta. Svet je, skrátka, príliš komplikovaný a ak ho máme pochopiť, potrebujeme to urobiť čo najjednoduchšie. Preto sa často stáva, že si vysvetľujeme svet cez zjednodušenú optiku (typickým príkladom sú konšpiračné teórie). Selektívne vnímanie nám zase filtruje to, aké informácie sa stávajú pre nás dôležité. Zrazu považujeme za správne a pravdivé iba to, čo podporuje naše zaužívané vzorce fungovania sveta a to, čo im odporuje, odmietame. Nejde však len o názory. Problematika sa rozširuje aj na postoje, hodnoty, spôsob života, kultúru… A náš svet sa takto veľmi ľahko stáva čierno-biely. Ten adolescentný svet sa ním stáva dvojnásobne rýchlejšie.

Toto všetko je len časť z toho, čo tvorí svet dnešného adolescenta. Mojou veľkou otázkou v tomto prípade je: do akej miery školský systém toto všetko reflektuje? A do akej miery pomáha mladým stať sa zodpovednými členmi našej spoločnosti?

Každá z opísaných oblastí je totiž, podľa môjho názoru, veľkou výzvou pre vzdelávací systém. Z týchto oblastí vyvstávajú štyri základné výzvy:

  1. Budovanie pozitívnych morálnych hodnôt, na ktorých stojí sloboda a demokracia.
  2. Precvičovanie kritického myslenia, kritické narábanie s informáciami, ktoré dostávame skrz médiá.
  3. Národné povedomie a schopnosť kriticky zhodnotiť národnú históriu (predovšetkým totalitné režimy počas 20. storočia).
  4. Budovanie relevantnej občianskej prípravy a angažovanosti. Potrebujeme mladým dať na vedomie, že majú veľký potenciál a ich aktívny prístup môže byť obohatením pre celú spoločnosť.

Často sa mi totiž zdá, že ako spoločnosť len pasívne čakáme na to, že mladí z mnohých týchto vecí „vyrastú“ a akosi sami na ne prídu počas života. Iste, niektoré životné oblasti si vyžadujú individuálne dozretie, no som presvedčená, že v mnohých týchto oblastiach je práve škola miestom, kde treba človeku pomôcť vo formácii.

Môžeme polemizovať o tom, či a akým spôsobom predmety, ktoré by sa mali venovať uvedeným témam (teda občianska náuka, dejepis a náuka o spoločnosti) pripravujú mladých v spomínaných kritických oblastiach. Vinu za súčasný stav však nemožno jednoznačne pripísať učiteľom. Problém je totiž komplexný a je skôr založený na tom, že tieto predmety v ich súčasnej podobe (minimálne NOSka a občianska náuka) častokrát ani nemajú za cieľ formovať študenta v prístupe k občianstvu, demokracii a kritickému mysleniu. Ako to potvrdzuje aj Zápotočná a Lukšík„občianske vedomosti, ktoré žiakom sprostredkúva škola, nemajú pravdepodobne zásadnejší vplyv na ich súčasné či budúce demokratické zmýšľanie a občianske konanie, čo v konečnom dôsledku spochybňuje náukový model občianskej výchovy, postavený na sprostredkovaní poznatkov a vedomostí“ (2010, s.500). Dať teda mladým základné poznatky nestačí. Potrebujú sa totiž naučiť ako s týmito poznatkami narábať a ako ich zúžitkovať v praktickom občianskom živote. Dobrou správou je, že škola má veľký občiansko-výchovný potenciál, ktorý možno rozvinúť v „podporovaní mechanizmov sociálneho učenia, zapájaní študentov do autentických sociálnych štruktúr, vytváraní príležitostí na participáciu, prostredníctvom samosprávnych orgánov školy a v mimoškolských občianskych aktivitách“ (ibid., s.510). Nebola by škoda tento potenciál nevyužiť?

Ako spoločnosť nás totiž v nasledujúcom období čaká obrovská výzva: zreflektovať náš aktuálny stav, a najmä, začať s ním niečo robiť.

 

Autorka: Zuzana Kotvanová

Autorka je spolupracovníčka Inštitútu pre aktívne občianstvo.

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Inštitút pre aktívne občianstvo

Mimovládna nezisková organizácia, ktorá sa venuje téme aktívneho občianstva, vytváraniu nástrojov na uplatňovanie aktívneho prístupu, občiansku participáciu, angažovanosť a dobrovoľníctvo online aj offline, výchove a vzdelávaniu k aktívnemu občianstvu a podpore diskusie o dôležitosti konštruktívneho zapájania sa do vecí verejných občanmi na Slovensku.