Denník N

Bol pri tom, keď sa rozpadal Sovietsky zväz

Kniha Impérium Ryszarda Kapuścińského je kdesi na pomedzí reportáže a beletrie. Zachytáva obdobie, keď sa rozpadával Sovietsky zväz a písali dejiny.

Majstrovstvo sa skrýva v každodennom životeiež, niežeby ste v knihe kde-tu nenašli aj analýzy – nájdete – ale všetky sa odvíjajú od zažitého. Napríklad od hotelu v Kyjeve niekedy koncom 80. rokov:

Vraciam sa do svojho hotela. Moja izba má číslo 506. Aby som otvoril dvere, musím veľakrát prekrútiť kľúč. Osem až šestnásť pokusov. Výsledok osem je optimistický, ale výsledok šestnásť je tiež istým spôsobom optimistický, lebo na šestnásty raz sa dvere už určite otvoria. Najhoršie je, že sa nedajú zamknúť zvnútra a sú zavesené tak, že nezamknuté sa samy otvárajú na chodbu. Nemal som iné východisko, iba poprosiť hosťa zo susednej izby (Buriat, technik), aby zamkol moje dvere z vonakjšej strany. Odvtedy sa zaužíval akýsi rituál: zaklopal som susedovi, sused vyšiel, spolu sme otvorili dvere, sused zamkol.

Kúsky Marquéza, ktoré vyvažujú hrôzu

Kúzlo je vo vetách, Kapuściński ich nepíše, ale maľuje. Šíria sa z nich vône a zvuky, listy sa hýbu vo vánku a dažďové kvapky maľujú ornamenty. Z návštevy Baku cítite ropu, ste tam s mestom, s ľuďmi, s Kapuścińskim. Kúsky Marquéza voľne pohodené v texte, fajnšmekri ich nájdu. Vynikajúci preklad.

Toto nie je Kapuścińskeho Baku (Zdroj: reddit.com)
Toto nie je Kapuścińskeho Baku (Zdroj: reddit.com)

A tak, na vlnách magického realizmu, cestujeme z Moskvy do Vorkuty, z centra na perifériu a späť. Krása viet robí ich obsah o niečo znesiteľnejším – niekedy sú však nemilosrdne prosté a faktické ako v Magadane:

Od zátoky väzňov hnali dnešnou hlavnou ulicou Magadanu, na ktorej stojí aj môj hotel. Bola to prvá ulica v meste. Postavil ju Berzin a dal jej svoje meno. V roku 1935 Berzin otvoril v Magadane Park kultúry a dal mu meno svojho predstaveného, šéfa NKVD Jagodu. O tri roky neskôr Berzin aj Jagoda dostali guľku. Berzinovu ulicu premenovali na Stalinovu a Jagodov park dostal meno nového šéfa NKVD Ježova. O rok neskôr Ježova zastrelili a park dostal Stalinovo meno. V roku 1956 Stalinovu ulicu premenovali na Marxovu a Stalinov park nazvali Leninovým parkom.

Ak sa pritrafil útek, NKVD o tom upovedomilo miestne obyvateľstvo. Stačilo priniesť na úrad pravú ruku, aby mohli porovnať odtlačky prstov. Za jedného zabitého väzňa dávali vrecko múky. Pri takýchto príležitostiach zahynulo veľa náhodných ľudí, poľovníkov, cestovateľov, geológov.

Systém hodnôt v Jerevane

Sovietsky zväz bol viac ako len Rusko, predstavovala skôr kultúrnu inštitúciu a systém hodnôt, než teritórium. Keď sa na niekoľko dní ocitneme na letisku v Jerevane, onen systém hodnôt vyzerá takto:

Vlastníctvo legálne zakúpeného lístka bolo len úvodným alebo skôr predúvodným krokom na tŕnistej ceste k získaniu papierika, ktorý mal skutočnú hodnotu platného lístka. O tom, či niekto poletí alebo nie, rozhodoval úplatok. To je presne tá situácia, ktorá dezorientuje mnohých ľudí zo Západu, náchylných hodnotiť každú skutočnosť presne tak, ako sa im zdanlivo predstavuje: ako priezračnú, čitateľnú, logickú. Človek zo Západu, ktorý má takúto filozofiu, uvrhnutý do sovietskeho sveta podchvíľou stráca pôdu pod nohami, kým mu niekto nevysvetlí, že skutočnosť, ktorú vidí, vôbec nie je jediná a – spravidla nie najdôležitejšia a že tu existuje množstvo najrozličnejších skutočností posplietaných do monštruózneho a nerozmotateľného uzla, ktorého podstatou je mnohologickosť: bizarná zmes navzájom si odporujúcich logických systémov, niekedy myľne označovaných za nelogickosť zo strany tých, ktorí predpokladajú, že jestvuje iba jeden logický systém.

(zdroj: vydavateľstvo Absynt)
(zdroj: vydavateľstvo Absynt)

Čo sa vynára z detskej pamäti

Kapuściński prežíva, cestuje, absorbuje. Pripomína: hlboko z pamäte vyvolá spomienku na Stepanakert, mesto, ktoré sa začiatkom deväťdesiatych rokov na chvíľu ocitlo v titulkoch všetkých správ. Nemalo obsah, nie pre dieťa, ktorým som bol, symbolizovalo len to, že kdesi ďaleko sa z akéhosi dôvodu deje čosi zlé. Zmizlo, teraz sa vrátilo. Stepanakert (Sarajevo, Srebrenica), symbol udalostí z raných deväťdesiatych.

Poukazuje na protiklady.

Jedna strana mince, živý a zdravý homo sovieticus, produkt Impéria. Kam patrí a kam sa podeje, keď Impérium zanikne?

Ruslan je inžinier z Čeľabinska. Jeho starý otec bol Rus, stará mať Gruzínka. Ich syn a Ruslanov otec sa rozhodol, že teda bude Gruzíncom. Oženil sa s Tatárkou. Ruslan sa z lásky k matke hlásil za Tatára. Počas štúdií v Omsku sa oženil so spolužiačkou Uzbečkou. Teraz majú syna Mutara. Akej národnosti je Mutar? To je práve onen homo sovieticus – jeho jediným spoločenským ukazovateľom je príslušnosť k sovietskemu štátu.

A ako z toho von? Ako inak udržať pokope impérium, ktoré občas pripomína obra na hlinených nohách? Ryszard Kapuściński dôsledne pripomína, že Sovietsky zväz neznamenal len Rusko a ani dnešné Rusko len Rusi netvoria. Druhá strana tej istej mince:

Časť voľakdajšieho Baškirska dnes patrí Kazachstanu, časť Tatarstanu a časť Ruskej federácii. Ak to uvedomelý Baškirec nahlas vysloví, hneď bude mať troch nepriateľov – Tatárov, Kazachov a Rusov. Problém je v tom, že nacionalizmus nemôže existovať v bezkonfliktnom stave, nemôže jestvovať ako jav bez nárokov a požiadaviek. Tam, kde sa zjaví nacionalizmus jedného národa, ihneď spod zeme vyrastú jeho nepriatelia.

Vidieť Vorkutu. Lebo prečo nie. (zdroj: flickriver.com)
Vidieť Vorkutu. Lebo prečo nie. (zdroj: flickriver.com)

V hoteli na periférii

Toto je vedľajší účinok: chceme to spoznať. Dávno chcem vidieť Gruzínsko a Arménsko, zrazu vyvstane nápad ísť na Vorkutu; lietadlom z Viedne, prestup v Moskve, sezóna je od mája do septembra. Čo sa zmenilo? A ako vyzerá Hotel Vorkuta dnes? Vtedy vyzeral takto:

Dostávam kľúč, náhlim sa do svojej izby, Len čo však vojdem, ešte rýchlejšie vybehnem von: okno nielen že bolo otvorené, ale jeho rámy navyše pokrýval hrubý, masívny ľadový povlak. Utekám s touto Jóbovou zvesťou za chyžnou. Chyžná sa ani trošku nezačuduje. “Tie obloky sú u nás také,” upokojuje ma, nechce, aby som sa rozčuľoval. Taký je život, také sú okná v hoteli Vorkuta.

Nakoniec načriem do svojich zásob drahocennej kolínskej vody Made In New York. Chyžnej rozum hneď osvieti jednoduchá a praktická idea. Na istý čas zmizne, potom sa vynorí z chodbovej hmly, nesie sekeru. Púšťame sa do diela. Ja to práca, za ktorú by sa nehanbil ani jeden švajčiarsky hodinár. Úlohou je okresať z obločných rámov obrovské hrče ľadu a pritom nerozbiť sklo. Ak rozbijeme tablu, celá práca je nanič, tablu, vysvetľuje chyžná, bude možné zaskliť až v lete, teda o pol roka “A dovtedy?” “Dovtedy sa budeme trápiť,” odpovie chyžná, stisne plecia a zmizne.

Diskusie o výlete dočasne utíchli.

Impérium je mŕtve, nech žije Impérium!

Opäť sme v Magadane, píše sa rok 1990 a stále sa zmenilo máločo.

Obyvateľ Magadanu K.I. Ivanenko sa sťažuje v liste: Pred niekoľkými dňami som v časopise Dedinčanka prečítal horoskop, že sa mi podarí kúpiť niečo drahé, ale užitočné. A tak som sa postavil predo dvere obchodu Melódia s nádejou, že kúpim televízor. Žiaľbohu, nepodarilo sa. Ale vedľa je predsa obchod s obuvou, nuž utekám si kúpiť topánky. Žiaľ, ani tam som nepochodil. Zašiel som do troch ďalších obchodov so zeleninou – nikde nebolo zemiakov. Začal som chodiť z obchodu do obchodu, aby som kúpil hocičo, ale nikde som nedostal nič. Nakoniec som sa ocitol v obchode číslo 13, všeobecne známom ako U troch svíň. Predávali pivo, ale čo z toho, ukázalo sa totiž, že pivo predajú človeku iba vtedy, keď si donesie z domu pohár.
(Magadanskaja pravda, 27.4.1990)

Takto nejako, len horšie (Foto: Anton Podstraský)
Takto nejako, len horšie (Foto: Anton Podstraský)

Je veľmi lákavé podľahnúť zovšeobecneniu, Kapuściński však nesúdi. Zaznamenáva, dokumentuje, necháva, nech jeho slová hovoria samé za seba. Bolo ako bolo. Impérium zaniklo, Imérium žije ďalej. O jeho podobe môžeme diskutovať, hľadať paralely (nájdeme ich), aj rozdiely (sú).

V západnej Európe sa ľudia čudovali, že staré a biedne ženy v Moskve opúšťali fronty na chlieb a kráčali po ulici, skandujúc heslo: Nedáme si Kurilské ostrovy! Ale čomu sa tu čudovať? Kurilské ostrovy sú súčasťou Impéria a Impérium bolo vybudované na úkor stravy a odevu týchto žien, ich deravých topánok a studených bytov, a čo je najsmutnejšie, za cenu krvi a života ich mužov a synov. A teraz sa toho majú vzdať? Nikdy!

Kniha má vyše dvadsať rokov, je svedectvom z prvej ruky, literárne skvelým a informačne veľmi hodnotným čítaním. Vydavateľstvo Absynt opäť raz vydalo knihu, ktorá by mohla ísť rovno do škôl. Takto to totiž vyzeralo, keď sa písali dejiny. Ryszard Kapuściński bol pri tom.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie