sadám si do svojho planetária
biela vaňa
ako neidentifikovateľné kreslo z prvého Votrelca

chodbou k.., minul som niekoľko plagátov
že „slonie choboty“

deň uplynul, zakresľovanie škvŕn na biely papier
ako premietačka starých rozprávok

kam oko bude sa dívať
nepotrebuje teleskop
potrebuje myseľ
iba predstavovať si

ale zabudne
zabudne že dupol silno na plyn
prepískne

sila a múdrosť
aj keby to všetko uspelo
uvedomí si
aké je to detinské a hlúpe

že je vlastne chorý
chcelo by sa mu povedať
veď všetci sme chorí

– nie sme
iba nedokonalí

je to choroba s ktorou ide ďalej
aj keď si je vedomí
lebo je úspešný

len pochybnosť môže nás zachrániť
viera, že sami seba môžeme omilostiť
ak vydržíme pohľad do zrkadla, na to kým sme
nie na toho koho sme uhrali pre ostatných

piedestál veľký ako zlyhanie
uspieť svojím temným ja
niekde v počiatkoch to tak nebolo
len ho časom zlomilo, k inej sile

vôľa presadiť prevážila
nad vôľou odolať

komické
ako presadenie je sa seba vzdať

..

menej pochybností z kade som odišiel ako porazený
ako to z kade som si niesol určitý typ víťazstva

svet tlieska
ale duša nezaplesá

keď človek sa chcel priblížiť Bohu

ale iba sa vzdialil sebe

..

vaňa
voda vychladla

posteľ
a ja spím

nočník
malé dieťa, ktoré si nepamätá

trón!
ktorý si majú zapamätať všetci

malý bod tam niekde v nekonečne
smrť na ktorú sme si zvykli
keď sme sa stali niekým iným

…