Denník N

Päť filmov, ktoré treba vidieť, aby ste sa (ne)zbláznili

Prezident
Prezident

V slovenskej spoločnosti sa momentálne dýcha obzvlášť ťažko. Internetové diskusie zaplavuje nezmyselné nálepkovanie rôznych skupín ľudí, osočovanie, nepochopenie a polarizácia. Iste. Kedy tomu tak nebolo? Uvádzam päť filmov, ktoré by si mali pozrieť všetci onálepkovaní a aj tí, ktorí sa nálepke, čo sa ich už určite nevie dočkať, ešte stále vyhýbajú.

Snažil som sa vyberať filmy z rôznych krajín, čisto podľa vlastných preferencií a s myšlienkou, ktorú podľa mňa vzhľadom na nepeknú situáciu neustále potrebujeme prízvukovať. Ak už vám všetko lezie hore krkom, skúste niektorý z nižšie uvedených tipov. Na začiatok len pripomeniem, že v popisoch neprezrádzam zásadne dejové zvraty.

Pokánie
Pokánie
  1. Pokánie (1984), réžia: Tengiz Abuladze

Kultový film a tretia časť trilógie o „boji dobra a zla“ asi najznámejšieho gruzínskeho režiséra Tengiza Abuladzeho. Jednotlivé časti na seba veľmi nenadväzujú, preto som vybral tú, ktorú považujem za najtrefnejšiu. Dej sa odohráva po smrti totalitného mestského starostu Varlamova, ktorého chce rodina v pokoji pochovať, ale niekto jeho hrob neustále vykopáva.

Film v danej dobe reagoval na Stalinov režim, no jeho aktuálnosť snáď nikdy nevymizne. Je to príbeh o zmierení sa s minulosťou, o odpúšťaní a o porozumení pohnútok, ktoré vedú človeka ku konkrétnemu konaniu – Silviu Šuvadovú však vďaka nemu nepochopíte. V neposlednom rade je kritikou totalitných režimov a predovšetkým neustáleho hľadania vnútorných či vonkajších nepriateľov. Na záver citát hlavného protagonistu: „Z troch priateľov sú štyria nepriatelia.

Adamove Jablká
Adamove Jablká
  1. Adamove jablká (2005), réžia: Anders Thomas Jensen

Dánska čierna komédia s Madsom Mikkelsenom v roli kňaza, ktorý prišiel takmer o celú rodinu. K nemu na faru prichádza neonacista Adam, aby si odpykal verejnoprospešné práce. Začína nesmierne čierny, vtipný a smutný stret dvoch opačných extrémov, z ktorého nebudete môcť strhnúť zrak.

Celá absurdná myšlienka je dotiahnutá do dokonalosti predovšetkým bizarnými situáciami a absenciou akejkoľvek, čo i len trochu netrafenej postavy. Film sa podľa mňa oplatí vidieť preto, aby sme nad niekým len tak nezlomili palicu, lebo „zlí ľudia neexistujú,“ aby sme sa naučili žiť aj s ľuďmi s odlišnými názormi a aby sme napokon spokojne upiekli spoločný jablkový koláč – lebo však v konečnom dôsledku chce každý od života len dobrý jablkový koláč.

Prezident
Prezident
  1. Prezident (2014), réžia: Mohsen Makhmalbaf

Koprodukčný snímok inšpirovaný iránskou revolúciou povráva o zvrhnutí diktátora a pomstychtivom nástupe „demokracie“. Celý puč sledujeme práve prostredníctvom zvrhnutého diktátora, ktorý sa spolu so svojím šesťročným vnukom snaží uniknúť pred ľudom spojeným nenávisťou voči bývalému režimu. Ponurá prechádzka cez anarchistické územie, kde samotný diktátor síce vidí, čo spôsobil, ale naďalej zostáva antihrdinom.

Film odporúčam sledovať predovšetkým kvôli katarznému záveru, ktorý síce končí relatívne šťastne, ale zároveň vám je jasné, že takto by to ani náhodou neskončilo. Vo filme sa však nájde pár ľudí, ktorí sa postavia proti klasickému „Oko za oko, zub za zub.“ Ak po dosledovaní ešte stále niekto nepochopí, že akákoľvek, hoci kvázi oprávnená nenávisť nikdy k ničomu nevedie, tak zrejme zistím, že len na mňa to tak zapôsobilo. Nevadí.

Kukuška
Kukuška
  1. Kukuška (2002), réžia: Alexandr Rogožkin

Ruský režisér, Rogožkin, je slávny predovšetkým sériou absurdných komédii o ruskom rybolove, resp. poľovačke. Tento jeho „dramatickejší“ snímok je zasadený do roku 1944, kde sa v chatrči u opustenej Laponky stretne fínsky nacista a sovietsky vojak – opäť raz príbeh o tom, ako si už konečne musíme porozumieť.

Film pripomína väčšinu momentálnych diskusií medzi všakovako ideologicky „podfarbenými“ ľuďmi, hádky medzi stúpencami takých či onakých žvástov a snaží sa jednoducho podať príbeh o ľuďoch na úplne základnej úrovni. Predtým, než už aj ja skončím s nálepkou slniečkára,by som rád podotkol, že viem, že nežijeme v ideálnom svete, no to nám nebráni v neho aspoň dúfať a presvedčiť pár ďalších, aby v neho tiež verili. Nezachádzal by som až k Lennonovi, ale nedá mi aspoň raz za čas si zakričať, nech už neriešime kraviny.

Noc na Zemi
Noc na Zemi
  1. Noc na Zemi (1991), réžia: Jim Jarmusch

Posledný tip patrí známemu americkému nezávislému režisérovi Jimovi Jarmuschovi, majstrovi vo vyjadrení genius loci konkrétneho mesta. Tu si ich vzal na paškál hneď štyri – Los Angeles, New York, Paríž, Rím a Helsinki. Ide o krátke epizódky z nočných miest a všedné stretnutia bežných ľudí, ktorým nechýba inteligentný nenásilný humor. Jednoducho pohladenie po duši, po ktorom budete mať možno chuť vyraziť v noci von.

Keď už budete mať všetkého až po krk, sused v paneláku bude celý jediný voľný deň v týždni vŕtať do steny, pošta nepríde včas, otvoríte jogurt a zistíte, že je už splesnivený, tak si proste pustite tohto „kamaráta do dažďa“ a keď vyjdete na druhý deň ráno von a pred dverami bude opäť vylíhať značne podgurážený občan v nevídaných polohách (akoby hral twister), tak sa snáď len pousmejete a pošetríte nervy. Pôvodne som chcel vybrať niečo z hôr, ale tam už človek uniká pred všetkým.

Teším sa na vaše tipy.

 

Teraz najčítanejšie