nápis na stene v Prištine

Jedni proti druhým

Už je to trochu unavujúce, že približne dve dekády od konfliktov, často nie je možné mať verejne debatu o mnohých veciach z tohto obdobia bez toho, aby nemal človek strach, že bude zaškatuľkovaný napr. za „prosrbského“ či „proalbánskeho“, alebo že ho budú podozrievať, že niečo zľahčuje/ignoruje. Netýka sa to totižto len anonymných diskutérov a trollov, ale veľmi často aj médií, bežných ľudí a dokonca aj cudzincov, čo po Balkáne cestujú, či nebodaj tam žijú.

Nielenže sme v 21. storočí, kedy by mali byť škatuľky minulosťou, takáto zjednodušená predstava o Balkáne je číry mýtus. Kdekto si myslí, že človek sa bude učiť srbčinu len, ak je „prosrbský“. No opak je pravdou – za celý čas som nestretol jediného človeka, ktorý by sa rozhodol venovať roky štúdia tomuto jazyku a pritom by na sebe nosil tričko s Dražem Mihailovićom. Jednak tieto typy nevedia zväčša ani svoj vlastný jazyk, nieto aby sa učili nejaký cudzí; ich celá slovná zásoba v srbčine sa skladá z dvoch viet a to „Kosovo je Srbija!“ a „Jebem ti majku!“ a po tretie ich historické znalosti sú také povrchné, že nevedia ani, kto je to ten Draža Mihailović.

Napriek tomu aj svetové médiá stále podliehajú tomuto čierno-bielemu videniu sveta, kde ste buď na jednej alebo na druhej strane. Takto napríklad pri výročí masakre v Srebrenici vyšla v Guardiane vyčerpávajúca reportáž, v ktorej ale chýbala akákoľvek zmienka o Naserovi Orićovi. Ale prečo? Ak sa spomenie aj táto časť srebrenickej histórie, zmení to azda tragický rozmer neospravedlniteľnej masakry?

 rázcestie v meste Dečani; viditeľná ulica UÇK a posprejovaná „Kláštorná ulica“, ktorá smeruje k miestnemu srbskému ortodoxnému kláštoru

Krvavá matematika

No nie sú to len média. Fascinuje i desí ma, ako rýchlo mnohí často veľmi liberálni ľudia (s inak veľkým odporom k zjednodušovaniu či nacionalizmu) prepadajú tomuto čiernobielemu videniu sveta. Mal som niekoľko debát, kedy som s otvorenými očami počúval napr. o tom, že nečudo, že si kosovskí Albánci budujú pomníky bojovníkom UÇK, veď si potrebujú vybudovať národnú identitu, či úplne najabsurdnejšie zo všetkého je, keď začnú ľudia počítať, ktorá strana koľko ľudí zabila a na základe toho určovať tých „dobrých“ a „zlých“.

Koľko znásilnení sa rovná jednému mŕtvemu? Koľko mŕtvych vojakov je jeden mŕtvy civil? Koľko mŕtvych dospelých je jedno zavraždené dieťa? Neexistuje na to pravdaže žiaden vzorec, lebo celé je to absurdné. Napriek tomu sa k podobným absurditám ľudia neraz uchyľujú a miesto toho, aby pomohli krotiť miestne nacionalistické vášne, ešte prilievajú olej do ohňa.

Kolektívna vina je koncept, ktorý z nepochopiteľných príčin stále prežíva. Srbi, Albánci, Chorváti… a nie Milošević, Thaçi, či Tuđman. História by sa konečne mala prestať chápať cez národnostné nálepky, ale cez konkrétnych ľudí a ich konkrétne činy. Kvôli Miloševićovej, či Thaçiho politike trpeli tak bežní Albánci ako aj Srbi. To len miestna propaganda sa ich snaží presvedčiť o tom, že za to môže ten druhý národ. A mnohí ľudia zo Západu im na to uznanlivo prikyvujú.

  „smrť ustašovcom“ – nápis v centre Belehradu

Balkánsky sentimentálny naratív

Je to do veľkej miery intelektuálna lenivosť. Prečítať si stovky strán článkov zaberá čas. Ľahšie je si utvoriť názor na základe „zdravého rozumu“. Budiš, no chcelo by to k tomu aspoň základy kritického myslenia a uvažovanie o tom, že všetko má širší kontext.

A práve tu je asi koreň problému, prečo napriek tomu, že si myslíme, ako ďaleko sme vo vývoji pred Balkánom, stále máme sklon prepadnúť týmto mýtom. Vyžaduje to veľa energie v záplave článkov zredukovaných do statusov a tých zredukovaných do hashtagov a následne lajkov zachytiť kontext. Ten sa stráca, ostávajú len kľúčové slová, ktoré sa rozdeľujú do škatuliek a akékoľvek odbočenie zo zaužívaného sa berie ako ohrozenie.

Americký spisovateľ Bret Easton Ellis to zahŕňa do pojmu „sentimentálny naratív“. Vo svojom podcaste mu venuje velikánsky priestor a stavím sa, že jeho najbližšia kniha bude nejaká mediálna satira. Ako jeden z príkladov uvádza tweet, v ktorom sa kriticky vyjadril o Davidovi Fosterovi Wallacovi (vtedy už po smrti). A nastal hon na čarodejnicu. Odstupom času tento problém charakterizuje ako „neschopnosť prijať ľudí s dvoma opačnými názormi v rovnakú chvíľu a potreba tlačiť ‚lajk‘ na všetko – alebo umlčiavať ľudí s názormi, s ktorými nesúhlasíte.“

Presne preto môže byť niekto zdanlivo „prosrbský“ i „proalbánsky“, lebo záleží na kontexte. Záleží na individuálnej udalosti a individuálnych činoch jednotlivcov. Neexistujú žiadni naleštení rytieri v zbroji bojujúci proti slizkým černokňažníkom.

Už by sme sa konečne mohli naučiť rozlíšiť udalosti a kontext a akceptovať, že realita nie je čiernobiely príbeh, ale skladá sa aj zo zdanlivo protichodných udalostí. Už by konečne mala prísť doba, keď bude možné baviť sa o srebrenickej masakre a Naserovi Orićovi, kosovskej vojne, či o bombardovaní Juhoslávie bez zaškatuľkovania za prívržencoch, či už „hrdinov“ alebo „zločincov“ – podľa toho, kto to vraví. Lebo aj toto na Balkáne udržuje pri živote mýty o nás-dobrých a tých-druhých-zlých, ako aj ten odporný kolobeh krívd a pomst.

Chorvátsko: jeden z nespočetných oslavných billboardov/nápisov na počesť A. Gotovinu, ktorý viedol operáciu Oluja

Novi Sad: nápis vyzývajúci na „slobodu Šešeljovi“, ktorý je obvinený medzinárodným súdnym tribunálom v Haagu

Prizren: stredoveký kláštor nad mestom, vypálený v roku 2004

správa o stave mieru na Balkáne (Prizren)